Keby Pellegrini mohol, Matovičovi by platil za to, ako sa správa
Áno, babráci a egomaniaci môžu byť pre spoločnosť nebezpečnejší ako cynickí zlodejíčkovia.
Pred dvoma týždňami som v relácii V redakcii s Monikou Tódovou povedal, že slovenská politická scéna sa bude po novom deliť na strany, ktoré budú ponúkať niečo ako neustálu revolúciu a neustále hľadanie nepriateľov, a tie, ktoré budú ponúkať návrat do normálu. Medzi stranami, ktoré budú ponúkať normálnosť, som spomenul Hlas, SaS a Progresívne Slovensko.
Urobil som chybu, určite som vedľa tejto trojice mal spomenúť aj KDH. Je to totiž strana s veľkou šancou dostať sa do budúceho parlamentu, má pevné ideologické zázemie, naozajstné stranícke štruktúry, robí politiku tradičnými konzervatívnymi metódami a nechápe ju výlučne ako neustále hľadanie nepriateľov.
Môj názor však niektorí politici, priaznivci a propagandisti OĽaNO kritizovali pre niečo iné. Tvrdia, že takto sa začína legitimizácia Hlasu Petra Pellegriniho, a teda aj príprava na to, aby s ním mohli SaS a Progresívne Slovensko v budúcnosti vytvoriť koalíciu.
Myslím si, že sa títo kritici mýlia. Nevšimli si, že jednou z hlavných príčin rastúcej prijateľnosti Petra Pellegriniho vo verejnosti aj medzi politickými stranami je práve politika OĽaNO. Predovšetkým predseda strany Igor Matovič – ale zďaleka nielen on – sa v posledných dvoch rokoch správal tak, že štát má vinou toho ešte nižšiu autoritu, ako mal na konci Ficovej éry.
Jednoducho povedané: koalícia, ktorej najsilnejším členom bolo OĽaNO, vládla tak zle, že ešte aj ukážkový oportunista Pellegrini podozrivý z prijímania úplatkov vedľa nej vyzerá pre mnohých ľudí ako nádej.
OĽaNO sľuby dodržalo, tak kde je potom problém?
Strana OĽaNO dodržala svoje volebné sľuby najlepšie, ako sa dalo. Sľúbili, že budú bojovať
