V Mexiku ľudia miznú bez stopy a štát ich nehľadá. Zmiznutie vyše 40 študentov ukazuje, aká je vláda bezradná

Prinášame vám ďalšiu časť seriálu o Latinskej Amerike, tentoraz o Mexiku: krajine, kde nehrajú hlavnú rolu tacos, tequila ani mariachis so svojimi serenádami, ale násilie, s ktorým si nevie poradiť žiadna vláda.

Na Námestí troch kultúr v Tlatelolcu v Mexicu City stojí pamätník. Pripomína obete masakra v roku 1968, keď tam civilisti protestovali proti nadchádzajúcim olympijským hrám a ozbrojené jednotky na nich spustili paľbu. Snajperov vraj zamestnávala samotná vláda.

O takmer polstoročie neskôr sa na námestie na pochod za obete masakra chystali študenti školy La Escuela Rural Normal de Ayotzinapa s dlhou tradíciou sociálneho boja, ktorá sa nachádza v regióne Guerrero – kľúčovom pre prevoz drog.

Na námestie nikdy nedošli.

Po rokoch nikam nevedúceho vyšetrovania sa dnes už o prípade hovorí ako o „štátnom zločine“ a polícia zadržala vtedajšieho prokurátora Jesúsa Murilla Karama pre podozrenie z „núteného zmiznutia a mučenia v prípade Ayotzinapa“.

Mexičania aj dnes trpia v dôsledku násilia zo strany vlády, drogových kartelov, rodovo podmieneného násilia. Ľudia miznú bez stopy a rodiny sa často nikdy nedozvedia, čo sa s nimi stalo.

Zo študentov našli len telá troch, so známkami mučenia. O ďalších 43 sa dodnes nič nevie. Nezostal po nich ani len memoriál.

Zavrite oči a modlite sa

Mexiko, jedna zo šiestich kolísok civilizácie, bolo domovom viacerých starých civilizácií: Olmékovia, Mayovia, Totonakovia (od ktorých máme vanilku) alebo asi najznámejší Aztékovia. Od nich máme zase čokoládu. Do Španielska ju priniesol Hernán Cortés, generál v krvavej vojne, v ktorej si Španielsko podmanilo Aztécku ríšu.

Cortés dostal do daru otrokyne, medzi nimi jednu, z ktorej sa stala jeho tlmočníčka. La Malinche je dodnes kontroverznou postavou. Jej stúpenci tvrdia, že bola otrokyňa, nemala na výber a, ako pre Denník N povedal Cortésov biograf Esteban Mira Caballos, pravdepodobne zabránila väčšiemu krviprelievaniu. Mnohí ju však odsudzujú, lebo podľa nich zradila vlasť a dopomohla pádu Aztéckej ríše.

S Cortésom otehotnela a ich syn sa považuje za prvého skutočného Mexičana, mestica, teda človeka so zmiešaným indiánsko-európskym pôvodom.

Mestici v súčasnosti tvoria väčšinu populácie trinástej najväčšej a desiatej najľudnatejšej krajiny sveta, ktorá je zároveň štátom s najväčším počtom španielsky hovoriaceho obyvateľstva.

Na násilie si v nej zvykali už od prvého mestica. Nasledujúce tri storočia boli pod nadvládou Španielska a katolíckej cirkvi, ktorá ich obracala na svoju vieru. Koloniálna nadvláda sa skončila začiatkom 19. storočia vojnou za nezávislosť proti Španielsku. Dobyť sa ich však snažil napríklad aj Napoleon alebo USA.

Potom prišla tvrdá diktatúra Porfiria Díaza, ktorú po desaťročiach zosadila Mexická revolúcia. Začala sa v roku 1910 a trvala desať rokov.

Politika na stenách

Po revolúcii chcela vláda robiť osvetu a zamestnala umelcov, ktorých dodnes poznáme ako Los tres grandes, Traja veľkí. Diego Rivera, manžel Fridy Kahlo, José Clemente Orozco a David Alfaro Siqueiros zhmotňovali sociálne problémy a históriu Mexika na múroch v uliciach. Vznikol muralizmus a jeho hnutie.

„Muralizmus bol umeleckým krídlom revolúcie,“ povedal pre Denník N mexický vizuálny umelec a súčasný muralista Jesús Rodríguez Arévalo. „Podľa ich manifestu išlo o hnutie politické, ľudové, verejné a prehispánske.“

A v tom Rodríguez a jeho kolegovia, ktorí založili aj školu muralizmu Siqueiros na Los Tres Grandes nadviazali. Súčasný muralizmus „má politický obsah, je prehispánsky, pretože taktiež v ňom rozprávame históriu našich veľkých pôvodných kultúr, a je verejný, pretože je pre ľudí. Nemaľujeme pre špecializované publikum ani pre iných umelcov, pre spisovateľov ani kritikov. Maľujeme pre ľudí z ulice,“ povedal Rodríguez.

Pred sto rokmi boli mexické nástenné maľby spoločenskou a politickou kritikou. To sú aj dnes. „Aktuálne je to najmä pedofília, teda násilie a zneužívanie maloletých zo strany farárov, tiež ekológia, globálne otepľovanie, vojna na Ukrajine,“ uviedol príklady.

Pedofília v cirkevných kruhoch je len ďalšou formou násilia v Mexiku. Okrem nej krajina bojuje napríklad s rodovo podmieneným násilím.

Neodsedí si to takmer nikto

„Rodovo podmienené násilie je jeden z najdôležitejších spoločenských problémov Mexika v súčasnosti,“ povedala pre Denník N mexická novinárka a ekonómka Ana Karen García. Denne podľa nej násilnou smrťou zomrie deväť až jedenásť žien, pričom riešenie tejto situácie nepatrí medzi priority vlády.

Odborník na rodové štúdiá z Universidad Nacional Autónoma de México Donovan Hernández Castellanos na základe oficiálnych dát spresnil, že počas prvých troch mesiacov tohto roku došlo k 229 feminicidios, teda vraždám žien v dôsledku rodového násilia. Dodal, že ich počet rastie. Kým v roku 2015 zavraždili 412 žien, v tomto roku, ktorý sa ešte ani zďaleka neskončil, je obetí už 948.

Napríklad 18-ročná Debanhi Escobar, ktorú uniesli v apríli, a o trinásť dní neskôr našli jej telo pri moteli so známkami fyzického násilia.

Obete, ktoré útok prežijú, prípadne sú vystavované násiliu doma, pravdepodobne len málokedy idú na políciu. Podľa Hernándeza sa tak veľa žien rozhodne pre „vysokú mieru beztrestnosti“.

„Aby sme mali predstavu: zo stotisíc prípadov zmiznutí bolo odsúdených len 35,“ uviedol. „Beztrestnosť je taká veľká, okrem iných dôvodov, aj pre kultúru zavádzania, ktorá je hlboko zakorenená v úradoch na všetkých úrovniach – mestskej, štátnej a federálnej. V Mexiku je vymýšľanie dôkazov a obžaloba ľudí, ktorí sú mučení, bohužiaľ, bežnou praxou. Prípady, keď výkon spravodlivosti funguje, sú zriedkavé.“

Hoci protokoly o tom, ako zaobchádzať s obeťami rodovo podmieneného násilia, existujú, málokedy sa podľa Hernándeza dodržujú. Existujú aj špeciálne oddelenia, ale chýba kvalifikovaný personál. Patriarchálna moc napokon v mnohých prípadoch obviní samotnú obeť.

Chudobní vs bohatí

Pretrvávajúca kultúra mizogýnie, rovnako ako aj kultúra rasizmu sú podľa Any Karen García jedny z dôvodov obrovskej sociálnej nerovnosti v krajine, kde „sotva desať percent najbohatších Mexičanov vlastní 79 percent celkového bohatstva“. Za ďalšie dôvody považuje regresívne daňové systémy, prekážky vo vzdelávaní a na pracovnom trhu, nerovnováhu investícií a verejných projektov medzi regiónmi.

Podľa aktuálnej Svetovej správy o nerovnosti za rok 2022 žije 50 percent Mexičanov v chudobe, a to aj napriek tomu, že Mexiko je podľa výšky nominálneho HDP pätnástou najväčšou ekonomikou na svete. Je najväčším ekonomickým partnerom USA. Až tak, že sa začalo povrávať, že etikety Made in China čoskoro nahradia tie s nápisom Made in Mexico.

Peniaze tiež do krajiny prinášajú turisti. V Mexiku totiž je čo vidieť. Je prvé v celej Amerike, Južnej aj Severnej, a siedme vo svete v počte pamiatok zaradených na zoznam UNESCO, piate na svete v prírodnej biodiverzite, pričom je domovom pre viac ako 200-tisíc živočíšnych druhov. Napríklad v roku 2019 bolo siedmou najnavštevovanejšou krajinou na svete so 45 miliónmi turistov.

Bohatstvo sa však v Mexiku sústredí len medzi vyvolenými. A tí sú zväčša v mestách.

Vidiecke komunity sú podľa García „ekonomicky aj sociálne potrestané“. Bohatstvo, vzdelávanie, zdravotníctvo a pracovné možnosti sa sústredia v mestách, preto sa tam sťahuje veľa ľudí.

Začalo to takzvaným mexickým zázrakom za vlády prezidenta Miguela Alemána v roku 1946, keď sa Mexiko vydalo na cestu dláždenú agresívnym programom ekonomického rozvoja. Charakterizovala ho industrializácia a urbanizácia. Lenže ak sa to deje rýchlo, zväčša to ide ruka v ruke s nárastom nerovnosti.

Aj preto ešte v súčasnosti, medzi mrakodrapmi svetových finančných korporácií na emblematickej ulici Paseo de la Reforma v Mexicu City chudobní ľudia žobrú alebo predávajú sladkosti, aby sa s malým zárobkom vrátili z luxusnej štvrte do svojej chabola, teda chatrče v slumovej zóne. Sú to najmä ženy a deti, pretože sociálna nerovnosť sa prelína s tou rodovou.

Nerovnosť medzi mužmi a ženami podľa García vidieť všade: „V školách, v korporáciách, vo verejnom sektore, umení a kultúre, a určite aj v domácnostiach.“

Miznú nielen ženy

Hernández Castellanos spresnil, že od roku 1964 zmizlo stotisíc ľudí, pričom štvrtina z nich boli ženy a pätina boli seniori.

Mizli počas gerilových odbojov, počas vojny proti drogovým kartelom, lebo ako hovorí Hernández Castellanos, „armáda aj drogové kartely majú obrovskú moc nad ženskými telami, najmä nad migrantkami zo Strednej Ameriky a chudobnými Mexičankami. Netreba zabúdať, že militaristická kultúra je patriarchálnou kultúrou a že kontrola územia ide cez kontrolu ženského tela a sexuality“.

Vojnu drogovým kartelom vyhlásil v roku 2006 vtedajší prezident Felipe Calderón. Kartely neporazil a to, čo dosiahol, bol nárast nútených zmiznutí a násilia.

Aj v uplynulých týždňoch sa objavila ďalšia vlna násilia. V auguste v Juárez City sa veľká bitka vo väzení prevalila do ulíc a skončila sa jedenástimi úmrtiami. „Táto vlna násilia nie je väčšia, ale je iná,“ povedal pre Denník N profesor a odborník na verejnú politiku, bezpečnosť a násilie José Andrés Sumano Rodríguez.

Podľa Sumana Rodrígueza v súčasnosti na takmer celom území Mexika bojujú dva kartely, ktoré vedú spory o územia, „aby kontrolovali trasy obchodovania s drogami, migrantmi, zbraňami prostredníctvom miestnych zločineckých skupín, ktoré fungujú ako franšízy týchto dvoch veľkých zločineckých skupín“.

V posledných týždňoch podľa neho narastajú útoky na civilistov, podpaľujú obchody či nákladné autá a používajú ich na blokovanie ulíc, alebo z nich strieľajú na okoloidúcich. Všetky prípady majú podľa Sumana Rodrígueza lokálny kontext, ale vo všeobecnosti sa kartely už naučili, že vytváraním teroru v uliciach uspejú, zatiaľ čo konfrontáciou s armádou sa im to nedarí.

Nezmenilo sa nič

Keď sa Felipe Calderón stal v roku 2006 prezidentom, rozmiestnil 6500 vojakov v regióne Michoacán s cieľom skoncovať s násilím drogových kartelov. Pomáhala mu pritom DEA, americký úrad na boj s drogami. Calderón ulice militarizoval stále viac a v roku 2008 bolo naprieč krajinou 45-tisíc vojakov. Výsledok? Počas jeho funkčného obdobia vo vojne proti drogám zomrelo minimálne 60-tisíc ľudí.

Po ňom voľby vyhral Enrique Peña Nieto zo strany PRI (Inštitucionálna revolučná strana), ktorá v Mexiku vládla nepretržite od roku 1929 až do roku 2000. Jej vládu sprevádzalo násilie, korupcia a volebné podvody a peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa ju nazval „dokonalou diktatúrou“. Aj napriek tomu sa na čelo krajiny v stelesnení Peñu Nieta vrátila.

Peña Nieto vo vojne proti drogám pokračoval, ale chcel vycvičiť len mexických vojakov, amerických odmietal. Výsledok? Za 14 mesiacov jeho vlády vo vojne zomrelo takmer 24-tisíc ľudí.

A potom prišiel súčasný prezident, Andrés Manuel López Obrador, ktorému sa hovorí aj AMLO, a začal hovoriť o politike de abrazos, no balazos, politike objatí, nie strieľania. Výsledok?

„Nezmenilo sa nič,“ povedal Sumano Rodríguez. „Hovorí o politike de abrazos, no balazos, ale v skutočnosti krajina zažíva zvýšenú militarizáciu,“ a počet vojakov v uliciach narastá „bez pozitívnych výsledkov“. Rastúca militarizácia podľa neho môže byť nebezpečná pre demokraciu, ale voľby ovplyvňujú čoraz viac najmä zločinecké skupiny. Finančne podporujú kandidátov, iným sa vyhrážajú alebo ich zavraždia.

Čo na to štát

Vraždia aj novinárov. Len v tomto roku ich už v Mexiku zabili 15. Podľa Sumana Rodrígueza preto, lebo informovali o aktivitách zločineckých skupín.

„Inými slovami, väčšina zavraždených novinárov zomrela preto, lebo ich nejaký zločinecký líder dal zabiť pre ich novinársku prácu,“ dodal. „V Mexiku je nebezpečné byť novinárom, pretože v krajine sú oblasti, na ktoré sa vzťahujú schémy kriminálnej správy, a pretože v Mexiku beztrestnosť vrážd presahuje 95 percent.“

Zločinci vraj vedia, že pravdepodobne nebudú potrestaní, ak zabijú novinára.

Presne tak, ako muži vedia, že asi nebudú potrestaní, ak ublížia žene. Dôkaz, že nie všetky skupiny majú v Mexiku ochranu. Má ju však štát samotný, ako ukázal prípad zmiznutých študentov známy ako Ayotzinapa. Po ich zmiznutí v roku 2014 za vlády Peñu Nieta prvé vyšetrovanie tvrdilo, že členovia jednej zločineckej skupiny si autobus plný študentov pomýlili s inou zločineckou skupinou, všetkých ich zavraždili a spálili na komunálnom smetisku.

Vyšetrovanie viedli vtedajší generálny prokurátor Jesús Murillo Karam a šéf vyšetrovania Tomás Zerón. Už vtedy však mnohé organizácie poukazovali na to, že to neprebiehalo objektívne.

Nová vláda spustila nové vyšetrovanie. V auguste tohto roku zverejnili prvé výsledky a o pár hodín zatkli bývalého prokurátora Murilla Karama, ktorý bol údajne zapletený v nútenom zmiznutí a mučení študentov. Prípad označili za štátny zločin.

Bránia sa sami

Ako povedal Hernández Castellanos, niektoré komunity sa preto rozhodli pred násilím brániť samy, bez podpory štátu a vytvorili si vlastné obranné skupiny. „Pravdou je, že mnohí úradníci a vojaci sú v tajnej dohode s organizovaným zločinom, ako to ukázal prípad 43 študentov Ayotzinapa,“ dodal. Potvrdil to aj Sumano Rodríguez, podľa ktorého sú lokálne snahy úspešnejšie v boji proti násiliu.

Hernández Castellanos dodáva, že konzervatívne mexické kruhy preferujú tvrdú ruku pri boji s násilím, ale to sa neukázalo ako dobré riešenie.

„Na boj proti násiliu je potrebné zlepšiť ekonomické podmienky chudobnej väčšiny v Mexiku, podporovať plné občianstvo, politickú participáciu, zaručiť verejné vzdelávanie a zabezpečiť zdravotníctvo, vodu a zamestnanosť v celej krajine. Takisto je potrebné demilitarizovať bezpečnostnú politiku a postaviť pred súd osoby zodpovedné za ozbrojené násilie v krajine, ako aj podporiť program amnestie a odškodnenia obetí,“ uzavrel.

Práve prostredníctvom boja s extrémnou chudobou, v ktorej sa podľa Hernándeza Castellanosa nachádza 40 percent populácie, by sa Mexiku mohlo podariť poraziť svoje ostatné problémy: sociálnu nerovnosť, násilie všetkého možného druhu, obchodovanie s drogami, nútené zmiznutia.

Aby z toho všetkého zostali len spomienky na mexických nástenných maľbách. A na pamätníkoch.