Naša vlasť, Európa

Autor je majiteľom vydavateľstva Kalligram

Naposledy som na tomto námestí rečnil v decembri 1989. Podobne ako dnes, aj vtedy nás rečnilo viac; pravda, pred dvadsiatimi šiestimi rokmi spájal zástup ľudí jediný elementárny záujem: túžba po slobode. Aj preto rečniť vtedy bolo ľahšie než dnes. V tom čase vyzeralo všetko jasné. Bipolárny svet sa rúcal, nadšenie bolo obrovské, reflexia našej včerajšej, najmä osobnej minulosti ohľaduplná. Desaťtisíce ľudí za hustého sneženia zdôrazňovali, čo vtedy v decembri už každý vedel: nadišiel čas celonárodného zmierenia.

Prvou podmienkou tohto zmierenia bolo zbaviť sa diktatúry štátostrany, vystúpiť zo služby uzatvorenému systému boľševického kolektivizmu. Druhou podmienkou bolo vytvoriť priestor na zrod novej spoločenskej zmluvy, ktorej vzorom už nebude inštitucionálny systém diktatúry sovietskeho typu, ale koncepcia právneho štátu.

Nežná revolúcia žiadala nutnosť ústavného obmedzenia štátu v prospech občana. Zdôraznila, že inštitucionálny model verejnej moci musí byť pod podrobnou a stálou kontrolou verejnosti. Vtedy sa zdalo, že je to vec nás všetkých. Teda kontrola zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Ešte sme netušili nič o povahe budúcej finančnej a ekonomickej moci, a keby vtedy niekto demokracii prisúdil dnešný prívlastok oligarchická, mysleli by sme si o ňom, že spadol z Marsu.

Korupcia, nie iba preto, sa stala v štátnej aj súkromnej sfére súčasťou nášho života. Je to stále pranierovaný, ale zároveň tolerovaný mechanizmus, ktorý denne plodí nespravodlivosť a frustrácie. Prehlbuje nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, oslabuje ekonomický a degraduje morálny kapitál spoločnosti.

Všadeprítomná korupcia je tvrdší nepriateľ než včerajšia diktatúra sovietskeho typu. Je to totiž diktatúra cynizmu. Cynizmus voči veciam verejným revitalizoval ducha malomeštiactva. Jeho novovytvorené kultúrne a konzumné nároky znížili všeobecnú vzdelanosť. Reforma školstva je v tragickom deficite, nevzdelanosť  živí povrchnosť a tá ničí intelektuálny a naň úzko napojený ekonomický kapitál spoločnosti.

Stav nášho sociálneho kapitálu verne odzrkadľuje naša antipatia k ľuďom hlásiacim sa k iným ideológiám či náboženstvám, voči menšinám, inakosti, chudobným, odkázaným, najnovšie voči migrantom. O egoizme slovenského sociálneho kapitálu však veľa prezrádza aj fakt, že zaostávajú práve tie regióny, v ktorých žijú naši ukrajinskí, rusínski, rómski a maďarskí spoluobčania. Tým však vôbec nechcem povedať, že problém chudoby sa rovnako netýka väčšinového obyvateľstva.

Áno, namiesto despotizmu východnej diktatúry sme si želali právny štát. Hoci s nedostatkami, predsa sme vytvorili jeho inštitucionálny systém, nedokážeme ho však spravodlivo, eticky sfunkčniť. Integrácii právneho štátu akoby bránila najmä naša mentálna výbava, náš neprirodzený, alibistický vzťah k mladému štátu a jeho inštitútom, Ústavným súdom nekončiac.

Je nesporné, že žijeme v otvorenej krajine. V krehkej slobode. Našťastie, v takej spojeneckej aliancii, ktorej členovia v uplynulých storočiach priniesli obrovské obete na oltár demokracie a slobody. To je nedocenený, ale vskutku historický úspech nielen Slovenska, ale všetkých stredoeurópskych štátov. Naši západní spojenci vedia, že za svoju slobodu musia bojovať každý deň, že jediným garantom slobodnej demokracie je verejnosť. Odvaha zdvihnutia hlasu, priamej reči a svedomitého konania. Nič iné totiž nie je: nebáť sa! Ani doma tých, ktorí dennodenne útočia na našu slobodu. Ak budeme k našej domácej slobode ľahostajní, zaslúžime si osud nemej rezignácie, vnútornej emigrácie či utečencov.

Nebol by som rád, keby ste moje hodnotenie súčasnej situácie vnímali ako pesimistické. Popri analýze charakteru nacionalistických, populistických a profašistických režimov, ktoré vznikli v našom regióne s nemalou podporou voličov, však čas a situácia dozreli na to, aby sme vypracovali nové úlohy a postupy budúcich politických, ekonomických a spoločenských krokov. Aby sa tu na večné časy za maskami liberálnej demokracie neudomácnili nežné diktatúry.

Nie je totiž pravda, že iná alternatíva nejestvuje. Zatiaľ sa, našťastie, nedokázalo, že je tu každý skazený. Že štáty stredoeurópskych národov, ich politické strany a médiá sú morálne prehnité, pretože nenaložili správne so zodpovednosťou, ktorú dostali v roku 1989 do daru. Som presvedčený, že to tak ešte nie je. Že voličské a politické myslenie, ktoré chce konať pre verejné dobro, pre vlastné dobro, ešte nekleslo natoľko, aby sa vzdalo ochrany slobodného ducha, slobodnej spoločnosti a morálnej obrody, ktorú reprezentovali Václav Havel, nedávno zosnulý Árpád Göncz a ich duchovní druhovia. Česť všetkým, ktorí boli pritom a nezlyhali, aj tým, ktorí sú dnes ich pokračovateľmi.

Nezabúdajme, že sloboda je univerzálna hodnota. Že minulý piatok v Paríži útočili aj na našu slobodu. Náš plurálny, sekulárno-kresťanský svet je pod paľbou vojensky vybaveného náboženského fundamentalizmu. Aj preto ho treba dennodenne brániť, nie iba pred teroristami. Dnes už v celom euroatlantickom svete platí posolstvo z novembra roku 1989: verejnosť proti násiliu.

Prejav. Bratislava, Námestie SNP, 17. november 2015