Bezpečnostná politika pre éru sivých zón, neregulovaného kapitalizmu a populizmu

Autor je profesor politológie, FiF UK

Ruský konvenčný vojenský útok na Ukrajinu koncom februára 2022, krypticky nazvaný „špeciálnou vojenskou operáciou“, prináša zásadnú eskaláciu v ruských snahách o podkopanie liberálnodemokratických zriadení v stredovýchodnej Európe. Bolo by však chybou zužovať analýzu bezpečnostného prostredia len na vojenské ohrozenie. Ako som v tomto denníku písal pred tromi rokmi, narastajúci globálny zápas medzi liberálnymi demokraciami a autoritárskymi režimami ako Rusko a Čína prebieha v bezpečnostnom priestore charakterizovanom komplexnými fenoménmi, ktoré rôznymi spôsobmi zmazávajú tradičné rozdiely medzi oblasťou vojenstva a oblasťou bežnej politickej a ekonomickej prevádzky. Pozrime sa na tri vzájomne prepojené fenomény v súčasnom bezpečnostnom prostredí.

Fenomén 1: sivé zóny

Popri vojenských operáciách sa autoritárske režimy ako Čína a Rusko pokúšajú podkopávať liberálne demokracie rozvojom tzv. sivých zón. Ide o celé spektrum vojenských a nevojenských nástrojov neprekračujúcich hranicu plnej vojnovej činnosti. Hoci je v konečnom dôsledku cieľom dosiahnuť strategickú vojenskú dominanciu nad protivníkom, teda nad liberálnymi demokraciami, ich snahou je vyhnúť sa priamej vojenskej konfrontácii, pretože tá by znamenala ekonomické nevýhody a autoritársky štát by v nej mohol ťahať za kratší koniec.
Sivé zóny, ako ich definujú napríklad strategické dokumenty amerického a austrálskeho obranného establišmentu, znamenajú využitie civilných, ekonomických, mediálnych, kybernetických a iných komunikačných nástrojov na postupné podkopávanie strategickej pozície protivníka. Koncepcia sivej zóny je zároveň odlišná od tzv. hybridnej vojny alebo hybridných hrozieb. Tie totiž zdôrazňujú jednotlivé hrozby, jednotlivých aktérov a ich strategicky zamerané aktivity napríklad vo forme cielených dezinformácií alebo podpory hnutí s nedemokratickou agendou. Sivá zóna, naopak, zahŕňa celé spektrum aktivít, z ktorých mnohé vôbec nemajú vojenský alebo spravodajský charakter a ani cielene dezinformačný charakter, ale nachádzajú sa v doménach bežnej ekonomickej alebo spoločenskej prevádzky.

Charakteristickou črtou je nejednoznačnosť aktivít a bezškrupulózne zneužívanie otvorenosti a iných základných princípov liberálnych demokracií práve s cieľom podkopávať liberálnodemokratické zriadenie. Napríklad investície do priemyslu alebo do dopravnej či komunikačnej infraštruktúry sú ťažko kategorizovateľné ako jednoznačne problematické, pretože vytvárajú pracovné miesta a prispievajú k ekonomickému rastu a k ekonomickej výmene, a teda liberálne demokracie sa im bránia len ťažko. Takisto sa liberálne demokracie so svojím dôrazom na ľudské práva a slobody len ťažko bránia obviňujúcim naratívom o údajnom neokolonializme pri ich ekonomických alebo rozvojových aktivitách na africkom kontinente, v strednej Ázii alebo juhovýchodnej Európe.

A práve toto sú priestory na pôsobenie sivých zón, v ktorých autoritárske vlády využívajú súkromné a civilné zdroje, aby dosahovali strategické ciele v snahe mocensky oslabiť liberálne demokracie. Proti sivým zónam sa len ťažko robia protiopatrenia, pretože ich nositeľmi nie sú priamo vojenské alebo iné zložky štátu. Sú nimi skôr súkromné firmy, mediálne domy alebo prípadne rôzne občianske združenia, ktoré sa napríklad snažia vytvárať dojem, že bránia ľudské práva a slobody, hoci v skutočnosti je to úplne naopak.

Fenomén 2: Dominancia neregulovaného globálneho kapitalizmu

Medzinárodné liberálne usporiadanie, ktoré vzniklo po druhej svetovej vojne najmä v réžii liberálno-demokratických krajín, bolo vystavané okolo troch pilierov tzv. Kantovej trojnožky: liberálna demokracia a ochrana ľudských práv, slobodný kapitalistický trh a medzinárodné organizácie a režimy zabezpečujúce medzištátnu koordináciu. Po skončení studenej vojny sa zdalo, že tieto piliere podporujúce globalizáciu a zabezpečujúce výhodné regulované prostredie pre menšie demokratické štáty s otvorenými ekonomikami, ako je napríklad Slovensko, sa už budú len posilňovať.

Lenže nestalo sa tak. Vývoj posledných dvoch desaťročí ukazuje, že jediným pilierom, okolo ktorého existuje skutočne globálny konsenzus, sú princípy slobodného kapitalistického trhu, ktoré presadzujú aj autoritárske režimy ako Čína, Rusko alebo Spojené arabské emiráty. Na druhej strane, princípy liberálnej demokracie, ochrany ľudských práv a spolupráce na báze medzinárodných organizácií strácajú podporu v čoraz väčšej časti krajín. Takáto vychýlená forma liberálneho medzinárodného usporiadania (pozri k tomu práce politológov Alexandra Cooleyho a Daniela Nexona) je pre Slovensko i iné liberálne demokracie mimoriadne nebezpečná. Trhová prepojenosť bez dôrazu na demokraciu a ľudské práva totiž prináša množstvo rizík.

Príkladom je nedávno ohlásená investícia čínskej firmy CATL do výstavby fabriky na batérie pre elektrické vozidlá za vyše sedem miliárd eur vo východnom Maďarsku. CATL kontroluje približne 30 percent svetového trhu s batériami pre elektrické vozidlá a viac-menej určuje globálne štandardy tohto priemyslu (odberateľmi sú automobilky ako Tesla, Mercedes či BMW – posledné dve majú výrobné kapacity práve v Maďarsku). Na výrobu batérií sú potrebné lítium, kobalt, nikel a iné nerastné suroviny, ktoré sa v réžii súkromných čínskych firiem vo veľkom koloniálne ťažia väčšinou v afrických krajinách so slabou kvalitou demokratického vládnutia a bez akéhokoľvek dôrazu na ochranu ľudských práv robotníkov v banskom priemysle. Čínou riadený globálny ekosystém na výrobu batérií preferuje zisk a dravú expanziu na ďalšie trhy bez akéhokoľvek dôrazu na ľudskú dôstojnosť. Zároveň je problémom, že batérie je možné hacknúť alebo na diaľku kontrolovať ich výkon, respektíve ich vypnúť. Odborníci na kybernetickú bezpečnosť zdôrazňujú riziká spojené s využívaním čínskych autobatérií, ktoré len rozširuje potenciál vplyvu čínskych „sivých zón“. Fakt, že CATL onedlho spúšťa fabriku na batérie v hodnote dvoch miliárd eur aj pri nemeckom Erfurte, nič nemení na vyššie opísaných rizikách.

Iným príkladom nebezpečných tendencií súvisiacich s globálnou dominanciou trhu je raketový rozvoj priemyslu poskytujúceho súkromné vojenské a bezpečnostné služby. Ukrajina je dnes len jedným z mnohých bojísk, kde súkromné vojenské spoločnosti pracujúce často na zákazku pre autoritárske mocnosti (napr. ruská Wagnerova skupina) a bez akejkoľvek demokratickej či inej zúčtovateľnosti vykonávajú bojovú činnosť (vrátane kriminálnych činov voči civilnému obyvateľstvu). Toto vstupovanie súkromného sektora do oblasti kľúčových funkcií štátu – v tomto prípade do oblasti obrany a vojenských spôsobilostí – má aj priame využitie pri rozvoji sivých zón. To má zase aj priamy dosah na mocenské súperenie, v ktorom vlády liberálnych demokracií opäť často ťahajú za kratší koniec, pretože aj keď taktiež využívajú súkromné vojenské firmy, tie podliehajú relatívne dôsledným reguláciám a rôznym formám parlamentnej kontroly.

Má to dosah aj na geopolitické súperenie o vplyv vo svete. Napríklad len nedávno bola EÚ nútená ukončiť pôsobenie svojej niekoľkoročnej vojenskej misie v Mali, a to po tom, čo sa tamojšia vojenská chunta rozhodla najať si na boj proti islamistickým fundamentalistom Wagnerovu skupinu. To, že táto súkromná vojenská spoločnosť vedie tento boj úplne bez ohľadu na ľudskú dôstojnosť a ľudské práva miestneho obyvateľstva, bol zásadný problém pre misiu EÚ, čo však zjavne tamojšiu vládnu chuntu netrápi. Paralelne s týmito aktivitami ruských súkromných vojenských firiem cestoval v letných mesiacoch 2022 po afrických krajinách (Egypt, Etiópia, Konžská republika a Uganda) ruský minister zahraničných vecí Lavrov a verejne brojil proti pôsobeniu EÚ v týchto krajinách rozširovaním naratívov o údajnom neokolonializme krajín Únie či o údajných snahách Západu o nadradenosť vo svete. Faktom je, že autokratické režimy afrických krajín do čoraz väčšej miery v posledných rokoch udeľujú kontrakty ruským a čínskym korporáciám, ktoré dodávajú zbrane, bezohľadne ťažia nerastné bohatstvo alebo budujú strategickú infraštruktúru, ktorá im poskytuje výhody na ďalšiu ekonomickú a politickú expanziu.

Fenomén 3: Nárast populizmu

Populistické strany a hnutia, teda tie, ktorým sú blízke postoje namierené proti liberálno-demokratickým inštitúciám a elitám, ako aj proti globalizácii a liberálnym ekonomickým princípom, sú z celosvetového hľadiska výrazne na vzostupe. Ako ukazujú napríklad výskumy politického ekonóma Daniho Rodrika, ich priemerný podiel na voličskej podpore celosvetovo narástol v rokoch 2005 – 2015 z 13 na 23 percent. Výsledky referenda o brexite v roku 2016, ale aj vyše 55-percentná podpora brazílskeho populistu Jaira Bolsonara v prezidentských voľbách v roku 2018 a vyše 46-percentná podpora Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách v roku 2020 tento trend len podčiarkujú. V neposlednom rade zisk vyše 53 percent pre alianciu premiéra Orbána vo voľbách v Maďarsku v marci 2022 a následný zisk vyše 41 percent pre Marine Le Penovú (a 22 percent v prvom kole pre ľavicového populistu Jeana Luca Mélenchona) v prezidentských voľbách vo Francúzsku naznačuje, že populizmus je na výraznom vzostupe aj v rámci EÚ. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že populistické strany rôzneho zafarbenia budú výrazne bodovať aj v nadchádzajúcich parlamentných voľbách v Taliansku a aj v najbližších voľbách do NR SR.

Ruský útok na Ukrajinu mnohých zvádza k pokusom o relativizáciu populizmu, a to za pomoci nového delenia v otázke vzťahu k putinovskému režimu. Niektorí populistickí lídri – napríklad Boris Johnson v Británii či Janez Janša v Slovinsku – totiž zaujali v prípade prebiehajúceho konfliktu mimoriadne aktívny postoj v otázkach vojenskej a inej podpory Ukrajiny, ktorý v mnohom dokonca určoval trend v rámci NATO, keď lídri iných kľúčových krajín postupovali skôr váhavejšie. Iní populistickí lídri – napríklad premiér Orbán alebo prezident Erdogan –, naopak, zohrávali úlohu trójskych koní v EÚ a NATO, keďže oportunisticky blokovali sankčné mechanizmy proti Rusku alebo rozširovanie Aliancie o Švédsko a Fínsko v situácii krajného vojenského ohrozenia. Celkovo populizmus podkopáva jednotu našich integračných zoskupení.

Štyri princípy rozvoja našej bezpečnostnej politiky

Čo znamenajú tieto fenomény pre rozvoj našej bezpečnostnej politiky? Samozrejme, vzhľadom na pravdepodobnosť ozbrojených konfliktov bez jednoznačného ohraničenia v čase a priestore v krátkodobej aj strednodobej perspektíve, asi málokto bude spochybňovať, že Slovensko potrebuje pokračovať v zásadnej modernizácii svojich ozbrojených síl. Dôraz na ozbrojené sily, ktorý sa momentálne javí ako priorita číslo jeden, však sám osebe nebude dostačujúci. Na zabezpečenie odolnosti krajiny je potrebné venovať pozornosť aj ďalším prioritám. Načrtnem štyri z nich.