Denník N

Zem sa blíži k ôsmim miliardám obyvateľov. Nespasí ju, ak kvôli tomu Európania nebudú mať deti, vraví demograf

Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák

Demograf Branislav Bleha z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave rozpráva o odhadovanej kapacite Zeme, o tom, čo sa môže stať, keď ju prekročíme, a prečo si na Slovensku nepomôžeme bez migrantov.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo je pre Zem problém, keď bohatneme, aj to, keď sme chudobní;
  • ako klimatická zmena ovplyvní migráciu;
  • ako vyzerá populačná krivka Slovenska;
  • prečo nás možno čaká generácia jedináčikov;
  • či bol niekedy ľudský druh na pokraji vyhynutia.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Zem má momentálne 7,9 miliardy obyvateľov a na rôznych kalkulačkách populácie to vyzerá, že 8-miliardovú hranicu prekročíme čoskoro. Čo to pre nás znamená?

Dalo by sa povedať, že je to iba číslo, ale problémom sa stáva, keď to číslo začne vplývať na planétu. Za približne 12 rokov pribudla ďalšia miliarda ľudí, ktorá zase o niečo viac prispieva k našej environmentálnej stope.

Správa OSN odhaduje prekročenie tejto hranice na polovicu novembra, aké presné sú takéto odhady?

Sú veľmi hrubé. OSN ohlásila 15. november ako deň, keď dosiahneme 8 miliárd, no v skutočnosti to môže byť aj o mesiace skôr či neskôr. Odhaduje sa to na základe rýchlosti vývoja populácie. Prepočtami vieme, že denne pribudne asi 200-tisíc ľudí, ale aj tieto odhady sa dosť líšia, takže nevieme, kedy presne, a už vôbec nevieme, kde sa ten človek narodí.

Jedna z kalkulačiek ľudskej populácie k 26. 8. 2022. Zdroj – worldometers.info

Prekročenie miliardy je vždy spojené so zaujímavými úvahami. Napríklad pri siedmich miliardách Filipíny vyhlásili, že sa ten človek narodil u nich. India túto rolu vzhľadom na fenomén chýbajúcich dievčat pridelila dievčaťu z najľudnatejšieho štátu Uttarpradéš. Sú to také PR akcie, ale pravdepodobnosť, že sa to dieťa narodí vo veľkom štáte, je väčšia, ako že sa narodí v miništátiku.

Odborníci predpokladajú, že Zem má maximálnu kapacitu 9 až 10 miliárd ľudí, čo by sme podľa nejakých modelov mohli dosiahnuť už v 80. rokoch tohto storočia. Čo bude potom?

Takzvaná úživnosť Zeme sa veľmi ťažko modeluje, lebo sa skladá z mnohých komponentov – laik si asi najlepšie vie predstaviť jej environmentálne aspekty. Keď sa pozrieme na najnovšiu správu Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPPC), už sa nerozprávame o tom, či stúpanie teploty zastavíme, ale či stúpne o dva alebo aj viac stupňov Celzia od začiatku 20. storočia. Preto pribúdajú obdobia sucha, záplav a ďalších katastrof. K zvyšovaniu teploty Zeme prispieva priamo zvyšovanie počtu obyvateľstva. No a teraz si predstavte, že na veľké územia v subsaharskej Afrike, kde je beztak dosť chudoby, príde dvojročné sucho. Ďalšia otázka je, či vieme toľko miliárd ľudí nasýtiť. Tomu by mohlo pomôcť napríklad to, že vieme chovať a využívať vo veľkom ako potravu hmyz.

Asi bude veľký rozdiel, či odpad a emisie produkuje 7 miliárd ľudí ako v roku 2011, alebo 8 miliárd ako pravdepodobne čoskoro.

Samozrejme, navyše to závisí aj od toho, akí sú to ľudia. Rastie počet obyvateľov strednej triedy, čo sú ľudia, ktorí pravdepodobne vlastnia auto, chcú cestovať či kúpiť si klimatizáciu. Odhaduje sa, že v roku 2030 bude takýchto ľudí viac ako 5 miliárd. S tým prudko stúpa aj počet emisií.

Takže planéte by prospelo, keby sme boli chudobnejší?

Ale to sme zase pri tom, že keby sme boli chudobnejší, rodilo by sa viac detí. Pretože v demografii platí akoby paradox, že čím sú ľudia chudobnejší, tým majú viac detí, a čím bohatší, tým ich majú menej. Vychádza to z toho, že chudobní ľudia majú nižšie vzdelanie, horší prístup k zdravotnej starostlivosti, sexuálnej výchove a antikoncepcii. Plus ďalšie faktory.

Ďalšia vec je, že v tých najchudobnejších oblastiach sa deti dožívajú často nízkeho veku. To je, ako keby sme sa vrátili na Slovensko spred 200 rokov, keď bola detská úmrtnosť veľmi vysoká. Je to veľmi drsne povedané, ale rodiny sa preto deťmi zásobili, lebo bolo normálne, že z vašich súrodencov sa polovica nedožila dospelosti.

Postupne sa naša spoločnosť vyvíjala a bohatla a dnes už väčšinou nepotrebujeme, aby s nami dieťa pracovalo na poli, skôr ho chceme dať na univerzitu. No šesť si ich tam môže dovoliť poslať len málokto. V modernej spoločnosti sa dopredu dostali aj veci ako túžba venovať sa sebe, vzdelávať sa, cestovať či ženská emancipácia.

Funguje na svete rovnica, že „čím vyššia životná úroveň, tým menšia pôrodnosť“ plošne, alebo sú aj krajiny, ktoré sa tomuto paradoxu vymykajú?

Z grafu to na prvý pohľad vyzerá plošne, no v skupine najbohatších štátov OECD to fungovať prestáva. Napríklad by malo platiť, že Slovensko má vyššiu pôrodnosť ako Švédsko, pretože sme chudobnejší. Ale nie je to tak. Vstupujú do toho napríklad populačné politiky a urbanizačný či religiózny faktor, otázka rodovej politiky, účasť na trhu práce, flexibilita rodinných politík a tak ďalej.

Rovnica „čím vyššia životná úroveň, tým menšia pôrodnosť“ neplatí najmä v najbohatších štátoch OECD, hovorí demograf. Foto N – Tomáš Hrivňák

Vrátim sa k odhadom, koľko ľudí „unesie“ Zem. Vieme tieto čísla nafúknuť alebo budeme musieť povedzme kolonizovať Mars, ak tých 10 miliárd výrazne prekročíme?

Som presvedčený, že Zem zvládne aj vyššie počty – ak teda nemyslíme na jadrové a iné katastrofy, ktoré si ľudia dokážu spôsobiť. Otázka je, za akú to bude cenu, ktoré časti Zeme vlastne budú môcť ešte byť obývané, ako bude vyzerať migračný tlak, ktorý sa prudko zvýši.

Nová prognóza hovorí o tom, že svet by mal mať v roku 2100 okolo 10,4 miliardy obyvateľov. Polovicu rastu do roku 2050 pritom zabezpečí osem krajín. Tri sú v Ázii a ostatné v Afrike, čiže najväčší rast zabezpečí najchudobnejší svet. No existujú aj konkurenčné prognózy, najmä z Wittgensteinovho centra vo Viedni. Títo vedci hovoria, že počet obyvateľov by v tom najpravdepodobnejšom scenári mal dosiahnuť len okolo 9 miliárd obyvateľov. Takže to, čo hovorí OSN, nie je „Písmo sväté“.

Očakávame, že populačný rast sa čoskoro zastaví?

Určite sa zastaví. V 60. rokoch sme mali prírastok viac ako 2 percentá, no v roku 2020 sme aj s prispením covidu išli tesne pod 1 percento a tá krivka pôjde postupne dole. Predovšetkým pre klesajúcu plodnosť. Otázka je, ako rýchlo. OSN hovorí, že stabilizácia by mala prísť okolo roku 2080. Podľa mňa je veľmi nepravdepodobné, že by svet niekedy presiahol 11 alebo 12 miliárd, ale zároveň je to príliš ďaleko, aby sme to vedeli s istotou odhadnúť.

Násilná kontrola populácie je neetická. Dá sa populačný tlak v chudobných krajinách regulovať správne?

Pekný príklad je Bangladéš, ktorý veľmi rýchlo rástol, no od 80. rokov tam populačný fond OSN zaviedol dobrovoľné programy sexuálnej výchovy a prístupu k antikoncepcii. Tento fond sa realizuje v približne 150 krajinách a jeho motto je: „Svet, kde je každé tehotenstvo chcené, každý pôrod je bezpečný a potenciál každého mladého človeka je naplnený.“ Kľúčové faktory, ako toto dosiahnuť, je posilňovať práva a vzdelávanie žien. Vďaka týmto programom začal populačný tlak v krajine klesať.

Vlaková stanica v Bangladéši (2015). Ilustračné foto – AP

Opačný prípad je Pakistan, ktorý bol s Bangladéšom na rovnakej štartovacej čiare z hľadiska počtu detí na jednu ženu. Spomenutým programom sa v Pakistane z rôznych dôvodov príliš nedarilo a populácia tam stále prudko rastie. Dokonca je medzi ôsmimi krajinami, ktoré budú v tomto storočí najviac prispievať k populačnému rastu. Podobne sa OSN nedarilo napríklad v Nigérii, ktorá bude čoskoro treťou najľudnatejšou krajinou.

Ako populačný vývoj v krajinách, ktoré bojujú s chudobou a prejavmi klimatickej zmeny, ovplyvní v nasledujúcich rokoch migráciu? Čaká nás nové sťahovanie národov?

Sú rôzne odhady toho, ako sa bude migrácia vyvíjať. Pohybujú sa zväčša medzi úplnou a menšou katastrofou. Z hľadiska klimatickej zmeny a toho, ako je predpovedaná zvýšená hladina morí či sucho, sa bude čoskoro presúvať prinajmenšom 200 miliónov ľudí. Trebárs okrem niektorých bohatých miest, ktoré sú na vode a ktoré si vedia urobiť zábrany, to zase bude otázkou života a smrti pre tých najzraniteľnejších. Budú postavení pred otázku – buď tu dnes zahyniem, alebo pôjdem niekam inam.

Ďalšia vec je chudoba. Aj keď sa demografické tímy sporia, či bude Nigéria trojnásobne alebo päťnásobne väčšia, stále sú to neskutočné nárasty. Afrika bude mať prinajmenšom tri miliardy obyvateľov v roku 2100, pričom teraz ich má 1,4. Problém to nebude jedine vtedy, ak by bola v roku 2100 bohatou oázou bez sucha a chudoby. Čo sa asi nestane. Takže aj z toho si viete vytvoriť predstavu, aký veľký bude ten populačný a migračný tlak. Afrika je proste tlakový hrniec, v ktorom sa niečo musí udiať.

Dá sa na to nejako pripraviť alebo už sme iba v pozícii publika?

Z pohľadu demografa sa s rastom ešte stále dá niečo robiť. Trvalo udržateľný vývoj závisí aj od toho, ako sa bude vyvíjať populácia. Naopak, ak vývoj bude zlý, bude aj populácia rásť rýchlejšie a zároveň bude mať väčšie problémy. Z tohto hľadiska sa OSN musí zamýšľať nad tým, ako populačný vývoj dobrovoľnými cestami spomaliť.

Sucho v Pakistane (2018). Ilustračné foto – TASR/AP

O týchto témach sa často diskutuje na rôznych konferenciách, no potom príde niečo neočakávané, napríklad vojna v Sýrii, a ukáže sa, že sme totálne nepripravení. Ktovie, čo sa stane ďalej. Možno to bude také sucho, že sa štvrtina subsaharskej Afriky bude musieť dať do pohybu.

Spolu s prekročením osemmiliardovej hranice OSN odhaduje aj to, že India v najbližšom čase populačne predbehne Čínu. Bude to mať nejaký globálny vplyv?

Demografia týchto dvoch krajín sa začína výrazne odlišovať. Čína odhadovala, že hneď ako zruší politiku jedného dieťaťa, počet detí na jednu ženu vyskočí. Ale nič také sa nedeje a populácia začína starnúť. Počet obyvateľov hrá v geopolitike stále veľkú rolu, takže India bude z tohto hľadiska silným globálnym hráčom, pretože má výhodu mladšej populácie a nemá problémy s pracovnou silou.

Napriek tomu, že India je jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík na svete, stále má veľmi chudobné časti. Je pre krajinu naozaj také výhodné mať toľko obyvateľov, pokiaľ sa o nich nedokáže postarať?

Je to diskutabilné, lebo v Indii je rast stále spojený s výraznými rozdielmi v spoločnosti. Z tohto dôvodu mala populačné programy už v 50. rokoch, no potom na ne rezignovala, a indická vláda ide momentálne aj cestou sterilizácií, ktoré sú pre štát lacnejšie než trebárs prinášať do vidieckych oblastí vzdelanie.

Presuňme sa na Slovensko. Ako sa u nás menila populačná krivka za posledných sto rokov?

Slovensko patrilo a stále patrí k demograficky dynamickejším európskym krajinám. Za socializmu sme zaznamenávali kontinuálny nárast na rozdiel od západnej Európy, ktorá začala mať populačné problémy, najmä prepad pôrodnosti. Naši pohlavári ukazovali smerom na „prehnitý Západ“ s tým, že ich populačná politika vďaka opatreniam ako mladomanželské pôžičky funguje a tak ďalej.

Bolo to však opíjanie rožkom, pretože akokoľvek by sme chceli mať spomienkový optimizmus, opatrenia vždy viedli len k dočasnému vzopnutiu pôrodnosti a rýchlo sa vrátili naspäť. Od začiatku 80. rokov už pôrodnosť trvalo klesala aj u nás a porevolučné roky to s príchodom sociálno-ekonomických neistôt a neskôr hodnotových zmien už len urýchlili. Momentálne vidíme postupné dobiehanie pôrodov prvej generácie žien, ktoré výraznejšie odkladali tehotenstvo na starší vek. Populačnú krivku ovplyvňuje aj stredná dĺžka života, ktorá na Slovensku výrazne rastie.

Vymiera teda Slovensko alebo nie?

Oficiálne stále rastie, s výnimkou covidových rokov a rokov 2001 až 2003, keď bol veľmi jemný prirodzený úbytok, čiže zomrelo viac ľudí, ako sa narodilo detí. Do čísel zasahuje aj migrácia, ktorá sa u nás pohybuje rádovo v tisícoch ročne pribudnutých osôb. Lenže v skutočnosti slovenskú populáciu migrácia zmenšuje. Evidencia vysťahovaných je dlhodobo podhodnotená. Časť ľudí sa vráti, ale väčšina zostáva, najmä v západnej Európe.

Potrebujeme teda pracovnú silu zo zahraničia. Na Slovensku sú však silne zastúpené xenofóbne postoje a protiimigrantskú rétoriku zneužíva veľká časť politického spektra. Čo s tým?

To je skôr otázka na politológa. No nehľadiac na postoje si bez migrantov zo zahraničia nepomôžeme. Veľkou výzvou je zaujať potenciálnych zamestnancov z Ukrajiny, kde nám náš väčší, český brat opäť ukazuje, ako sa to má robiť. Vzhľadom na veľkosť populácie v Česku pracuje oveľa viac Ukrajincov a bolo to tak aj pred aktuálnou vojnou.

Česko nám ukazuje aj to, ako dobre „kradnúť“ našich študentov, ktorí u nich potom zostávajú. Musíme sa viac sústrediť na zabránenie odlivu mozgov a rúk a zaujať čo najviac ľudí zo zahraničia. Takéto snahy sa raz za čas objavia, ale je ich málo a často sa stáva, že ľudia tomu dajú šancu, ale potom narazia na slovenskú realitu a po pár rokoch sa vrátia do zahraničia.

O potrebe väčšej pôrodnosti sa na Slovensku hovorí často, ale za štatistikami pôrodnosti je aj veľa matiek samoživiteliek na pokraji chudoby či v iných podobných problémoch. Čo by mal spraviť štát, keď od svojich občanov chce viac detí?

Je to veľmi komplikovaná problematika, ktorá sa riešila aj v posledných mesiacoch, keď minister financií rozvíril jednu zo svojich atómoviek. Kvitujem, že aspoň rozvíril hladinu diskusie o tom, koľko pridať rodinám, aby stúpol počet detí, ale takto jednoducho to vôbec nefunguje. Rodina nie je automat na mince, do ktorého hodím tri mince a vypadnú mi z neho tri kávy.

Kľúčovým problémom je podľa demografa aj to, že rodičia nemajú kam dať deti do škôlok. Ilustračné foto – Lucia Gomez

Netreba pritom objavovať teplú vodu, stačí sa pozrieť na opatrenia, ktoré fungujú v zahraničí. Kľúčová je pomoc sociálne slabším, napríklad matkám samoživiteľkám, ale kľúčovým problémom je aj to, že rodičia nemajú kam dať deti do škôlok. To zvyšuje neistotu potenciálnych rodičov a mnohých to môže odradiť od druhého dieťaťa. A práve tie druhé deti nám v štruktúre pôrodnosti chýbajú.

Takže nás čaká generácia jedináčikov?

Dá sa to tak povedať. Paradoxne v prieskumoch, koľko detí by ľudia chceli mať, stále dominuje dvojdetný model. Je to tak na Slovensku aj v západných krajinách, ale medzi tvrdením a realitou je medzera približne 0,5 dieťaťa. Časť problému môžeme pripísať rastúcej neplodnosti či partnerským záležitostiam, no podstatná časť ide na vrub existenčným faktorom.

Venujete sa aj demografii jednotlivých okresov Slovenska. Ktoré časti krajiny vymierajú najrýchlejšie?

Demografické rozdiely sú u nás pomerne výrazné. Vymieranie sa najskôr začalo v južných okresoch s výraznejším podielom maďarského obyvateľstva. To súvisí aj s fenoménom jednodetstva v reformovaných cirkvách, ktoré sú tam hojne zastúpené. No a podľa našich prognóz zostanú len tri regionálne „ostrovy“, ktoré nebudú populačne klesať. Je to Bratislava a jej okolie, Orava a časť Spiša.

Na začiatku sme sa bavili o preľudnení populácie, teraz o jej starnutí. Momentálne pribúda ľudí, ktorí z ekologických dôvodov či premnoženia planéty nechcú mať vlastné deti. Aký na to máte názor?

Neviem sa s tým príliš stotožniť. Na jednej strane rozumiem obave priniesť dieťa do súčasného sveta, ale skôr mám dojem, že Európa má úplne opačné problémy. Myslím si, že množstvo detí, ktoré by sa vinou takýchto postojov v Európe nenarodili, Zem nespasí. Problém je v iných častiach sveta.

Študentom niekedy ukazujem kreslený vtip o tom, ako sa dvaja mimozemšťania pozerajú na Zem a hovoria si: „Počúvaj, oni nič nevedia urobiť správne. Polovica planéty je podrozvinutá, druhá polovica je nadrozvinutá. Polovica je chudobná a má problémy s rýchlym populačným rastom, tá druhá vyhadzuje jedlo a má nedostatok detí, no zároveň uzatvára hranice a nechce pustiť tých chudobnejších k sebe.“ Tak sa tam tí mimozemšťania škrabali na hlave a v podstate mali pravdu.

Demografické kontrasty v Japonsku: megamesto Tokio a dom v už zaniknutej dedine v centrálnej časti ostrova Honšú. Zdroj – archív B. B.

Momentálne nás je približne osem miliárd, ale boli v minulosti ľudia aj vo vážnych populačných problémoch?

V počiatkoch vývoja človeka z našich opičích predkov, ktorý trval milióny rokov, život na Zemi nebol med lízať. Ľudia boli absolútne závislí od toho, čo im Zem dala. Boli to lovci a zberači, ktorí nedokázali regulovať svoju pôrodnosť ani úmrtnosť, takže populácie boli často decimované a dlhé státisíce rokov sa ľudstvo pohybovalo na úrovni niekoľkých miliónov. Až neolitickou revolúciou, keď sa ľudia stali poľnohospodármi, si zabezpečili vyššie nutričné hodnoty, dokázali robiť dlhodobé zásoby a objavili aj prvé medicínske zásahy, populácia výrazne narástla. Na prelome letopočtov už žilo na Zemi okolo 250 miliónov ľudí a potom to už šlo veľmi rýchlo hore.

Prvú miliardu sme potom dosiahli až okolo roku 1800, zatiaľ čo teraz preskakujeme miliardy za niečo viac než desaťročie.

Áno, už aj prvá miliarda bola veľmi nerovnomerná, keďže druhých 500 miliónov sme vďaka priemyselnej revolúcii dosiahli veľmi rýchlo. Priniesla zlepšenie majetkových a hygienických pomerov, menej detskej práce a tak ďalej. Táto demografická revolúcia je kľúčovou vecou v histórii celého ľudstva, pretože dočasne otvorila nožnice medzi pôrodnosťou a úmrtnosťou. Odvtedy sa prudko znižovala perióda medzi pribudnutím každej ďalšej miliardy. Ale v súčasnosti nožnice už zatvárame a sme pod jedným percentom ročného rastu, zatiaľ čo v 60. rokoch minulého storočia to boli viac ako dve percentá.

Schyľovalo sa niekedy v našej histórii aj k tomu, že to ako druh nezvládneme a prestaneme existovať?

Myslím, že tak blízko sme k vyhynutiu neboli, aj keď je to dávna história, takže môžem hovoriť iba svoje domnienky. Keby sa ľudstvo vyvíjalo v čase, keď do nás narazil meteorit, tak by sme možno dopadli ako dinosaury. Inak na Zemi podľa najnovších odhadov už žilo 117 miliárd ľudí, čo je obrovské množstvo ľudských osudov a tiel, ktoré spočinuli v Zemi. Prosto, nejako sme to zatiaľ zvládli.

Branislav Bleha

Je demograf. Pôsobí ako prodekan Prírodovedeckej fakulty UK, kde tiež vedie oddelenie demografie. Špecializuje sa najmä na populačné prognózy, regionálnu demografiu a populačné politiky. Je expertom siete popredných európskych demografických pracovísk Population Europe a bol expertom vo viacerých medzinárodných projektoch. Je aj korešpondujúcim členom Komisie pre populačnú geografiu v rámci Medzinárodnej geografickej únie. Viedol tri projekty Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Spolupracoval s japonskými výskumnými a akademickými pracoviskami, kde absolvoval niekoľko pobytov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie