Sused rekonštruuje byt

Možno sa to začalo ešte o niekoľko týždňov skôr, veď kto počas korony neprerábal, nevyhadzoval a nevŕtal, ten nežil. Vlastne sa to celkom určite začalo o niekoľko týždňov skôr.

Rozhodne si však pamätám na to vŕtanie, ktoré sa ozvalo 27. decembra minulého roku. Bolo to pekné vŕtanie, také odhodlané. A dlhodobé.

Som pomerne nenáročný obyvateľ: chcem len mať pokoj a nevedieť, čo sa udialo na poslednej domovej schôdzi (raz sa tam citoval Július Cézar, to bolo super, krátko potom som tam prestal chodiť).

Naozaj nechcem veľa, ale 27. decembra, keď nerobíte nič, a je to v poriadku, lebo nikto nič nerobí a ani robiť nemá, si vŕtanie všimnete.

Možno viete, že je koniec augusta. Sused stále prerába. Je to vlastne taký malý zázrak, určite v tom byte musí existovať nejaká hviezdna brána do druhej galaxie, v ktorej sa nachádza nejaký iný, väčší byt. Teda musí to byť vila a aj tú sused prerába. Ten byt, v ktorom minimálne osem mesiacov vŕta, je totiž jednoizbový. Taká väčšia garsónka.

A ja som opäť nenáročný obyvateľ, ale za osem mesiacov sa dá stihnúť naozaj všetko. Niekde za ten čas vznikli celé nové štvrte, niektorí ľudia si z ničoho postavili domy. Ja sám som sa pustil do takej malej rekonštrukcie, naplánoval som ju, nakúpil, prebehla (vŕtalo sa jeden deň, aj to len trochu), pomedzi to tu bývali dve ukrajinské rodiny a už sú aj dávno preč.

Za osem mesiacov sa skončila korona a začala sa vojna, vypukla inflácia aj energetická kríza, svet sa zmenil, len sused stále prerába, spoľahlivý vo svojej vytrvalosti, nezlomný v odhodlaní. Môj pevný bod.

Ten jednoizbový byt musel prerobiť už niekoľkokrát a asi sa mu to zapáčilo tak, že ho prerába stále odznova. Všetky steny už museli byť zbúrané a znova postavené (a zase zbúrané), všetky poličky navŕtané, podlahy aj okná vymenené. Niekoľkokrát. Už tam v žiadnom prípade nemôže byť čo robiť. Akurát, že je. Hocikedy.

Trochu problém je v tom, že sused vŕta vtedy, keď má čas. Zhodou okolností je to vtedy, keď mám väčšinou čas aj ja. Napríklad toho 27. decembra. Alebo v sobotu o ôsmej ráno. Alebo v nedeľu o ôsmej večer. Alebo na Veľký piatok. Rozumiete, nie som nejaký mimoriadne nábožný človek, ale aj tak si myslím, že existuje niekoľko dní v roku, keď by mohlo byť ticho.

Druhý trochu problém je v tom, že sused síce rekonštruuje svojpomocne, ale zároveň občas prídu nejakí robotníci. No a tí pre zmenu vŕtajú v normálnom pracovnom čase, keď si myslíte, že sused nemá čas. De facto tak niekto vŕta vždy, úplne náhodne, neviete dňa ani hodiny a vlastne ani mesiaca a ročného obdobia. A roku.

No a tretí trochu problém je v tom, že sused síce dosť často vŕta odhodlane a dlhodobo, ale inokedy si len tak vrtne. Tak na tri minútky. A potom tri dni nič. Alebo len jeden vrt, aby zavesil obraz. A potom o štyri hodiny zase. A potom o tri hodiny pol hodinu v kuse. Dve vrtnutia na rozlúčku, akože no čo, sused, stále sa máme? Všetko v poriadku? Pozdravujem vás.

(Inak sú to milí ľudia. Aj sme sa zoznámili, keď potrebovali nejaké kľúče. Dal som im ich. Nepasovali.)

Existujú filozofické smery, ktoré tvrdia, že sa to nikdy neskončí, ale ja viem, že to nie je pravda. Skončí sa to a skončí sa to presne tak, ako vždy: keď bude sused s prerábkou hotový, začne byt prerábať niekto iný na inom poschodí, potom sa pridá niekto ďalší.

A takto to pôjde, až kým zase nebudem na rade ja. Tá podlaha mi vlastne dlhodobo lezie na nervy a nechápem, prečo som ju ešte nevymenil.