Denník N

Odchádza na východ: Z partnerovho učiteľského platu by v Bratislave nevyžili

Ilustračná foto - Tasr

Ak chce prežiť učiteľ v Bratislave, musí mať aj druhé zamestnanie, alebo musí mať partnera s dostatočne veľkým príjmom.

Lenka Kunová je bývalá učiteľka, ktorá teraz pracuje v Bratislave a ako odborná pracovníčka pripravuje testy z jazykov. Okrem toho je redaktorka časopisu Dobrá škola. Lenka čaká už onedlho dieťa, a aj preto pred pár týždňami stála pred ťažkým rozhodnutím. Ostať v Bratislave alebo presťahovať sa do Trebišova, kde žije jej partner, pedagóg?

Ak by to bolo len na Lenke, ostali by žiť v Bratislave, ktorá jej vyhovuje najmä tým, že je tu živý kultúrny aj spoločenský život. Ani jej partner Marián Kičinko, ktorý učí už dvanásty rok na strednej pedagogickej škole, nemá s hlavným mestom problém. Až na to, že si život v ňom s platmi ľudí zo školstva nemôžu dovoliť.

„Ak by sme chceli žiť v Bratislave a získať byt, tak by nám to, čo zarobí ako učiteľ, nestačilo a musel by zmeniť prácu. Preto sa nám zdalo rozumnejšie presťahovať sa tam, kde sú nižšie náklady na život,“ vysvetľuje Lenka. V Trebišove má jej partner byt a sú tam nižšie životné náklady.

V Trebišove zarába Marián Kičinko ako učiteľ okolo 700 eur. V tom už je príplatok za prvú atestáciu, plný počet kreditov aj príplatok za triednictvo. Zvýšiť plat by si mohol už len druhou atestáciou, ktorú ešte nemá.

Na východe vyžijete, v Bratislave je to problém

Učiteľský plat je na východe podľa Kunovej často považovaný za postačujúci a je problém nájsť si tam učiteľské miesto. V regióne s vysokou nezamestnanosťou je to práca, ktorá dáva ľuďom istotu. „Bratislavskí učitelia majú ten istý plat, ale tí si musia privyrábať, mať druhé zamestnanie, alebo to kompenzovať platom partnera,“ vysvetľuje Lenka regionálne rozdiely.

To by mohol byť prípad aj jej partnera, ktorý by pravdepodobne okrem práce v škole musel pracovať aj inde. „Neviem, či je dobré, aby bol môj partner v práci od rána do večera, a aj tak by sme rodinu len tak-tak utiahli. Aspoň kým bude dieťa malé a ja nezačnem zarábať, tak je Trebišov racionálna voľba.“

Kičinko to potvrdzuje. „V Bratislave sa nedá fungovať len z učiteľských platov, neviem si predstaviť, ako môže uživiť bratislavský učiteľ rodinu s manželkou na materskej dovolenke.“ Má rád svoju školu aj žiakov, ale keby mal v Bratislave vyšší plat, zrejme by sa tam presťahoval za partnerkou. Takto sa však musela ona prispôsobiť jemu.

To, že učitelia berú nízke platy, sa podľa neho prejavuje už aj na žiakoch pedagogických škôl, na jednej z nich sám učí. „Pedagogické smery si nevyberajú najlepší žiaci, čo sa časom prejaví v kvalite učiteľov,“ varuje. Do školstva by pritom podľa neho mali ísť tí najlepší, veď oni budú učiť naše deti. „A aj keď sa niekto šikovný dostane do školy, rýchlo odíde za lepšie platenou prácou.“

Marián pôvodne nechcel byť učiteľom, ale čím dlhšie učí, tým sa mu táto práca viac páči. „Zvažoval som, že odídem, ale prekvapivo som ostal v školstve,“ hovorí. „Občas mám pocit, že je to zmysluplná práca.“

Protest podporuje

Práve bratislavskí učitelia iniciujú aj štvrtkový protest, kde sa plánuje zapojiť minimálne 180 škôl z celého Slovenska – zo základných, stredných aj z materských. Upozorňujú, že majú nízke platy, ale aj školstvo ako také má málo peňazí.

Kunovej sa protest páči, oceňuje, že učitelia darujú krv a nejde len o samoúčelnú akciu. Myslí si, že by sa pedagógovia mali mobilizovať a prestať sa báť. „Učia sa prejaviť svoj názor. Ak nebudú slobodní, nebudú to učiť ani študentov,“ hovorí Kunová.

Jej partner krv darovať nemôže, pretože len nedávno učitelia na jeho škole darovali krv pre kolegyňu, ktorá bola chorá. V Trebišove, navyše, vo štvrtok ani nie je možné krv darovať. Aj napriek tomu, že jeho škola sa do protestu nezapojí, on ho rozhodne podporuje.

Školstvo by sa podľa neho malo zmeniť. Nepovažuje za problém, že sú učitelia spoločensky málo ohodnotení, to je podľa neho individuálne. Problém je, že naozaj dobrí učitelia sú zle zaplatení. Chybou učiteľov zasa je, že za seba nevedia bojovať a prijmú, čo im ponúknu. „Keď by mala škola pripravovať na život a sebapresadenie, ako to má naučiť niekto, kto toho nie je schopný?“

Neučila tak, aby bola spokojná

Lenka Kunová učiteľstvo pozná aj z vlastnej skúsenosti – šesť rokov učila slovenský a anglický jazyk na strednej priemyselnej škole v Banskej Bystrici. Zo školstva odišla pred piatimi rokmi.  Po šiestich rokoch praxe mala v čistom 530 až 550 eur aj s nadčasmi a príplatkom za triednictvo. „Dalo sa z toho vyžiť,“ hovorí. V Bratislave jej dali v inej práci o 200 eur viac.

Hlavný dôvod odchodu zo školy nebol plat. „Nemala som možnosť učiť tak, aby som s tým bola spokojná. V školstve nevládne prajná pracovná atmosféra. Iniciatíva je tam skôr na smiech. Nemala som pocit, že mám dosť podpory.“

Bol to podľa nej problém konkrétnej školy, ale aj systému, ktorý od učiteľov nevyžaduje kvalitu. „To, či sa pripravujete na hodinu tri hodiny a vymyslíte niečo inovatívne, alebo celú hodinu diktujete poznámky, neovplyvní vaše postavenie na škole ani plat. Ak chcete učiť dobre a ste sám vojak v poli, tak je to veľmi vyčerpávajúce.“

Do školy by sa vrátila, ak by sa zmenili pomery. „Vždy ma bavilo učiť. Neprekážalo mi to, čo sa dialo v triede, ale čo sa dialo mimo nej,“ hovorí.

Protesty učiteľov

Teraz najčítanejšie