Denník N

Ak chcem pre deti niečo navyše, musím to kúpiť zo svojich peňazí, hovorí riaditeľka domova, kde sa starajú o ťažko postihnuté deti

Alexandra Hovancová s deťmi, o ktoré sa v domove starajú. Foto - archív A. Hovancovej
Alexandra Hovancová s deťmi, o ktoré sa v domove starajú. Foto – archív A. Hovancovej

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Alexandra Hovancová je riaditeľkou Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Spolu so svojím tímom pomáha týraným matkám s deťmi, ale najmä ťažko zdravotne postihnutým deťom.

„Máme tu deti, ktoré keď vidíte po prvý raz, mohli by ste začať plakať a nikdy neprestať. Ale načo by to bolo?“ pýta sa v rozhovore. „Tieto deti nepotrebujú byť smutné, nepotrebujú vidieť vaše slzy. Potrebujú sa tešiť, smiať a ten život, ktorý majú pred sebou, akokoľvek krátky, potrebujú prežiť čo najkvalitnejšie a najlepšie.“

Ako sa dá pri vašej práci neprepadať smútku a beznádeji?

Denne dobrovoľne prichádzať do styku s ťažko zdravotne postihnutými deťmi a so ženami, ktoré zažili partnerské násilie, človeku na veselosti nepridá. Niektoré z našich detí sú v posledných štádiách života a príbehy žien, ktoré u nás našli bezpečné útočisko, je ťažké si čo i len predstaviť. Ja však vyznávam filozofiu, že všetci si do istej miery môžeme každý svoj deň urobiť taký, aký chceme. Preto napríklad raňajkujem v práci, so svojimi kolegyňami a deťmi. Rozprávame sa o tom, čo sa bude v daný deň diať, čo nás v najbližšej budúcnosti čaká.

Podstatou našej každodennej snahy je vytvoriť našim deťom domov, aj keď nie úplne ideálny. Rozhodli sme sa, že dni, ktoré majú tieto deti k dispozícii, prežijeme s nimi v radosti. Nejde to vždy, ale ja verím, že každý jeden pekný deň pomáha človeku prežiť a zvládnuť tie ťažké.

Čo pre vás – a pre deti a ženy, o ktoré sa staráte – vlastne znamená pojem domov?

V našom zariadení fungujú dve úplne odlišné sociálne služby pre dve celkom odlišné prijímajúce skupiny, preto aj koncept domova funguje pre každú z nich odlišne. Pri ženách, ktoré zažili partnerské násilie, môžeme byť ich dočasným domovom najviac tri roky. Prvotnú ročnú zmluvu môžeme predĺžiť maximálne dvakrát. Po celý čas u nás tieto ženy nájdu to, čo im doma chýbalo najviac – pokoj.

Keď sa s nimi rozprávam, hovoria mi, že najťažšie na tom, čo sa im dialo, bolo ísť spať a nevedieť, čo ich čaká. Aká bude noc, čo sa bude diať ráno. Pre ne je teda domov, ktorý im vytvárame, predovšetkým miestom pokoja a pocitu bezpečia. Zároveň však vedia, že je to miesto, kde trvalo neostanú.

To je azda najväčší rozdiel oproti tomu, kým sme pre ťažko zdravotne postihnuté deti, ktoré u nás žijú. Tieto deti sa už do iných zariadení, ako je to naše, s veľkou pravdepodobnosťou nedostanú a ich návrat do biologických rodín je veľmi nepravdepodobný. Preto je pre nás dôležité si uvedomiť, že hoci sme všetci, ktorí sa o ne staráme, rôzni, sme zároveň jediní ľudia na svete, ktorých poznajú. Kontakt s ich biologickými rodinami je slabý a niekedy vôbec neexistuje. Preto by som v ich prípade na vašu otázku odpovedala, že domov je miesto, kde človeka ľúbia. A v našom zariadení sú deti veľmi ľúbené.

Foto – archív A. Hovancovej

Dá sa úprimne ľúbiť ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré je „cudzie“?

Poviem vám príbeh dievčatka, ktoré u nás zomrelo pred tromi rokmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie