Denník N

Lábus, ty si úbožiak, hovorila mi učiteľka. A ja som bol na vrchole blaha

Jiří Lábus. Foto – Gabriel Kuchta, Deník N
Jiří Lábus. Foto – Gabriel Kuchta, Deník N

Princa som hral len jedného, a to bol debil, spomína herec Jiří Lábus. „Ale odporné postavy hrám rád. A často. Pritom som taký dobrý človek, všakže?“ dodáva.

V rozhovore tiež vysvetľuje, prečo sa nikdy neoženil, ako to bolo s jeho fiktívnym sobášom s Ruskou Irinou a prečo chcel byť ako malý školák šikanovaný.

Stále „odpočúvate“ ľudí na ulici, v električkách a v obchodoch?

Iste. Práve teraz sa dve panie bavili tu na chodníku. Jedna hovorí: „Život je krásny.“ Odmlčala sa. „Ale dlhý.“ Krásna veta, nie? Potom si tieto veci vybavím, keď točíme Rodinku…

Rodinka Tlučhořovcov sa po niekoľkých desaťročiach na Českom rozhlase presťahovala na súkromnú platformu hovoreného slova Audioteka. Prečo?

Pred pár rokmi nám v Českom rozhlase skrátili formát na päť minút, vraj ľudia už nepočúvajú nič dlhšie. Bolo to šibeničné, ale dva roky sme to skúšali. Vlani nás však vyhodili, že nie sú peniaze. Tak sme sa dohodli s Audiotekou, pre ktorú som už točil nejaké tituly a dramatizácie, a presťahovali sme sa tam.

Viem, že máte skalných fanúšikov, ktorí na vás nedajú dopustiť, ale nepokračujete s Oldřichom Kaiserom s Rodinkou stále ďalej a ďalej hlavne kvôli sebe, pretože bez toho nemôžete byť?

Áno! Ale takto my robíme všetko! Všetky programy, všetky scénky, ktoré sme kedy robili, všetko musí baviť predovšetkým nás. Inak by sme to nerobili.

Priznám sa, že nepatrím medzi verných fanúšikov, dlho som Rodinku nepočula, ale včera som si pri behaní pustila asi päť dielov za sebou. Bavila som sa. Ale napadlo mi, akí sú tí vaši hrdinovia, povedzme, prostoduchí…

To je slabé slovo, to je samý debil.

Smerovala som k otázke, či sa s ľuďmi, ktorí majú takéto obmedzené videnie sveta, viete v skutočnosti dohovoriť.

Viem. Keď musím. Takých ľudí stretávate stále. Nemám auto, jazdím električkou, takže ich hovory odpočúvam aj pre inšpiráciu, ako sme už o tom hovorili.

Nedávno som začul dvoch ľudí okolo tridsiatky, stáli nado mnou v električke a chlapík hovoril: „Ja som sa už napracoval dosť, čo by som ešte pracoval.“ A mladá dáma úplne vážne prikyvovala: „No to by si bol blázon! Pracovať!“ Toto hovorili v tridsiatke? To ma odrovnalo, bol som bez dychu a neschopný slova.

Keby ste boli schopný slova, niečo by ste im povedali?

Asi nie. Mám pomerne diplomatickú a nekonfliktnú povahu, keď to nie je nutné, do reči sa s takými ľuďmi nepúšťam. Keď treba, dohodneme sa.

Ale neprestávajú ma prekvapovať. Nedávno nám zvukár v divadle Kalich, kde s Oldom hráme, hovoril, že tam sedeli manžel s manželkou, bola prestávka a pani hovorí: „A čo ako bude teraz? To bude celé znova?“

A teraz som si prečítal, že v Českom Švajčiarsku si niekto v čase, keď tam hasia stovky hasičov, urobil zase ohníček! Chápete, čo to môže byť za ľudí?

Tiež mi nad tým zostáva rozum stáť. Viete, čo by ma však zaujímalo? Čo vaša ruská manželka hovorí na inváziu na Ukrajinu a vojnu?

Spýtam sa jej! Ha-ha-ha. To mi kolega vtedy vyviedol strašné svinstvo, strašné…

Ide o fiktívny sobáš, ktorý na vás ušil kamarát v čase vašich najkrutejších mystifikácií…

Áno, táto patrila k najbrutálnejším. Táto moja fiktívna manželka sa volala

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Filmy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie