Denník N

Režisérka filmu Sugar blues: Po týždni bez cukru sa stane malý zázrak

Andrea Culková (1977) je česká filmárka, aktivistka a matka troch detí. Vyštudovala pražskú FAMU. Jej dokument Sugar Blues (Cukr-blog) je „osobný investigatívny triler o sladkom živote a spoločnosti závislej od cukru“. Na Slovensko ho do netradičných priestorov prináša cyklus KineDok.
Andrea Culková (1977) je česká filmárka, aktivistka a matka troch detí. Vyštudovala pražskú FAMU. Jej dokument Sugar Blues (Cukr-blog) je „osobný investigatívny triler o sladkom živote a spoločnosti závislej od cukru“. Na Slovensko ho do netradičných priestorov prináša cyklus KineDok.

Zdravotné problémy prinútili českú dokumentaristku zmeniť spôsob života a spraviť film. Pri nakrúcaní sa z nej stala aktivistka bojujúca proti sladidlám.

Proti cukru bojovali už John Lennon s Yoko Ono, napriek tomu dnešné hnutie anti-sugar aktivistov ako keby začínalo od nuly. O cukor sa ANDREA CULKOVÁ začala zaujímať, keď čakala tretie dieťa a dostala tehotenskú cukrovku.

Päťročné pátranie po informáciách zaviedlo českú filmárku na cesty od Ameriky po Južný Sudán. Dnes po svete cestuje jej dokument Sugar Blues (Cukr-blog). Obraz jednej rodiny a najmä spoločnosti neschopnej vzdať sa svojej osudovej závislosti na škodlivých sladidlách.

Vo filme je scéna, ako do New Yorku nesiete pre Yoko Ono balíček. Čo v ňom bolo?

Kniha Sugar Blues od Williama Duftyho z roku 1975. Chcela som upozorniť na málo známu skutočnosť, že veľká vlna odporu proti cukru prišla už v 60. a 70. rokoch minulého storočia.

Dokument je čiastočne odpoveďou na otázku, prečo vtedy aktivisti neuspeli, ako na to reagoval potravinový priemysel, prečo celé generácie lekárov a dietológov fungovali na nezmysloch. Kniha, ktorú odporúčal i John Lennon, bola súčasť tohto hnutia. Vysvetľuje okrem iného historické súvislosti, napríklad že väčšina európskych miest stáročia bohatla na obchode s cukrom. Veď vzorku cukrovej trstiny na palubu od kráľovnej dostal aj Kolumbus.

Keby som chcel nabehnúť na bezcukrovú diétu, na čo sa mám pripraviť?

Napríklad, že po prvýkrát ucítite prirodzené chute. To je dôvod, prečo cukor pridávajú do potravín – iné chute nemajú. Po týždni bez sladidiel sa stane malý zázrak, vyskúšajte si to!

Nemám s cukrom problém.

To hovoria všetci, ale často netušia, čo do seba za celý deň dajú. Všimnite si napríklad, čo teraz nutkavo robíte s rukami.

Dobre, ale sladké sa mi nežiada.

Cukor nie sú len sladkosti, je vo všetkom od pečiva a nátierok po údeniny. Často ani netušíme a dennú dávku prekročíme už okolo raňajok.

Ikonická postava potravinového priemyslu Howard Moskowitz prišiel ešte v 70. rokoch s pojmom sugar bliss point. Ten je bodom rozkoše, keď je niečo pre nás sladké akurát. Problémom je, že kedysi ten bod býval niekde úplne inde ako dnes a stále sa ženie nahor. Všade sa pridáva stále viac rafinovaného cukru.

Preto je fajn otestovať, ako telo reaguje na týždeň bez sladidiel. Prebudené nové chute sú pritom len začiatkom. Naučíte sa stravu vybalansovať, aby k vášmu organizmu pasovala.

Koľko to trvalo vám?

Nebolo to z týždňa na týždeň, napokon, každý z nás je iný. Aj na drogy máme každý inú toleranciu a cukor funguje tak ako akékoľvek drogy. Niekto pije denne alkohol a nebude závislým. Niekto drží na uzde závislosť na cukre, iný tým ozaj trpí.

Včera na projekcii som počula o mužovi, ktorý bol športovcom a olympijským víťazom, dnes má 150 kilogramov a závislosť ho o polnoci donúti vstať z postele a dôjsť si po kilo zmrzliny do hypermarketu.

To je, samozrejme, extrém, ale inak platí, že vzdať sa cukru nie je žiadna veda. Nemusíte počítať kalórie či nutričné hodnoty. Stačí jesť dostatok rastlinných bielkovín, zeleninu, ako dezert ovocie, semienka na vyváženie, kvalitné oleje…

K tomu zdroj komplexných cukrov, ideálne nevymieľané a nerafinované celozrnné obilniny ako pohánka, pšeno, celozrnná ryža.

0_You are what you eat
Foto – sugarblues.com

Film hovorí, že variť bez rafinovaného cukru šetrí čas aj peniaze. Ako je to možné?

Ak vravíme o nákladoch, tak pripravená pseudopotravina s pekným farebným obalom a drahou reklamnou kampaňou je rozhodne drahšia ako pohánka a obyčajný hrach. A čas? Faktom je, že musíte dosť času investovať, kým sa všetko naučíte. Potom už varíte rýchlo a efektívne.

Mám tri deti, som filmárka na plný úväzok, robím pri tom veľa vecí, no rozhodne nie som typom, ktorý stojí od rána do večera pri sporáku. Ale pritom varím celej rodine.

Zmierili sa s diétou aj rodičia? Pred kamerou to brali dosť skepticky.

Reakcie sa za päť rokov menili. Oplatí sa vydržať a trvať trebárs na tom, aby starí rodičia nepodsúvali vnúčencom sladkosti. Otcova priateľka pripustila, že až nad hotovým filmom pochopila, o čo mi šlo.

Takisto dve moje sestry. Jedna to najprv úplne odmietala, ale keď si – študentka veteriny – naštudovala biochémiu okolo cukru v tele, tak sa úplne zdesila a ona je teraz tá, čo vešia recepty bez cukru na Facebook.

Druhá sestra dlho nevedela otehotnieť, až kompletne zmenila životný štýl aj so stravou a dnes už má dcérku. Obe sestry mali vplyv na našu mamu, ktorá si pochvaľuje, prečo to neskúsila dávno, keď je to bez cukru také fajn.

Čo vami pri filme najviac otriaslo?

Ten obraz sa skladal postupne. V podstate som vymenila závislosť na cukre za závislosť zistiť, čo je za ňou. Film sleduje moju premenu, ako som pri pátraní a zbieraní informácií postupne prešla od tela človeka k telu spoločnosti – k marketingu, masívnemu lobbingu a politike za cukrom.

A postupne som sa z človeka hľadajúceho informácie stala aktivistkou. Niekým, kto je stavom vecí zdesený a cíti zodpovednosť prinajmenšom za svoje tri deti.

Veľmi silnou skúsenosťou bol rozhovor s riaditeľom európskej pobočky Svetovej zdravotníckej organizácie. Začiatok bol veľmi formálny a vágny, na konci však takmer plakal. Muž na takom dôležitom poste mal slzy o očiach, keď hovoril o tom, že odborníci všetko o škodlivosti cukru vedia, no nič nezmôžu. Cukrová lobby je mocnejšia než oni.

Aj tabak má mocnú lobby a boj proti fajčeniu je realitou. S cukrom je to iné?

V princípe nie, veď aj boju proti tabaku to veľmi dlho trvalo. Ešte v 50. rokoch lekári pokojne cigarety odporúčali. Cukor má pritom na svedomí omnoho viac mŕtvych ako tabak. Bude trvať veľmi dlho, kým s tým všetci nezačneme niečo robiť.

S čím najlepšie začať?

Ideálne od detí. Ak tvrdíme, že škola je bezpečným miestom a nemáme tam alkohol a cigarety, tak by sme tam nemali dávať ani automaty na sladké nápoje a cukrovinky. Bolo komické, keď som spala po projekcii v jednej škole a pri vstupe do budovy bol obrovský automat na energetické nápoje.

Často sa to začína dosť plazivo a nenápadne, trebárs akciou Mlieko do škôl. Jediným riešením je bufet či jedáleň, ktorej vedúci je zamestnancom školy. Keď ním nie je, tak sa sťažuje, že nemá zisk a tak musí sladké deťom predávať, aby zarobil.

10_My family´s new diet
Foto – sugarblues.com

V dokumente vidíme, že aktivizmus na školách vám nevyšiel.

Ministerstvo školstva zákaz automatov podporilo, ministerstvo zdravotníctva nie. Po nádejnom začiatku to dnes vyzerá tak, že sa v Česku zakázať nedajú. Sú však krajiny, kde zakázané sú. Najčastejším protiargumentom je sloboda – ako by sme v škole mali predávať aj cigarety, aspoň by ôsmakov cestou do trafiky nezrazilo auto. Vtipkujem, no podobnosť tu je.

Je to pritom veľký problém, učitelia sú zúfalí, keď sa deti nadopujú cukrom. Učiť môžu vlastne len do veľkej prestávky. Množstvu detí diagnostikujú hyperaktivitu.

Ak by sme sa radšej pozreli na to, aké dávky cukru od rána pojedia a vypijú, tak by sa výskyt javov ako je hyperaktivita, nesústredenosť či nezvládateľnosť detí výrazne obmedzil. Rodičia však musia byť tí zodpovední. Oni majú tlačiť na vedenie školy, aby tam tie automaty neboli.

Nie je snaha viniť cukor za všetko zlé len potrebou mať jedného nepriateľa, ktorý môže za zdravotné problémy? Predtým to bol živočíšny tuk, teraz cukor – nezáleží však viac na celkovom životnom štýle vrátane pohybu?

To je práve demagógia potravinárskeho priemyslu, že sa stačí trochu hýbať a ostatné už treba nechať na nich. Pritom je to naopak. Strava tvorí 80, pohyb iba 20 percent problému.

Závislosť na cukre nie je vecou jednotlivca, je o zdraví celej spoločnosti. Čo jeme a dávame si na tanier, je politické gesto. Dávame tým súhlas alebo nesúhlas s tým, ako systém funguje.

Konkrétne ako?

Jesť potraviny plné cukru napríklad znamená sčasti sa podieľať na vlne migrácie z Afriky do Európy. Mnohých Afričanov z domovov vyháňa to, že si nemajú kde vypestovať obživu.

Ich pôdu zabrali nadnárodné spoločnosti pestujúce cukrovú trstinu. Volá to sa land grabbing, v treťom svete je to vážny problém a hlavnými vinníkmi je práve cukor, palmový olej, sója.

Nie je zvláštne, že kedysi aktivisti mali tému v hlade, vojnách, politike a teraz ich zaujíma to, čo majú na tanieri?

Všetko spolu súvisí. Práve do potravinárskeho priemyslu a poľnohospodárstva ide najviac peňazí na lobbing v Európskej únii. Toto stravou ovplyvníte. Samozrejme, nutný je aj tlak na zmenu dotácií pre poľnohospodárov, čo je ťažšia záležitosť.

Reforma poľnohospodárstva a dostupnosť kvalitných potravín boli v USA motívmi Obamovej prezidentskej kampane, no po svojom zvolení z nich vycúval. Sám vyhlásil, že je to pre odpor priemyslu nepriechodné.

Pýtam sa skôr, či nehrozí aktivizmus obmedzený na domácu limonádu. Niečo ako: nakupujem tie správne biopotraviny a o svet sa už nemusím dôkladnejšie zaujímať.

Viem, mierite na hipsterskú vlnu. Aktivizmus by sa preto nemal končiť gastro-módou. Mal by byť súčasťou celkového uvedomelého správania človeka: ako žijeme a nakupujeme, akú ekologickú stopu zanechávame.

Samozrejme, že je problém, ak si koncept zdravej potraviny uzurpuje priemysel ako ďalší trik. Presne to chce od ľudí. Nepremýšľať, nepochybovať, iba ďalej nasledovať svoje zvyky. Vymeniť jeden tovar za iný, predražený, s nálepkou „zdravé“.

Copy of Sama Doma_Cukr Blog
Foto – sugarblues.com

Ktoré krajiny sú vo svete najďalej ?

Jednoznačne severské. Zaujímavým prípadom je Japonsko, kam pôjde Sugar Blues do distribúcie v januári. Má povesť zdravej krajiny, ale ako jedia Japonci, je katastrofa. Oni si udržali tradičné recepty, ale všade pridávajú veľké dávky cukru.

V dokumente vystupuje staršia pani, aktivistka – hipisáčka, ktorá sa kamarátila s Hendrixom, prešla peklom závislosti na drogách a dnes je fit. Ako ste ju objavili?

Strávila som veľa času rešeršami, no chcela som okrem faktov priniesť silné postavy s príbehom. V New Yorku som navštívila osvetovú hodinu pre mládežníkov, ktorú Kathie organizuje. Hneď som vedela, že ju chcem nakrúcať. Je neuveriteľné, ako komunikuje s tínedžermi, má u nich autoritu.

Ako bývalá narkomanka stelesňuje motív filmu, ako idú s cukrom v ruke tvrdé drogy. Keď vidíte na ulici chalana s nutelou a rohlíkom neprítomne sa pozerať okolo, tak je za tým očividne heroín.

Aj Kathie zažila, že aby sa zbavila závislosti od drog, tak sa musela najprv zbaviť závislosti od cukru. Inak do nej stále znovu padala.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie