Denník N

Premiérov príspevok ku xenofóbii

Sme vo vojne, pretože sme nepriateľmi fanatikov. Islamských a, dúfam, aj komunistických a nacistických.

Prehupli sme sa cez desiate výročie vraždy Daniela Tupého. Mohlo by sa zdať, že vyťahujem nejaké staré záležitosti, ale udalosť je celkom čerstvá a ministerstvo vnútra so špeciálnym vyšetrovacím tímom ju doteraz promptne rieši ako absolútnu prioritu.

V súvislosti s ňou sa mi vybavila spomienka na reakciu podnikateľa Ľuba Romana, ktorý neváhal využiť smrť nevinnej osoby na prihriatie svojej podnikateľskej polievočky a namiesto vyjadrenia zármutku nad nešťastím ševelil niečo o susednom konkurenčnom podniku, v ktorého okolí sa vraj stretávajú asociáli.

Reakcia premiéra na udalosti v Paríži je nielen podobnou ukážkou obyčajnej ľudskej podlosti a pokrytectva, ale aj medzinárodnou hanbou. Do jedného vreca hádže útočníkov i obete, ktoré pred terorom utekajú. Ide pátrať do utečeneckého tábora po ručných zbraniach, každého utečenca zatkne.

Jeho spravodajská služba má schopnosť odhaliť príčiny útoku ešte skôr, ako vo Francúzsku identifikujú útočníkov. Urobil veľa poctivej roboty a prioritou teraz je stráženie schengenskej hranice. Mimochodom tej, cez ktorú prelietavajú pašerácke vrtuľníky, a keď náhodou nejaký padne, po dvoch dňoch ho vieme nájsť.

V čiernej košeli sa zahral na supermana, ktorý popri kompe a obchvatoch všetko vyrieši. Rozosieval pritom nenávisť voči celej moslimskej komunite, ktorá má v Európe takmer 40 miliónov, a špeciálne voči tým najslabším a najzraniteľnejším, ktorí unikli vojnovému peklu a v Európe videli nádej na život.

„Bezpečnosť Slovenska sa musí stať absolútnou prioritou vlády,“ povedal premiér, citujúc svoje predvolebné bilbordy, a ja som sa zdesil, keď som si spomenul na Kaliňákove priority v prípade vraždy Daniela Tupého. Máme premiéra, ktorý neváha využívať tragédiu na zbieranie si bodov v radikálnej časti voličskej základne a šíriť xenofóbne nálady. Atmosféra strachu sa mu hodí rovnako ako extrémistom.

O pár dní budem svedkom, ako situáciu s migračnou krízou riešime priamo na mieste – na kamerunsko-nigérijských hraniciach, kde operuje Boko Haram – Islamský štát v západnej Afrike. Medzi utečencami na člnoch v Stredozemnom mori boli aj ľudia zo severnej Nigérie a Kamerunu s tými najneuveriteľnejšími hororovými príbehmi.

Džíp s guľometmi na korbe zaflekuje na námestí v strede dediny, vyzabíja všetko, čo sa hýbe. Ostatní muži popravení, ženy znásilnené a väčšina zabitá, deti sa na popravy musia pozerať a potom odísť s útočníkmi. Po čase dostanú pás s výbušninami a vyšlú ich na tržnicu, kde ich na diaľku odpália. Takýto teror trvá roky, obete sa počítajú na desaťtisíce. Niektoré dediny, v ktorých som mal priateľov, už neexistujú.

Islamský štát nie je islam a moslimovia sú najčastejšími obeťami teroristov. Tak ako ISIS roky útočil na Blízkom východe a v Afrike, teraz zaútočil v Paríži. Sme vo vojne, pretože sme nepriateľom fanatikov. Islamských a, dúfam, aj komunistických a nacistických. Žijeme v strede Európy a sme terčom, či sa nám to páči, alebo nie. V takých chvíľach by sme mali prejaviť svoju podporu európskym hodnotám, proti ktorým bol útok namierený. Chcem zostať v presvedčení, že medzi ne patrí tolerancia a nie útoky na slabších. A že v najbližších voľbách budeme voliť politikov, ktorí nerozsievajú nenávisť.

Útok v Paríži

Komentáre

Teraz najčítanejšie