Správy spod povrchu nehybnosti: Martin Šimečka, Džin

Autor je publicista

Tri autobiografické novely vydané pod spoločným názvom Džin (je to zároveň titul poslednej z nich) sú reedíciou samizdatov a neskoršieho knižného vydania. Odohráva sa v nich slovenský príbeh o začiatku konca socializmu v 80. rokoch. Bolo to obdobie, ktoré otec autora – takisto brilantný esejista – nazýval nehybnosťou, pretože v tom čase už ľudí našej krajiny opustil nielen duch revolty roku 68, ale aj tichý nesúhlas 70. rokov. Na povrchu zostala len rezignácia, úlety do vnútorného sveta, dusivá nehybnosť.

Podobných textov tu už však bolo; ten Šimečkov je výnimočný v tom, že v konkrétnych, subtílnych zážitkoch postupne tká celostnejší, výstižný obraz celej tej doby a spoločnosti, a čitateľa zároveň infikuje nepokojom, beznádejou a bezmocnou vzburou, aké v sebe nosí hrdina. Stačí sledovať dej očami mladého Bratislavčana, takého podobného dnešným hipsterom a alternatívnej mládeži, že ešte aj behať chodieval presne tam, kam my, tak ako my.

Dýchne to na nás hneď na prvých stranách najstaršej novely Výpoveď. Je začiatok 80. rokov a mladý Šimečka sa vydáva kamsi do stredného Česka, urobiť prijímačky na vysokú školu. Medzi riadkami cítiť z deja zvláštne napätie. Je evidentné, že hrdina to robí už po niekoľkýkrát – otázky a odpovede skúšky pozná takmer naspamäť. Napriek tomu ho sprevádza nevysvetlená rezignácia a beznádej, ktorej význam môže unikať najmä mladšiemu čitateľovi.

Zamlčanou pointou je Šimečkov otec, ten prašivý bastard ľudovodemokratického zriadenia, ktorý sa za svoje názory stal politickým väzňom a protištátnym živlom. Jeho syn preto nemá čo snívať o vyššom vzdelaní, a už vôbec nie v Bratislave. A tak tvrdohlavo cestuje po celom štáte a dúfa, že kdesi v zastrčenom kúte na druhom konci republiky sa mu podarí prešmyknúť cez tajnú službu a kádrové previerky univerzít. Dúfa zbytočne.

Práve takéto silne zážitkové momenty robia knihu vzácnymi. Vďaka nim totiž nedostávame ešte jednu dokumentaristiku o komunizme ani opisy, ale hlboký, bezprostredný prienik do zážitku z neho. Vlezie nám pod kožu a núti nepríjemne to precítiť.

Netreba nič dodávať. Všetko sa dá v príbehu sledovať bez zbytočných komentárov. Aj celé to lepkavé, obludné svinstvo nostalgie za komunizmom, akú dnes zo seba potia naše babky či krčmoví starí fotri: ich smútok za bezplatným zdravotníctvom, za rožkami s pivom po pár halierov a zaistenou penziou. Všetky legendy z tej ich krajiny a čias hojnosti sa ukážu v pravom svetle až vtedy, keď si k nim primyslíme takú normálnu bratislavskú rodinu: mladíka, ktorému štát zobral právo na budúcnosť, lebo jeho otec hnije vo väzení, a jeho matku zomierajúcu na smútok a cukrovku.

Samozrejme, pokiaľ si vôbec chceme predstavovať, že sme v tých časoch synmi disidenta, a nie kýmsi iným. Predsa v momente, keď „starý“ Šimečka sedí v base a jeho blízkym komunisti rozbíjajú život, milióny slovenských a českých synov a dcér žili úplne inak.

Napríklad kariérou u zväzákov. Alebo v Štátnej bezpečnosti a komunistickej strane. A to ešte nehovoríme o hrdinoch socialistickej práce, ktorí v tom čase spĺňajú päťročnice, kopulujú v dozretých lánoch pšenice a donášajú na svojich kolegov. To všetko sme predsa boli – a dodnes sme – my, naše rodiny, susedia a politici.

V knihe nás však takýchto ideálnych občanov beztriednej spoločnosti veľmi nevidieť. Šimečkov hrdina – teda on sám – je jej vyvrheľom, a tak sa pohybuje v mentálnom svete pod ich nohami, pod povrchom, pod ktorý oni sami nevidia alebo nechcú vidieť. Vynára sa medzi nimi len epizódovitým spôsobom, keď v podradných nemocničných zamestnaniach pomáha chirurgovi vyrezať im z mozgu mokvajúci nádor alebo sleduje, ako gynekológ vyškrabuje z maternice ich nechcené deti.

Príbehy z Džina majú totiž niekoľko vrstiev a naturalistické pasáže zo socialistických nemocníc či obchodov prekrývajú všetky ostatné. Osudy Šimečkovej rodiny a zážitok z komunizmu sa odohrávajú akoby len na ich pozadí, hoci tvoria zásadný leitmotív celej knihy: ťaživú, všadeprítomnú nehybnosť poslednej fázy normalizácie, ktorá z našej spoločnosti urobila mlčanlivú masu ochotnú za svätý pokoj a závodné rekreácie obetovať všetko ostatné.

Bezprostredne najsilnejšími momentmi všetkých troch noviel je však práve brutálna, zemitá skúsenosť mladého človeka s banalitou smrti a utrpenia, nezmyselnosťou našej biologickej existencie, ktorú sa on sám ani nesnaží utopiť v náboženskej metafyzike či nejako inak. Nanajvýš v chľaste a kradmých orgazmoch na prepotenej kanape v práci.

Je prekvapivé, aké čerstvé a aktuálne sú tieto pasáže aj dnes. Dajú sa pokojne čítať ako pokračovanie diskusie o osvojovaní, o skúsenosti s rakovinou, tak ako o nej bude po Šimečkovi vypovedať vo svojom dokumente Dežo Ursiny či dnešné texty Jany Shemesh.

Alebo o potratoch – bez ideologizovania, len v úlohe pozorovateľa celého procesu a toho, čo to robí so ženami. Je zvláštne, že dnes táto téma silno rezonuje, a predsa ju takto odosobnene spracovanú nenájdeme takmer nikde.

Iným dôležitým momentom Džina je spôsob, akým stelesňuje pojem „malých dejín“, ktorý s obľubou používal Šimečkov otec. Myslí ním to, ako sa veľké dejinné udalosti na úrovni štátov a ideí konfrontujú s osudmi obyčajných ľudí a menia ich. Džin totiž ponúka vzácny pohľad na jedno obdobie z pohľadu syna, tak ako to predtým urobil jeho otec. Presne vtedy, keď knižný Šimečka zažíva následky stretnutia s veľkými dejinami, jeho otec v diele Kruhová obrana opisuje peklo svojich vlastných malých dejín:

„Prežil som rok v temnej ruzynskej kobke, v ktorej sa dalo urobiť päť malých krokov od okna ku dverám bez kľučky. Boli sme tam traja a kto vstúpil posledný, spával na žinenke na zemi. Čas sme merali podľa slnka, keď svietilo, alebo podľa jedla. A tak neviem, koľko bolo hodín, keď sa popoludní otvorili dvere na tri prsty a bachar zvaný Karúzo vykríkol, aby som si zbalil veci. (…) Stratil som nad sebou vládu a bezmocne som vnímal, ako môj spustošený organizmus zaplavuje adrenalín. Polovicu svojich zásob som nechal spoluväzňom a polovicu som si nechal pre prípad, že ma len presťahujú na inú celu, kde budem ticho umierať sklamaním. (…)

[Neskôr v Bratislave] som pocítil pach starého domu, oprel som sa o veraje a zazvonil som. Vnútri som začul kroky svojho syna a splašené búchanie srdca mojej ženy.“