Keď politici konkurujú božstvám…

Autor je evanjelický teológ,
pôsobí na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave

Zvestujú národu evanjelium, o tom, že prichádza záchranca. Porazí nepriateľov a ochráni svoj ľud. Je vám táto veta povedomá a dráždi vás jej spojenie s politikou? Malo by! Keď Lukáš formuloval opis udalosti Ježišovho narodenia, celkom vedome prevzal pojmy ako evanjelium a spasiteľ z dobového politického jazyka (Lk 2,10-11).

Rovnako cielene vytvoril vzťah medzi narodením Ježiša a rímskym cisárom Augustom. Vedel zrejme o výnose, ktorým sa v provincii Ázia v dobe narodenia Ježiša z Nazareta začala ako evanjelium označovať správa o narodení rímskeho cisára Oktaviána. Je to ten cisár, ktorému rímsky senát pri nástupe do úradu udelil titul „Imperator Caesar Divi Filius Augustus“ (Vznešený imperátor Cézar, syn boha).

V spomínanom dekréte prokonzul provincie Paulus Fabius Maximus oznamuje dobrú správu o tom, že prozreteľnosť k životu povolala božského Augusta a naplnila ho cnosťami, aby „robil pre ľudí dobro“ a „chránil ich“ ako ich záchranca. Aj výraz „záchranca“ prenáša Lukáš do textu o narodení Ježiša z Nazareta. V gréčtine znie SÓTÉR a poznáme ho v preklade „spasiteľ“.

Presne mierený protest

Prečo to autor biblického evanjelia robí? Aby zaradil Ježiša do grécko-rímskeho panteónu? Nie. Dôvod je presne opačný. Zo strany Lukáša ide o veľmi presne cielený protest. Judaizmus a z neho vyrastajúce kresťanstvo rozhodne odmietali a odmietajú každé zbožstvenie človeka. Záchrancom nie je politik a evanjeliom nie je správa o jeho narodení či zvolení. Podstatou tohto protestu je, že ochranu a záchranu nemožno hľadať v politickom vládcovi, nech by bol akokoľvek zdatný.

Záchranu pred tým, čo nás metafyzicky presahuje a z čoho máme bytostný strach, nemožno očakávať od rovnako zraniteľných a smrteľných bytostí. Iba že by sme im pripísali atribút božskosti a urobili si z nich na tento účel transcendentné bytosti.

To, čo grécko-rímska tradícia umožňovala s výhradami a judeokresťanská tradícia rozhodne odmieta, sa však tiahne dejinami ako nekonečný zápas o moc nad ľuďmi. Žiaľ, ani predstavitelia stredovekej cirkvi neboli imúnni voči pokušeniu stotožniť nimi korunovaných politikov so záchrancami národa a sveta a oznamovať ich intronizáciu rovnakým tónom, ktorý Lukáš ironicky demaskoval ako bohorúhačstvo už v prvých riadkoch biblického evanjelia.

O diktátoroch moderných dejín azda ani netreba hovoriť. Hitler aj Stalin sa nechávali oslavovať ako záchrancovia a ťaživé následky ich zbožstvenia si ešte mnohí pamätajú na vlastnej koži. To, že za svoje božské postavenie vďačili svojmu šikovnému zneužitiu ľudského strachu, je dnes všeobecne známe.

Hranica

Práve preto by sme si mali uvedomiť, že výsadou pluralitnej demokracie je to, že má mechanizmy na demaskovanie takýchto ambícií politikov. Hranica medzi deklarovanou ochranou pred tým, čo nás desí, a zneužitím tohto strachu na odviazanie archetypálnej túžby človeka po záchrancovi je veľmi krehká. Dá sa však rozpoznať štúdiom dejín a hlavne triezvym štúdiom existujúcich hrozieb a z nich plynúcich obáv medzi ľuďmi. Ak sa dnes politici predbiehajú v tom, ako svoj ľud chránia pred inými ľudskými bytosťami, mali by sme spozornieť!

Nazdávam sa, že práve cirkvi sú jednou z tých spoločenských síl, ktoré majú potenciál na to, aby túto nebezpečnú hru politikov na záchrancov stúpajúcich nahor na vlne lichotiacej im božskej úcty odhalili a odmietli.

V ošiali nemeckého nacionalizmu to v proteste voči oficiálnej a fašistickej ideológii poplatnej cirkvi Deutsche Christen dokázala Vyznavačská cirkev (Bekennende Kirche) s kľúčovými osobnosťami, ako boli Dietrich Bonhoeffer a Martin Niemöller.

Verím, že v tomto úsilí nájdu rovnako zmýšľajúci teológovia slovenských cirkví spojencov aj v širšej občianskej spoločnosti, ktorá už dávno nielen tuší, ale aj otvorene volá, že s našou politickou kultúrou niečo nie je v poriadku.