Denník N

Spot Aliancie? Spot o šlendriánskej robote sociálnych pracovníkov

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Deti bez rodiny nie sú tovar: nemôžete sa na ne chodiť pozerať a vyberať si z nich hocijako. Je to presne opísaný a stanovený proces.

Ak by sa „interakcia“ (ako sa tej chvíli, keď sa stretnú „veľkí“, čo túžia otvoriť svoj domov cudzím deťom, s „malými“, o ktorých sa v ich biologickej rodine nevedeli, nechceli alebo nemohli postarať) mala odohrať tak, ako je to zobrazené v spote Aliancie pre rodinu, tak by tí dvaja experti – ten pán, čo sa (asi) hrá na psychológa z detského domova, a tá pani, čo sa (asi) hrá na sociálnu pracovníčku z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, mali okamžite dostať výpoveď.

Prečo? Lebo nielenže nedodržali zákonné postupy pri nadviazaní kontaktu, ale aj z dieťaťa, ktoré je odkázané na spravodlivé (alebo minimálne zákonné) postupy cudzích ľudí, urobili nesvojprávnu bytosť, ktorá musí prijať to, čo mu dospelí pripravili. Ísť tam, kam povedia. S tým, s kým mu určia.

Ešteže spot je len hra.

Dvaja muži by neprišli

Ak by sa totiž tento spot točil vo svete, kde tí, čo sa starajú o „štátne deti“, čítajú a dodržiavajú zákony, chlapec by otázku „A kde je mama?“ nepoložil.

V prvom rade preto, že by za ním dvaja muži nikdy neprišli: podľa § 100 zákona o rodine si spoločné dieťa môžu osvojiť len manželia. Registrované partnerstvo nie je manželstvo. Zákon síce umožňuje výnimočne osvojiť dieťa aj takzvanej osamelej osobe, rozhodnutie úradu, ktorým sa povoľuje stretnutie žiadateľa o náhradnú starostlivosť s dieťaťom, sa vydáva „na meno“.

„Štátne deti“ nie sú tovar: nemôžete sa na ne chodiť pozerať a vyberať si z nich hocijako. Je to presne opísaný a stanovený proces.

A poďme ďalej: už dávno pred stretnutím by s chlapcom (áno – ten istý) psychológ a (áno – tá istá) sociálna pracovníčka hovorili otvorene o tom, kto sú ľudia, ktorí by mohli byť jeho rodinou. Poznal by mená a vedel by, kde žijú, či sú v rodine aj iné deti. Vedel by aj to, prečo sa chcú stretnúť práve s ním. A vedel by aj to, že keby mal problém, že ten pán, čo príde, žije s iným mužom, a teda nikdy nebude mať „otca“ a „mamu“ – a ja som presvedčená, že veľa detí z detských domovov by taký problém malo, presne tak, ako majú mnohí žiadatelia o adopciu problém stretnúť sa s rómskymi deťmi alebo deťmi so zdravotným znevýhodnením, môže to povedať svojím – detským – jazykom a stretnutie odmietnuť.

Prvá veta by znela inak

Prvá veta by teda bola alebo „ahoj“, alebo by vôbec nebola.

Pretože článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa je úplne jednoduchý a jednoznačný. Hovorí, že štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, čo sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni vyspelosti. A aj to, že s týmto cieľom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu či príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Keby som sa mohla spoľahnúť, že sa odborníci na „štátne deti“ v skutočnosti nezačnú správať ako tí v spote (a verím tomu, že by sme takých našli) – submisívne, odovzdane, necítila by som problém.

Lebo problém nastane až vtedy, keď si dospelí uzurpujú právo rozhodnúť „za dieťa“, a nie „spolu s dieťaťom“. Ak sa vykašlú na odborné postupy a opíšu to, čo vidia pri interakcii, tak, ako zvážia – čo znamená: tak, ako sa vyspia, tak, aké sú ich vlastné stereotypy, vlastné predsudky. Ak sa spoľahnú na prvý dojem, a nie na prvý rozhovor.

Iste, už to počujem: „Dobre, názor vedia povedať osem- – desaťročné deti, ale čo bábätká?“ Ale pozor: aj bábätká signalizujú, a veľmi jasne, kde a s kým je im dobre. Sú to signály, ktoré vedia odborníci čítať: ku komu sa dieťa pýta na ruky, od koho si berie jedlo, ako drží očný kontakt, na koho sa usmieva, ešte aj „haťapaťa“ sa dá preložiť a zistiť, či je to „chcem ísť preč“, alebo „tu – s nimi (či s ním) je mi strašne dobre“.

Navyše, celý proces, od prvého stretnutia dospelých a detí po zverenie do predadopčnej starostlivosti, trvá niekoľko mesiacov a následne ďalších deväť, kým prebehne adopcia. V tom čase môže, či skôr musí byť náhradná rodina pod kontrolou štátu, lebo štátu patrí dieťa, ktoré jej zveruje.

Lebo u nás je to tak: v zákonoch (tom o rodine aj tom o sociálnoprávnej ochrane) tvrdíme, že hľadáme vhodných rodičov pre deti, nie naopak.

Čo je viditeľné, to nie je nebezpečné. Odborne sa dá opísať každá časť kontaktu, každý kúsok zbližovania „veľkých“ a „malých“, každá časť ich príbehu, od prvého stretnutia po rozhodnutie. Nie je dôležité, čo sa stane v tej-ktorej chvíli (najmä prvý dojem môže byť veľmi klamlivý), ale ako na seba reakcie nadväzujú, či sa rozhovor mení na zbližovanie a spolužitie na rodinu.

Mňa nedesia žiadatelia o náhradnú rodinnú starostlivosť, ktorí sú neštandardní. Ktorí vizážou alebo spôsobom, akým hovoria s úradníkmi či akým žijú, nezapadajú do škatuľky „dobrý či správny rodič“. Tým, že do procesu náhradného rodičovstva idú, hovoria štátu: „Povedzte pravidlá, kontrolujte nás, otvárame vám naše súkromie, sme pripravení na to, že do neho budete strkať nos.“

Oveľa viac ma desia klamári, ktorí vychádzajú z rozhovorov a testov ako príma ľudia, berú si malé biele deti a potom, keď prídu problémy, lebo tie deti nesplnia ich očakávania, ich štátu vracajú. A spoliehajú sa na to, že každému je jedno, ako tie deti žijú.

Ale na to tam tí odborníci sú: aby sa nesprávali tak ako v klipe Aliancie pre rodinu.

Autorka sa venuje sociálnej ochrane detí

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie