Denník N

Partizánka s neobyčajným osudom

Foto – archív M. H.
Foto – archív M. H.

V SNP bojovalo po boku mužov proti nacistom aj mnoho odvážnych žien, napríklad partizánka a neskoršia politička Anna Ševčíková. Nemali by sme na ne zabúdať.

Autor je doktorand na Katedre všeobecných dejín UK

Do Slovenského národného povstania sa zapojilo mnoho odvážnych žien, ktoré buď priamo bojovali proti Nemcom alebo plnili iné dôležité úlohy v zázemí. Sú to ženy, ktoré sa podieľali na kľúčových udalostiach slovenských dejín, avšak dodnes často unikajú našej pozornosti. Príkladom takejto zabudnutej postavy je Anna Ševčíková, ktorá sa ako mladá partizánka zúčastnila bojov proti nacistom, aktívne sa zapájala do politického diania v Československu a v 50. rokoch bola prenasledovaná aj väznená komunistickým režimom.

Od učiteľky k partizánke

Anna Ševčíková sa narodila 25. júla 1922 v Senici pri Myjave. Jej otec Karol Malina, agent poisťovne, v roku 1937 náhle zomrel a zanechal po sebe nezaopatrenú rodinu. „Po smrti nebohého otca som z finančných dôvodov musela odísť zo štúdia, pretože matka sa musela nasťahovať s bratom a so mnou k svojej matke,“ spomínala si neskôr Anna. Jej mama si musela po krátkom čase nájsť nového manžela, ktorý by im pomohol v neutešenej finančnej situácii. Lebo taká bola doba. „Po jej vydaji som mala možnosť znovu študovať. V roku 1942 som maturovala a ukončila štúdiá na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach.“

Ako učiteľka získala Anna Malinová svoje prvé miesto na rímskokatolíckej ľudovej škole v spišskej obci Výborná. Tu sa rýchlo dostala do konfliktu so šovinistickou nemeckou komunitou, ktorá spôsobovala jej žiakom a ich rodinám rôzne ťažkosti. Po vypuknutí SNP preto dlho neváhala a pridala sa k povstalcom. So svojím budúcim manželom Jánom Ševčíkom, politikom formujúcej sa Demokratickej strany, sa zoznámila už krátko po vypuknutí Povstania.

Ako neskôr uviedla Anna pre časopis Slovenka: „V tom čase som sa zoznámila v Banskej Bystrici s mužom, ktorý sa mi veľmi páčil, ktorého som si veľmi vážila a ktorý mi veľmi imponoval. Ján Ševčík bol povereníkom pôšt za Demokratickú stranu a napriek tomu, že bol o štvrťstoročie starší ako ja, ohromne sme si rozumeli.“ Mladá učiteľka sa začala s politikom rýchlo zbližovať. Neprekážalo jej ani to, že od neho bola mladšia až o dvadsaťšesť rokov.

Vzhľadom na to, že povstalci nedokázali dlho odolávať náporu nemeckého Wehrmachtu, čas Jána Ševčíka v povstaleckej „vláde“ sa skončil predčasne. Politik sa však rozhodol odísť s Annou spoločne do zasnežených lesov a zapojiť sa do partizánskych bojov, ktoré pokračovali ďalej aj po porážke ozbrojenej zložky Povstania. „Bojovali sme spolu,“ spomínala si jeho manželka, „prežívali sme spolu ťažké dni v horách, keď Nemci obsadili povstalecký kraj, ja medzi chlapmi jediná žena.“

Partizáni Jána Ševčíka operovali v okolí obce Ľubietová. Anna, ktorá slúžila v partizánskej jednotke ako spojka, zabezpečovala pre skupinu informácie; bola tak ich „špiónkou“, hoci len v improvizovanom prostredí vojnou zdevastovaného stredného Slovenska. Nebolo to pritom veľmi odlišné od situácie, akú poznáme zo špionážnych filmov. Pri jednej príležitosti sa musela spriateliť s nemeckým nadporučíkom, od ktorého chcela získať informácie o pohybe Wehrmachtu. Keďže Anna bola mladá, atraktívna, rozhľadená žena, a navyše vedela plynule po nemecky, dôstojník sa do nej zaľúbil a ponúkol jej, aby si ho zobrala a odišla s ním do jeho rodného Rakúska.

Partizánom sa darilo unikať nemeckým okupantom tri mesiace, kým neboli zajatí priamo v horskej chate, kde nocovali. Nacisti ich následne podrobili asi štvordňovému výsluchu. Hoci mali byť všetci popravení, z neznámych príčin sa tak nestalo a presunuli ich do väzenia gestapa v Banskej Bystrici.

Pred istou smrťou ich údajne zachránila takmer neuveriteľná náhoda: veliteľ nemeckej jednotky, čo partizánov zajala, medzi nimi spoznal ženu, ktorej pred časom navrhol spoločný život v alpskej krajine. Podľa očitých svedkov dôstojníka takéto nečakané stretnutie zaskočilo a na naliehanie Anny ich nakoniec ušetril. „Myslím, že len jej môžeme ďakovať za to, že sme neboli zastrelení,“ vyhlásil neskôr jeden zo Ševčíkových spolubojovníkov. Zajatcov v Banskej Bystrici ešte vypočúvalo neslávne známe gestapo, ale po krátkom čase ich – ako aspoň neskôr sami tvrdili – Nemci dobrovoľne prepustili počas útoku Sovietov. Je však možné, že sa za nich prihovoril nemecký nadporučík, ktorého Anna tak očarila.

Manželka funkcionára

Foto – archív M. H.

Ako nás informuje denník Ľud, Ján Ševčík vo svojej „manželke získal oddanú pomocníčku v práci a odhodlanú bojovníčku proti fašizmu“. Po vojne sa Anna vrátila späť k svojmu povolaniu učiteľky. Prijali ju na meštiansku školu v Košiciach, kde však vydržala iba krátko, lebo ju onedlho Ševčík požiadal o ruku, a keďže ona súhlasila, počas narýchlo zorganizovanej svadby si obaja povedali svoje „áno“. Mladomanželov donútili pracovné povinnosti presťahovať sa do Bratislavy, kde sa im čoskoro narodil aj ich prvý syn.

Pretože sa dohodli, že pre rodičovské povinnosti sa Anna zatiaľ nevráti k učeniu, našla svoje uplatnenie v dobrovoľnej práci pre Zväz slovenských žien, čo bola ženská organizácia s výrazným komunistickým zameraním. „Ako jeden z vedúcich predstaviteľov Demokratickej strany dostal sa muž do konfliktov s vedením svojej strany, a to aj kvôli mne, že pracujem medzi ženami-komunistkami,“ spomína si Anna Ševčíková. „Upodozrievali ma, že som ako agentka Rusov ,nasadená na neho‘, aby som ho ovplyvnila proti línii DS.“

Anna Ševčíková napokon zohrala svoju úlohu aj počas februárového prevratu v roku 1948, keď sa spoločne so svojím manželom postavila na stranu komunistov vedených Klementom Gottwaldom. Ševčík, ktorý bol v tom čase podpredsedom československého parlamentu za Demokratickú stranu, po vypuknutí konečného boja medzi komunistami a demokratmi o budúcnosť republiky nemohol ostať stáť bokom, no rozhodol sa v tomto zápase podporiť predsedu vlády Gottwalda. Komunistom, ktorí rýchlo preberali do svojich rúk všetku moc v krajine, ponúkol Ševčík svoje služby už v druhý deň februárovej krízy, keď vyslal Annu do centrály KSČ, aby informovala vedenie strany, že s ním majú počítať v novej rekonštruovanej vláde.

Kým Ján pomáhal komunistom získať moc v Prahe, Anna vystúpila na podporu Gottwalda v Bratislave a dokonca predniesla spoločne s komunistickými rečníkmi prejav z balkóna Národného divadla. Jej manželovi sa zatiaľ podarilo transformovať Demokratickú stranu na submisívnu Stranu slovenskej obrody, ktorej sa stal aj prvým predsedom. Po májových voľbách získal za odmenu miesto československého vicepremiéra a dostal sa na vrchol svojej moci.

Neprešlo však veľa času, kým nový – formálne nekomunistický – podpredseda vlády začal komunistom prekážať. Ševčíka preto vedenie KSČ zo dňa na deň odstránilo z verejného života, zatkli ho agenti ŠtB a na dlhé roky skončil vo väzení, pričom sa len o vlások vyhol poprave. Annu aj s ich deťmi previezli do Veselíkova neďaleko Prahy, kde v tom čase zadržiavali aj rodinu niekdajšieho druhého muža KSČ Rudolfa Slánskeho, ktorý nemal také šťastie ako Ševčík a koncom roka 1952 ho popravili.

Štátna bezpečnosť podrobovala Ševčíkovú opakovaným výsluchom; vyšetrovatelia sa od nej pokúšali získať čo možno najviac kompromitujúceho materiálu na jej manžela. Nakoniec aj ju zatkli a postavili pred súd. Ako v tej dobe bývalo zvykom, sudca Ševčíkovú napriek absencii akýchkoľvek dôkazov uznal vinnou zo spáchania trestného činu poburovania proti republike. Napokon ju však odsúdili „len“ na jeden rok, ktorý už mala počas vynesenia rozsudku celý odsedený, a preto ju prepustili na slobodu za deťmi.

Návrat do bežného života

Foto – archív M. H.

Ševčíkovcom po zatknutí zhabali všetok ich majetok. Keď Annu nakoniec prepustili na slobodu, nemala žiadne finančné prostriedky a bola tak odkázaná na pomoc ostatných. S deťmi sa presťahovala na vidiek do Výbornej pri Kežmarku, kde kedysi učila na škole. Po ôsmich rokoch väzenia sa dostal na slobodu aj jej manžel, ale ten bol už duševne a fyzicky celkom vyčerpaný. Dlhé roky týrania počas výsluchov mu navyše podlomili zdravie.

Ševčíkovci sa na slobode trápili s nedostatkom financií. Nemali dovolené nájsť si vhodné zamestnanie – dovolili im vykonávať iba drobné výpomocné roboty. Bývali vo Valentovej, malej dedinke pri Martine. Neskôr sa presťahovali do neďalekej obce Folkušová, kde sa Ševčíkovej vďaka jednému bývalému študentovi podarilo získať miesto učiteľky na miestnej škole.

Zdravotný stav jej manžela sa však neustále zhoršoval, až kým ho v roku 1965 nepreviezli do nemocnice na bratislavských Kramároch. „Veľmi ťažko ochorel,“ uvádza Anna Ševčíková. „Ležal na smrteľnej posteli a nevedel zomrieť. Užieral sa a trpel. Vtedy som sa rozhodla ísť za Alexandrom Dubčekom. Ukázala som mu spisy, všetko som mu vyrozprávala. Vďaka jeho zásahu prišli dvaja pracovníci strany k smrteľnej posteli do nemocnice – bolo to 3. marca – a povedali mu, že je plne politicky rehabilitovaný. 6. marca zomrel. Nie, takto by ľudia nemali umierať.“

To, že sa komunistický režim v šesťdesiatych rokoch začal pomaly liberalizovať, umožnilo Ševčíkovej, aby sa začala opäť politicky angažovať. Bola veľmi aktívna, vo Folkušovej založila telovýchovnú jednotu, robila trénerku futbalovému oddielu aj hokejovému družstvu a zvolili ju za predsedníčku lokálneho Československého zväzu žien.

Podarilo sa jej dokonca získať aj miesto poslankyne Slovenskej národnej rady, odkiaľ bola po vytvorení federácie 1. januára 1969 kooptovaná do pražskej Snemovne národov, jednej z komôr Federálneho zhromaždenia. Ako poslankyňa sa venovala najmä ženskej problematike a otázke postavenia matiek v československej spoločnosti.

August 1968, sovietska okupácia a nastupujúca normalizácia však znemožnili jej ďalšie politické aktivity a po roku 1971 bola zbavená svojho poslaneckého mandátu. Jej ambície sa však neskončili, ďalej publikovala svoje články a úvahy. K svojmu pôsobeniu medzi partizánmi sa ešte vrátila koncom osemdesiatych rokov, keď napísala novelu Kľúč od bielej aleje, ktorá vyšla aj knižne.

Anna Ševčíková bola na svoju dobu nepochybne vysoko emancipovaná žena, ktorá síce v prvej časti svojho života iba dopĺňala politicky aktívneho manžela, ale v momente, keď ho zatkla ŠtB a ostala sama, musela čeliť výzvam politickej diskriminácie na vlastnú päsť, čo vytvára v jej živote nezanedbateľnú dynamiku formujúcu jej charakter, pohľad na svet aj životné ambície. Napriek tomu, že počas päťdesiatych rokov bola so svojou rodinou politicky prenasledovaná, podarilo sa jej neskôr ešte vrátiť do bežného života, k učeniu, organizácii spolkov a na malú chvíľu sa vyšplhať aj do celoštátnej politiky. Na Jána Ševčíka však nedokázala nikdy zabudnúť a znovu sa už nevydala. Zomrela 17. apríla 2002 a dnes odpočíva v Pravoticiach vedľa svojho manžela.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie