Finalistka Chalupeckého ceny: Vedci sú rovnako citliví a vnímaví ako umelci

On sa venuje kozmickým témam a zrážkam galaxií – ona sa zaoberala najmä osobnými zážitkami a vzťahmi pozemšťanov. Astrofyzik Bruno Jungwiert však videl diela Pavly Scerankovej a mal pocit, že by si spolu veda a umenie v ich ponímaní rozumeli. Oslovil ju a začala sa zaujímavá spolupráca, ktorej výsledkom je aj dielo mladej umelkyne na finálovej výstave prestížnej Ceny Jindřicha Chalupeckého v Moravskej galérii v Brne. Jej témou je reliktné žiarenie – prvé svetlo vo vesmíre, ktoré je v podobe mikrovĺn stále prítomné všade okolo nás.

Oslovujú vás práce ostatných finalistov Ceny Jindřicha Chalupeckého na finálovej výstave?

Mám z výstavy radosť. Kurátorka Karina Kottová od začiatku plánovala, že to bude kurátorovaná spoločná výstava, nie prezentácia piatich solitérov. Samozrejme, každý z nás má nový projekt, ktorý prezentuje, a tie projekty nevznikali na základe spoločného plánu, ale koordinácia výstavy a architektúry už bola Karininou víziou urobiť jeden zmysluplný celok. Od začiatku sa o jednotlivé projekty zaujímala, priebežne sme ju zoznamovali s ich vývojom, takže im rozumie do hĺbky. Výstavu spolu s architektom Tomášom Svobodom budovala tak, aby jednotlivé práce spolu komunikovali.

Prezentujete projekt, ktorý je inšpirovaný témou reliktného žiarenia, teda prvého svetla vyžiareného vo vesmíre, ktoré je dodnes prítomné. Spolupracovali ste s astrofyzikom Brunom Jungwiertom z Astronomického ústavu AV ČR. Na rozdiel od vašich predchádzajúcich projektov je tento všeobjímajúci, menej osobný.

Tematicky sa môže javiť ako menej osobný, pretože vychádza z kozmického námetu, nie zo subjektívneho zážitku. Mojím cieľom bolo sústrediť pozornosť na priestor mimo mňa. Chcela som sa dotknúť pocitu spriaznenia, ktoré k ľuďom na umeleckej scéne cítim. Reliktné žiarenie som si vybrala tiež preto, že je to niečo, čo nás zvláštnym spôsobom všetkých obklopuje a spája. Kozmickej téme sa venujem od roku 2013. Po dokončení dizertácie, ktorá bola pokusom formulovať moju teóriu vnímania v súvislosti s pamäťou a prežívaním a riešila priestor v mojej hlave, som potrebovala zmeniť tému. Pre výstavu v Galerii hlavního města Prahy som v roku 2013 pripravila projekt Žena na Mesiaci. Na základe toho ma oslovil astrofyzik Bruno Jungwiert, nadviazali sme spoluprácu. Projekt pre Fait Gallery Staré svetlo v oddelení galaxií bol prekladom kozmickej problematiky zrážok galaxií, ktorej sa pán Jungwiert venuje, do priestorovej situácie. A teraz pre Cenu Jindřicha Chalupeckého som si zvolila tému reliktného žiarenia.

Ako reliktné žiarenie objavili?

Ako prví ho zaznamenali Arno Penzias a Robert Wilson pomocou radaru, ktorým pôvodne chceli skúmať napríklad rádiové vlny z vesmíru. Počas merania však zaznamenávali konštantný šum. Mysleli si, že je to chybou stroja, potom za šum vinili hniezdo holubov, ktoré našli v konštrukcii radaru, ale aj po odstránení všetkých možných zdrojov šumu dávalo meranie rovnaký výsledok. V roku 1965, asi po roku bádania, v spolupráci s teoretickými fyzikmi dešifrovali zdroj šumu, teda reliktné žiarenie z vesmíru. To, že reliktné žiarenie existuje, predpokladala teória, ale vedci považovali za nereálne zmerať ho. V roku 2013 sonda Planck spravila jeden z najpresnejších záznamov tohto spektra. Ukázalo sa, že žiarenie nie je homogénne. Rozdiely hovoria o tom, že vesmír mal už v úplnom počiatku teplejšie a hustejšie miesta. Mapa reliktného žiarenia nás okrem iného informuje o počiatočnom stave vesmíru a na jej základe môžu vedci dešifrovať, ako sa vesmír ďalej vyvíjal. V najhustejších a najteplejších miestach vznikali prvé galaxie.

V galérii vidíme fototapety, video s pingpongovými loptičkami a inštaláciu z kociek cukru. Dá sa opísať cesta od vedeckých informácií ku konkrétnej vizualite, k prostriedkom, ktoré ste zvolili na ich pretlmočenie do umeleckej výpovede?

Na začiatku boli rozhovory s pánom Jungwiertom. Dokáže skvelo vysvetliť zložité javy pomocou jednoduchých obrazov a preložiť matematické rovnice do všeobecných princípov. Reliktné žiarenie je prvé vyžiarené svetlo vo vesmíre a vo forme mikrovĺn je stále prítomné všade okolo nás. Je to naše spojenie s úplným začiatkom vesmíru a zároveň niečo, čo sa týka všetkých ľudí na celom svete, čo je prítomné všade vo vesmíre. Z rozhovorov a úvah, ktoré sú skôr teoreticko-filozofické než fyzikálne, kryštalizujú postupne konkrétne obrazy a situácie. Na začiatku sú viac intuitívne a v priebehu práce ich selektujem, upresňujem a odhaľujem medzi nimi súvislosti.

Napríklad intuitívne zvolíte cukor?

Čo sa týka inštalácie z kociek cukru, vychádza priamo z rozhovoru s pánom Jungwiertom. Popisoval, že v objeme zodpovedajúcom jednej kocke cukru, teda v dvoch centimetroch kubických, je zhruba 822 fotónov reliktného žiarenia. Páčilo sa mi to nezvyklé prirovnanie a nechala som vyrobiť špeciálnu edíciu baleného kockového cukru. Kocky boli vyrobené zmiešaním bieleho a trstinového cukru v pomere, ktorý zodpovedá počtu fotónov v danom objeme. Každý návštevník si môže kocku z inštalácie zobrať domov. Tak sa informácia obrazne rozprestrie po priestore, podobne ako všadeprítomné fotóny reliktného žiarenia. Pingpongové loptičky vo videu vychádzajú z prípravy spoločného projektu s Dušanom (Zahoranským, manželom – pozn. red.), kde sme chceli zapojiť strieľne tenisových loptičiek. Projekt sa nakoniec nerealizoval, ale úvaha o trajektórii loptičky, bodu pohybujúceho sa v priestore, získala v kontexte fotónov pohybujúcich sa v priestore nový zmysel.

Je dôležité, že v tomto videu aj v iných dielach vystupuje vaše vlastné telo?

Áno, čiastočne to určite hrá rolu aj v osobnej rovine, ale zároveň ho chápem ako všeobecný zdroj akcie, špeciálny fyzikálny element. Na fototapetách, ktoré sú na výstave, sú zas objekty fotené v priestoroch Astronomického ústavu AV ČR. Tapety hrajú dôležitú úlohu. Inštalácia s cukrom a video odkazujú na objav, tapety na miesto objavovania a k objaviteľov. Objekty samy osebe pracujú s niečím medzi chybou a prekvapením, a to má podľa mňa blízko práve k objavovaniu alebo výskumu. Preto som sa rozhodla, že ich nevystavím samy osebe, ale že ich odprezentujem priamo na mieste, na ktoré sa obsahovo vzťahujú, teda vo vedeckom ústave.

Tam boli objekty umiestnené len dočasne?

Áno, dočasne. Je to tiež úvaha o možnostiach prezentácie sochy. Inštalácia pracuje s priestorom, v ktorom je inštalovaná. Ale objekty, solitéry ako tieto, vystavené v galérii, akoby boli vytrhnuté zo sveta, do ktorého patria. Takže som chcela dokumentovať objekty vo svete, pre ktorý mentálne vznikali.

Zaujímavé, že astrofyzik Bruno Jungwiert oslovil vás, nie vy jeho.

Pavla: Oslovil ma na základe článku v novinách o výstave Žena na Mesiaci. Pýtala som sa ho, čo ho k tomu viedlo. Povedal, že sa mu skrátka páči iný spôsob myslenia o kozmickej problematike. Pán Jungwiert jazyku, ktorým hovoria umelci, rozumie. Keď s ním projekty konzultujem, veľmi dobre reflektuje metafory, v akých hovorím o javoch, ktoré on pozná aj z tej druhej – vedeckej strany.

Dušan: Ja mám taký pocit, že na to, aké sú vedecké objavy poetické, nemajú vo vedeckom prostredí adekvátnu formu.

Umenie a veda si vôbec neprotirečia.

Presne. Vedci sú tak isto citliví a vnímaví ľudia. Keď sa človek bližšie zoznámi s otázkami, ktorými sa zaoberajú, uvedomí si, že povaha týchto otázok si vyžaduje veľkú mieru tvorivého abstraktného myslenia. Nie sú to stroje, ktoré počítajú rovnice.

 

V starších projektoch (ako sú napríklad Návšteva doma, Z lásky, Áno alebo nie, Takmer, Až až, Ihelníček) ste pracovali s vlastnými spomienkami – tam ste asi seba nevnímali len ako metaforu…

V týchto projektoch s osobnou rovinou pracujem cielene. Ale nie primárne preto, aby som svet informovala o svojich zážitkoch a spomienkach. Zaujíma ma, ako sa naše zážitky odtláčajú do fyzickej podoby spomienok. Ako situácia, v ktorej som objekt zažila, ovplyvňuje jeho tvar a funkciu uloženú v pamäti. Zmienené práce sa snažia tento tvar rekonštruovať. V konečnom dôsledku je v tom skrytá túžba podeliť sa o osobné zážitky s ostatnými. Každá spomienka, každý obraz, ktorý sa uchová v pamäti, je formou energie, ktorá sa dá znova sformovať do novej časopriestorovej situácie. Tieto situácie v sebe majú potenciál na nový zážitok.

Je to aj arteterapia?

Pavla: Arteterapia nie je úplne šťastné slovo, ale v nejakej podobe asi je.

Dušan: Je, je.

Pavla: Zážitky, ktoré spracúvam, väčšinou nie sú pozitívne, ale práca s nimi je pre mňa oslobodzujúca. Tým, že sa z nich stane téma, získavam od nich odstup.

Takže so všetkými témami od Z lásky až po Karavan lásky ste sa už vyrovnali?

Pavla: (smiech) No, to bola naša partnerská kríza. Podobne ako pri práci s osobnou pamäťou nie je mojím cieľom informovať o našej kríze. Ale myslím si, že keď sa spracuje osobný zážitok, má kapacitu osloviť aj širšie publikum. Keby som sa venovala len všeobecne kríze v medziľudských vzťahoch, tak by práca zostala vo všeobecných teoretických rovinách. Osobný prvok dá dielu príťažlivosť, farbu, ktorá diváka môže osloviť.

Dušan: Je to autentické.

Pavla: A nejde o to, aby diváci prežívali môj pocit, ale aby môj obraz oslovil ich vlastný pocit.

Ste česká alebo slovenská autorka?

Československá. V Česku som zažila také láskavé, ústretové prijatie, že sa tu cítim od začiatku ako doma. Zároveň som zažila Československo, takže obidve krajiny sú pre mňa prirodzene prepojené. Tak či onak, väčšinu času žijem a pracujem v Čechách.

Ale teoreticky sa môžete prihlásiť aj na Cenu Oskára Čepana.

Teoreticky áno, raz som sa tam aj prihlásila.

Zastupuje vás pražská Drdova Gallery, kde som sa dozvedela, že patríte k najlepšie predávaným autorom. Ako spolupráca vznikla?

Lucka Drdová ma oslovila. Spolupracovali sme s ňou aj s Dušanom na výstave Československý pavilón v BROTKunsthalle vo Viedni, ktorú kurátorovala s Martinom Mazancom – to ešte nemala galériu. Vtedy sme sa zoznámili. Pracovala pre pána Švestku a Cenu Jindřicha Chalupeckého. A potom sa rozhodla, že si založí vlastnú galériu. Môj projekt Chýbajúca kapitola v roku 2012 bol druhou výstavou v jej galérii na Žižkove.

Počas vysokej školy ste absolvovali stáž u Tonyho Cragga. Patrí k postavám, ktoré vás najviac ovplyvnili?

Čo sa týka Tonyho Cragga, jeho práca bola pre mňa v istom čase dôležitá. Bola jazykom, ktorý ma ovplyvnil. Osobné stretnutie už také intenzívne nebolo. Jednak si myslím, že charakter jeho tvorby sa v posledných rokoch zmenil, a potom, na UDK v Berlíne trávil dosť málo času. Keď sme spolu diskutovali, tak sme si veľmi nerozumeli. Ale samotný pobyt v Berlíne, ktorý som iniciovala kvôli nemu, bol veľmi dôležitý.

Čím?

Osamostatnila som sa a začala som si viac veriť.

Milan Knížák, u ktorého ste končili na AVU, má veľa odporcov aj veľa fanúšikov. Po skúsenostiach s ním sa prikláňate na jednu alebo druhú stranu?

Prestúpila som k nemu v treťom ročníku. Chcela som ho spoznať, aby som prekonala istý strach, ktorý som z neho od začiatku štúdia mala. Nakoniec bol pobyt v jeho ateliéri pre mňa veľmi prínosný a zaujímavý. Predtým som sa neodvažovala púšťať do práce osobné obrazy, ale on ma v tom podporil a ukázalo sa, že práca s osobnými témami je pre mňa prirodzený jav. Aj vzťah s ním bol profesionálne priateľský. Neskôr, čím dlhšie som sa pohybovala v českom umeleckom prostredí a konfrontovala sa s jeho verejnou činnosťou, sa môj pohľad na pána profesora menil. Vždy sa budem k nemu hlásiť a budem mu vďačná za čas štúdia, ale zároveň voči jeho názorom a konaniu mám veľké výhrady.

Tento semester začínate s Dušanom učiť na AVU.

Povedieme spolu, ako pedagogická dvojica, ateliér Intermediálna tvorba II, ktorý založil Aleš Veselý. Po ňom tam bol Jirka Příhoda, istý čas ho viedla Kateřina Vincourová.

Vyhovuje vám taká úzka a neprestajná spolupráca?

Pavla: Dušan, vyhovuje?

Dušan: Nie je to vždy ľahké, ale má to silné výhody, že si výtvarne rozumieme, sme si prvými kritikmi aj podporovateľmi.

Pavla: Už máme pravidlo nerozprávať sa doma o práci, lebo by sme hovorili len o nej. Keď sa pracuje, pracuje sa, a keď sme doma, sme doma. Treba si chrániť priestor a mať aj iné aktivity, ktoré rozširujú obzor.

Žijete de facto neustále obklopená umelcami. Sestra Lucia nedávno vystavovala v Zahorian & Van Espen Gallery v Bratislave…

So všetkými troma súrodencami mám veľmi blízky vzťah. Strávili sme v detstve intenzívny spoločný čas, keď sme vyrastali, takže mnohé spomienky a zážitky máme spoločné. Myslím si, že vďaka spoločným zážitkom rozumejú súrodenci mojej práci na inej úrovni, pretože sa ich bytostne týkajú. Teraz je život trochu rýchly, všetci majú veľa práce, aj ja. Takže si užívame čas, keď sme spolu len tak, a o práci sa snažíme nehovoriť.

Intermediálna umelkyňa Pavla Sceranková pochádza z Košíc, žije a pracuje v Prahe, kde spolu s manželom Dušanom Zahoranským od septembra pôsobí aj na Akadémii výtvarných umení. Aktuálne je finalistkou Ceny Jindřicha Chalupeckého. Dušan tomuto rozhovoru načúval a občas doplnil Pavline slová svojimi.