Bez sopránov alebo Nechýbate mi, pán Dzurinda
Dzurindovo správanie k Ivete Radičovej, ktorá ho vystriedala na poste premiéra, bolo často očividne zlomyseľné a zákerné.
Pred rokmi som čítala knihu Nesmrteľná túra do Compostely. Jej autor Jean Christophe Rufin bol francúzskym veľvyslancom v Indii a po štyroch rokoch života excelencie sa vybral na púť. Napísal, že sa chcel zbaviť návykov spojených so svojím výsadným postavením privilegovaného človeka, ktorý má podriadených, rozhoduje o druhých a je mu denne preukazovaná úcta a rešpekt. Ako odvykačku si zvolil rolu pútnika.
V editoriáli jedného z letných Respektov Erik Tabery cituje bývalého slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý na otázku, či mu chýba politika, odpovedal, že samozrejme, a dodal: „Vždy som rád rozhodoval“. Musela som sa nahlas zasmiať. Také okaté mi prišlo toto vyjadrenie. Nie že by rád uvažoval, zvažoval, hľadal riešenia… Rovno rozhodoval. Ten, kto môže rozhodovať, musí mať moc a postavenie, ktoré prevyšuje ostatných ľudí. A toto pánovi Dzurindovi chýba. Stojí presne na opačnej strane ako ten francúzsky diplomat. Chýba mu rozhodovanie, rozkazovanie, moc a výsadné postavenie. Práve preto, čo je také zjavné. Mne nechýba. V politike.
