Denník N

Sociálna pracovníčka: Absolútne prázdno a nič bez konca, to je chudoba

Stanislava Jonášová. Foto N – Daniel Vražda
Stanislava Jonášová. Foto N – Daniel Vražda

Sociálna pracovníčka Stanislava Jonášová hovorí o živote, ktorý veľká časť Slovenska nechce vidieť. O matkách, ktoré nemajú z čoho variť, a o ľuďoch, čo jedia banán aj so šupkou, lebo nevedia, že ho treba ošúpať.

Vyštudovali ste vysokú školu, máte „malý doktorát“, ste jedným z mnohých prípadov úspešnej kariéry. Z akých pomerov ste vyšli?

Nikdy som nežila v segregovanej časti ani v komunite s výhradne rómskou populáciou. S rodičmi sme bývali v paneláku spolu s majoritou. Rodičia sú vzdelaní, otec absolvoval konzervatórium a bol učiteľom hudby. Pre štúdium na vysokej škole som sa rozhodla sama. Cieľom mojej rigoróznej práce bolo zistiť, ako nás vníma majorita, aké má predsudky, čo si myslí o Rómoch. Ľudia si o nás väčšinou myslia, že sme nevzdelaní, špinaví, kradneme, sme neprispôsobiví. Majorita o nás vie veľmi málo a prevládajú predsudky. V práci som chcela ukázať, že na Slovensku žijú aj Rómovia úspešní, vzdelaní, že máme medzi sebou lekárov, filozofov, učiteľov, docentov.

Ste sociálna pracovníčka. Ako sa dá zvládnuť byť sociálnou poradkyňou, rodinnou finančnou krízovou manažérkou, právničkou, psychologičkou, učiteľkou naraz?

Sociálny pracovník je toto všetko v jednom. Je poradcom, psychológom alebo učiteľom podľa toho, čo si konkrétny prípad vyžaduje. Nie je to jednoduché, ale dá sa to zvládnuť.

Ľudia, s ktorými sa stretávate, vás sami žiadajú o radu, alebo im musíte vysvetliť, že ju potrebujú?

V teréne postupne zisťujete, aké majú ľudia problémy. Sú rodiny, ktoré majú problémy s nedostatkom peňazí, tak im sprostredkujete informácie, ako sa to dá zvládnuť. Robíme finančné vzdelávanie, zvyšujeme ich finančnú gramotnosť, aby zvládli hospodárenie z toho mála, ktoré dostávajú.

Z toho mála znamená konkrétne čo? 

Napríklad päť- či šesťčlenná rodina dostáva mesačne 300 eur. Z toho treba odrátať fixné výdavky, ako sú nájomné, elektrina, voda, a aj peniaze pre deti do školy. Niekomu zostane sto eur na potraviny a hygienu na mesiac, niekomu aj menej, a my sa mu snažíme poradiť, ako sa z toho dá prežiť. Pri dnešnej inflácii a zdražovaní niektoré rodiny už nemajú na konci mesiaca ani na chlieb. Podľa prognóz sa situácia bude ešte zhoršovať. Ľudia, s ktorými sa stretávame, boli veľmi chudobní, ale teraz budú ešte chudobnejší. Absolútna chudoba.

Denne sa fyzicky stretávate s absolútnou chudobou, vidíte v priamom prenose osudy stoviek konkrétnych ľudí žijúcich často v neľudských podmienkach. To musí byť frustrujúce. Sama sebe ste si psychologičkou, alebo vám pomáhajú profesionáli?

Sociálnou pracovníčkou som už 20 rokov a musela som si vytvoriť systém, aby som tieto situácie zvládala, lebo inak by to bolo na zbláznenie. Niekedy som sa konkrétnymi osudmi zaoberala v práci, rozmýšľala som nad nimi aj doma, nakupovala som im z vlastného rodinného rozpočtu alebo prinášala obedy, kupovala som im lieky pre deti… Teraz už viem, že nemôžem prežívať každý jeden osud, lebo sú ich tisíce, ale musím hľadať efektívne riešenia, ako im pomôcť a podporiť ich.

Pre mnohých ľudí je takáto kačica nedostižným snom. Foto – TASR

Čiže núdznym ľuďom nepomôže váš súcit, ale váš profesionálny prístup?

Presne tak. Súcitom rodine, ktorá nemá na jedlo, nepomôžem. Zbytočne s nimi budem plakať za jedným stolom. Musím hľadať a nájsť riešenia, aby sme dokázali ťažkú situáciu aspoň zmierniť.

Hovorili ste o hľadaní riešení. Ide o hľadanie menšieho zla či najmenšieho zla z veľkých, alebo ako to vlastne funguje, pretože ideálne riešenia sa už asi minuli?

Ideálne riešenia momentálne neexistujú, ale snažíme sa pomáhať. Ľudia si pobrali pôžičky od nebankoviek, neprečítali si zmluvy a nestíhali platiť, mali na krku exekútora, tak sme im vybavili v krajných prípadoch osobný bankrot. Spolupracujeme aj s agentúrou práce BBSK, aby sa ľudia dokázali zamestnať.

Sociálna pracovníčka Stanka Jonášová z Lučenca tento rok so skupinou ďalších sociálnych pracovníčok z celého Slovenska absolvovala sériu školení v oblasti finančného vzdelávania rodín ohrozených chudobou vďaka programu 5peňazí, ktorý realizuje Inštitút pre bankové vzdelávanie NBS. Projekt realizuje WellGiving, o. z. ako ďalšiu formu pomoci rodinám, ktorým pomáha prostredníctvom darcovského portálu dakujeme.sk.

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí nevedia čítať alebo písať?

Áno. Dala som im prečítať napríklad čestné vyhlásenie. Pani sa na to pozerala, tak som sa opýtala, či to vie prečítať. Povedala, že nie, ďalšia sa podpísala iba krížikom. Ide najmä o starých ľudí, nie je ich veľmi veľa.

Pomáhať človeku, ktorý nevie čítať a písať, musí byť veľmi zložité. Ako to riešite?

Tým, ktorí nevedia čítať, alebo tým, ktorí aj vedia, ale textu nerozumejú, sa veci snažíme laicky vysvetliť, aby pochopili, o čo ide.

Nebolo by jednoduchšie to malé percento negramotných naučiť čítať a písať?

Komunitné centrá

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie