Rusko je opäť predvídateľné. Päť ponaučení zo šiestich mesiacov vojny na Ukrajine

Ôsmeho marca 1983 predniesol americký prezident Ronald Reagan prejav, v ktorom vtedajší Sovietsky zväz nazval ríšou zla. Urobil to pred americkými evanjelikálmi s argumentáciou, že Západ a Sovietsky zväz nemožno stavať na rovnakú úroveň.

Ôsmeho marca 2022 Rusi bez rozpakov bombardovali konvoj civilistov utekajúcich z Mariupolu; rovnako mnohokrát počas celej vojny bez rozpakov útočili na civilné ciele naprieč celou Ukrajinou.

Pravoslávni Slovania, stavajúci sa do úlohy ochrancov pravoslávia a Slovanov, bombardovali pravoslávnych Slovanov, ktorí v detstve jedli prakticky rovnaký boršč a v televízii sledovali úplne rovnakého vlka a zajaca.

Putinova vojna proti Ukrajine nie je v 21. storočí unikátom svojím rozsahom (stotisíce nasadených vojakov) ani cieľom (zvrhnúť režim). Tie parametre mala aj druhá vojna v Perzskom zálive, spustená aj s falošnou zámienkou. Rozdielom však je všetko ostatné: rastúca totalitná represia a kult vyvoleného národa v Rusku, bezohľadné aj cielené masívne útoky na civilistov, agresia voči demokratickej krajine.

Ruský útok navyše sprevádza úplná dehumanizácia protivníka, popieranie samotnej existencie ukrajinského národa a otvorené hrozby jeho úplným podrobením a vrátením územia pod ruskú moc.

1. ponaučenie: Podcenenie

Môžu si Západ aj Rusko nad Ukrajinou aspoň v niečom podať ruku? Zrejme v tom, ako zhodne podcenili schopnosti a odhodlanie jej armády.

Pri Putinovom režime je to zrejmé na prvý pohľad: plánovaná trojdňová „špeciálna operácia“ s rýchlym obsadením Kyjiva a zlomením odporu úplne zlyhala. Briti odhadujú ruské straty na 50-tisíc vojakov, 1700 tankov a 4000 obrnených vozidiel (existujú odhady vyššie aj nižšie). Ťažko overiť, či by si Putin agresiu rozmyslel, keby tušil, ako silno sa Západ za Ukrajinu nakoniec postaví.

No cenu za dobytie relatívne malej časti susednej krajiny Rusko platí vysokú, už preto, že v pôvodnom zrejmom cieli prehralo. „Úspešne podrobená Ukrajina, potrestaná za snahu orientovať sa na Západ, by bola významným symbolom postzápadnej éry, kolapsu starých poriadkov a nástupu novej, k autoritárskym režimom ústretovej multipolarity,“ opísal Jeremy Cliffe pre New Statesman, čomu svet (zatiaľ) unikol.

Ani Západ však Ukrajinu neodhadol príliš dobre. Vstupoval do tejto krízy oslabený jednak tým, ako sa USA oklepávali z pokusu trumpovského davu dobyť kongres, jednak neúspechom v Afganistane, kde západní spravodajcovia zlyhali v odhadoch odolnosti tamojšej vlády.

Pred pol rokom, naopak, správne upozornili, že Rusko sa pustí do útoku proti Ukrajine. Ukrajinci tomu vtedy nechceli príliš veriť, azda aj preto, v akom stave našli ukrajinskí špióni ruskú armádu za hranicami.

Západní politici zrejme nemali žiadnu dôveru v to, že sa Ukrajina dokáže brániť. Spočiatku boli zdržanliví k dodávkam ťažkých zbraní – hádam pre presvedčenie, že Rusko rovnako čoskoro zvíťazí a ako bonus ukoristí cennú západnú techniku. Prejavom nedôvery sa zdala aj blesková ponuka exilu Volodymyrovi Zelenskému a spol. – tá, na ktorú ukrajinský prezident reagoval, že „boj je tu, potrebujem muníciu, nie odvoz“.

Ukrajinci museli Západ odnaučiť od porazeneckej mentality. Ukázať, že sa vedia proti ruskej expanzii postaviť a že možnosť Rusko poraziť stojí za prípadných pár kusov techniky v ruských rukách.

Západné zbrane nakoniec v potrebnom množstve dorazili, avšak až v priebehu leta. Tretieho júla padol Lysyčansk, posledné veľké mesto, ktoré doteraz Rusi dobyli.

2. ponaučenie: Pomalá vojna v rýchlych časoch

Zároveň platí, že Ukrajinci od úspešného protiútoku na severe krajiny na jar nedokázali vykonať žiadny veľký úspešný protiútok.

Od začiatku prázdnin sa napríklad hovorí o chystanej protiofenzíve pri Chersone. Zatiaľ tam ukrajinská armáda oslobodila niekoľko menších obcí a zničila mosty cez rieku Dnipro – útok môže čoskoro prísť, avšak doteraz sa to nestalo. Čas na útočné operácie v modernej vojne je v lete a v zime, keď nie je rozmočená pôda. Inými slovami: čas sa kráti.

Ukrajinský analytik Volodymyr Dacenko poznamenáva, že aby vojna neuviazla v zákopových bojoch – k čomu teraz smeruje –, Kyjiv potrebuje najmenej jednu z troch vecí: dostatok obrnenej techniky pre veľký protiútok, dostatok delostrelectva či dostatok ďalekonosných zbraní na ničenie cieľov v ruskom zázemí.

Čiastočne sa to deje, ale zrejme nie v takej miere, aby Ukrajinci začali skutočne veľký protiútok na Cherson, ktorý vyzerá ako najvhodnejší cieľ. Je symbolicky dôležitý svojou veľkosťou aj prímorskou polohou, Rusi ho cez Dnipro môžu zásobovať len ťažko.

Vojny, zvlášť tie veľké, sa však odohrávajú v pomalšom tempe, než na aké sú zvyknutí obyvatelia Západu, žijúci v čase sociálnych sietí a nekončiaceho prívalu nových impulzov. Cnosťou ukrajinských veliteľov zatiaľ bola trpezlivosť a rozvaha, kde a kedy vymeniť územie za čas. Aj vďaka tomu ukrajinská armáda zostala ako celok bojaschopná.

Netrpezlivé titulky, kde je tá ofenzíva na Cherson, tak môžu byť onedlho vystriedané ospevovaním trpezlivosti, s ktorou si Ukrajinci počkali, až ruská morálka aj obranyschopnosť bude rozleptaná, a potom udreli. No ani to nemusí prísť vôbec alebo to môže trvať dlho. Spomínaný Dacenko odhaduje, že Rusko má napriek všetkým stratám a zasiahnutým skladom stále zásoby delostreleckej munície na jedenásť mesiacov boja.

Alebo sa ruské ťaženie morálne zrúti ako vlani afganská armáda tvárou v tvár talibancom? Lákavá predstava, ale zatiaľ to nevieme.

3. ponaučenie: Západ vie byť silný, keď chce

Vývoj vojny ukazuje okrem iného aj vec, na ktorú sa v posledných rokoch zabúdalo: Západ sa naučil veľmi dobre bojovať a vďaka moderným zbraniam je v tom dobrý, len musí nájsť dosť odhodlania.

Zatiaľ čo vychádzali najavo ďalšie a ďalšie vojnové zločiny ruskej armády, západní politici lavírovali, či nebude eskaláciou vojny, keď Ukrajine pošlú ťažké zbrane. Nakoniec ich poslali. Tiež sa ukázalo, nakoľko je Európa stále závislá od Ameriky. USA vyčlenili do začiatku júla Ukrajine pomoc v hodnote 24 miliárd dolárov, európski premianti Británia a Poľsko dohromady 6,2 miliardy.

Západné zbrane v každom prípade dokázali – teda presnejšie, ukrajinskí vojaci s nimi dokázali – Rusko zastaviť. Rozbiť mýtus jeho neporaziteľnej armády, ktorú treba odrádzať od boja, ale keď už zaútočí, vezme si, čo chce. To neplatí, ale západ Európy sa bude musieť vojensky ešte značne posilniť, pokiaľ sa chce o bezpečnosť kontinentu starať bez USA.

Nie je to však nemožné. Ukrajinský príklad ukázal, že za osem rokov možno z armády neschopnej boja vycvičiť efektívnu silu. Kombinácia mladej generácie frontových vojakov, zocelených na Donbase, so západným dôrazom na pružné velenie, iniciatívu a schopnosti poddôstojníkov a dôstojníkov v poli sa ukázala ako účinná.

Úlohu však zohralo aj to, že Ukrajinci v rokoch 2014 a 2015 na Kryme a na Donbase prehrali. Porážka býva väčší impulz niečo meniť ako víťazstvo.

Z celosvetového pohľadu sa ani nezdá, že by sa „končila globalizácia“. Svet koniec koncov zostáva prepojený, len, ako už píše spomínaný Cliffe pre New Statesman, politické ohľady tohto prepojenia začínajú hrať dôležitejšiu úlohu ako aspekty čisto ekonomické, trhové a cenové.

4. ponaučenie: Skúška našej generácie

Vojna je najmä z ruskej strany vojnou v strihu druhej svetovej. Delostrelecká paľba je porovnateľná s tou v roku 1942, prebieha bezohľadné ničenie miest i rabovanie a k tomu máme pochybnú príležitosť vídať viac videí z vojny ako kto kedy pred nami.

Logicky sa ponúka úvaha, že také boje a skaza – nespochybňuje ich nikto, hoci protivníci často spochybňujú momentálnu situáciu na bojisku, čo je však vo vojne bežné – musia mať nejaké vysvetlenie, nejaký silný dôvod: predsa to nemôže byť len tak!

Rusko s touto emóciou cielene pracuje, a tak ponúklo množstvo absurdne znejúcich vysvetlení od „nacistickej Ukrajiny“ až po robotických vtáčích zabijakov a vražedné biolaboratóriá.

Fakty sú však prízemnejšie. Extrémisti na Ukrajine sú ako v každej inej krajine, ale politicky sa im nijako nedarí. Zelenskyj získal v slobodných voľbách podporu pre plán orientovať krajinu na Západ.

Či už Vladimira Putina viedli cárske sny o obnove impéria, paranoidná obava z rozšírenia NATO (ktoré sa nakoniec aj tak koná), alebo jednoducho len strach, že krajina, v ktorej má každý trinásty Rus príbuzných, začne vďaka vzťahom so Západom prosperovať, rozhodol sa pre inváziu.

No také vysvetlenie vykresľuje Putina ako jednoznačne zlého hráča, čo nie sú ochotní akceptovať tí, ktorí čakajú vysvetlenie o „zlom“ Západe.

Rusko tiež obratne a cielene pracuje s konštruktom, že dodávanie zbraní predlžuje vojnu. Obratne preto, lebo mnohí ľudia, Čechov a Slovákov nevynímajúc, médiá prakticky nesledujú a najmä pre nich môže takéto tvrdenie znieť logicky.

Námietka, že utlmenie pomoci ukrajinským obrancom len ruského agresora namotivuje chcieť získať viac, je potom ľahko prekrytá tým, čo zaujíma všetkých – teda že ceny rastú, pretože je vojna, a je tak v záujme každého chcieť jej koniec. Čo je živná pôda aj pre politických populistov.

5. ponaučenie: Svet nie je úplne nepredvídateľný

Od 11. septembra 2001, keď teroristami unesené lietadlá narazili do veží Svetového obchodného centra a Pentagónu, sa hovorí o tom, že sa svet zmenil a bezpečný a predvídateľný nebude.

O dvadsaťjeden rokov neskôr bezpečný nie je, ale istú úroveň predvídateľnosti predsa len má: krajiny NATO ani EÚ neboli masívne vojensky napadnuté, jediné útoky na štáty snažiace sa preorientovať na Západ podniká Rusko. Len Rusko stojí za útokmi jedovatými látkami alebo výbuchmi muničných skladov. Len ruské médiá obhajujú inváziu do Československa v roku 1968.

Rusko sa tak vo svojej nepredvídateľnosti stalo predvídateľným.

Či už sa vojna na Ukrajine skončí kedykoľvek a akokoľvek, odborníci upozorňujú, že zóna nestability čaká na juhu, teda v Afrike, a ďalej sa dá čakať, že nezmizne ani tá na východe Európy.

Sankciami zaťažené Rusko, aj keď sa neprejavujú vo všetkých odvetviach rovnomerne, nebude v lepšej ekonomickej kondícii ako pred vojnou. Jeho režim buď padne (a nemožno povedať, aký príde po ňom), alebo môže hľadať ďalšie cesty, ako odviesť pozornosť od svojich domácich problémov. Aj tie vojenské.