Druhý diel Matovičovho mesiášskeho komplexu

Nemecký filozof Georg W. F. Hegel napísal, že historické udalosti sa zvyknú opakovať. Keď sa dejú prvý raz, majú podobu tragédie. Keď druhý raz, nadobudnú formu frašky. Slovenské historické špecifikum môže spočívať v tom, že sa poradie žánrov vymení – čo bola najskôr fraška, zmení sa na tragédiu.

V marci 2021 a v auguste 2022 sa deje to isté: na predsedu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností je vznesená požiadavka, aby sa vzdal vládnej funkcie. Porovnajme, čo sa dialo vtedy a čo sa deje teraz.

Hlavne nech som premiér

Pred rokom a pol Igor Matovič ako premiér dostal krajinu na pokraj nervového zrútenia. Podľa známeho prieskumu verejnej mienky žiadna vláda neškodila republike tak ako kabinet Igora Matoviča. A to sme zažili tri vlády Vladimíra Mečiara a tri kabinety Roberta Fica. Keď vo februári 2021 Slovensko obsadilo prvé miesto v počte covidových úmrtí na milión obyvateľov, premiér Matovič situáciu „riešil“ tak, že nechal zbytočne doviezť 200-tisíc dávok ruskej vakcíny Sputnik V. Vtedy bolo jasné, že tak to ďalej nemôže pokračovať.

Dušan Mikušovič v knihe Matovič podrobne opisuje, ako sa vtedajší premiér snažil udržať na svojom poste. Na Facebooku napísal, že so Sulíkovou SaS sa nedá počítať, preto „pred nami ostatnými, OĽaNO, Sme rodina a stranou Za ľudí, stojí úloha dohodnúť sa na trojkoalícii. Jasné, bude to náročnejšie v parlamente, ale osobne verím, že taká koalícia môže urobiť kopu dobrej práce“. Prakticky to vyzeralo tak, že Matovičovi emisári oslovovali poslancov Za ľudí a ponúkali im funkcie a posty. Poslankyni Marcinkovej miesto štátnej tajomníčky, Šeligovi a Valáškovi ministerské posty. Problém bol, že ani za takúto cenu sa nedokázali k väčšine priblížiť. A to ani v prípade, keby trojkoalícii zaručila toleranciu skupina okolo opozičného poslanca Tomáša Tarabu, ktorá bola vtedy štvorčlenná.

Podľa Mikušoviča Matovič dokonca ponúkol hlboko menšinovú dvojkoalíciu hnutiu Sme rodina. Hoci Boris Kollár je v súkromnom živote ochotný skúsiť všetko, čo ešte nevyskúšal, Matovičovu beznádejnú politickú úchylku odmietol. Vtedy už nielen koaliční partneri, ale aj ľudia z okolia predsedu OĽaNO (údajne najviac Ján Budaj a Jaroslav Naď) tlačili, aby Matovič uznal realitu a na funkciu premiéra rezignoval. Menšinová vláda, do ktorej ich chcel ako premiér zatiahnuť, bola v marci 2021 pre drvivú väčšinu relevantných ľudí z OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí neprijateľná.

Ministri, ktorí v čase hľadania troj- či dvojkoalície podali demisiu ako členovia vlády Igora Matoviča, sa do nej po niekoľkých dňoch opäť vrátili už ako členovia vlády Eduarda Hegera. Koaličná kríza sa skončila ako fraška s ich prichádzaním a odchádzaním z prezidentského paláca, a to všetko za zvukov štátnej hymny. Dvaja ľudia však predsa len prišli o svoje posty a prinajmenšom jeden z nich odvtedy žije s pocitom, že sa mu stala ťažká osobná krivda. Isté je, že tohto pocitu sa nadosmrti nezbaví.

Popredný predstaviteľ „svedkov Igorových“

Za rok a pol, ktorý od tých čias uplynul, sa Igor Matovič nič nenaučil a ani nič nezabudol. Ako minister financií sa v čase nebývalej inflácie, všeobecného zdražovania, európskej energetickej krízy a narastajúcej sociálnej nespokojnosti správa tak, ako keď osobne „riadil“ boj proti pandémii. A rovnako ako v marci 2021 aj v auguste 2022 chce dať prednosť menšinovej vláde pred vlastným odchodom z postu a zachovaním štvorkoalície. Čo sa v uplynulých mesiacoch podstatne zmenilo, sú postoje jeho vnútrostraníckeho a koaličného okolia. To, čo bolo pred rokom a pol pre nich absolútne neprijateľné, teda menšinová vláda, je v auguste 2022 zrazu akceptovateľná alternatíva.

Ako príklad veľkosti a hĺbky tohto posunu môže slúžiť Jaroslav Naď, minister obrany a člen predsedníctva OĽaNO. Z pozície politika, ktorý údajne svojho predsedu presviedčal, aby uznal politickú realitu, zmenil sa na jeho nadšeného obhajcu. Požiadavku, aby Matovič rezignoval na funkciu, označil za úplne neopodstatnenú a dospel tak ďaleko, že sa celkom vážne spýtal, či minister financií „urobil niečo, prečo by mal odstúpiť“. Tak iba pre poriadok a stručne.

Po nástupe na čelo rezortu každú požiadavku svojich kolegov na navýšenie financovania odbíjal Matovič replikou, nech mu žiadateľ povie, či má vziať peniaze školstvu alebo zdravotníctvu. A potom minister krajiny s druhou najhoršou udržateľnosťou verejných financií v Únii, minister, ktorý o sebe hovorí, že trikrát obráti každé euro, kým ho vydá, prišiel s bombastickým projektom vo výške 1,2 miliardy eur. Menej ako polovicu z neho majú zaplatiť samosprávy a zvyšok doteraz nemá finančné krytie.

Všetci – aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť – boli šokovaní spôsobom, akým návrh presadil: prišiel s ním 18. mája 2022, o deň neskôr bol doručený parlamentu a definitívne bol schválený 24. mája, teda na šiesty deň od jeho predloženia vo vláde. Nikto z dotknutých a zákonom oprávnených aktérov nedostal šancu čokoľvek skorigovať. Finančne nekrytý megalomanský projekt, v rámci ktorého vyčlenil pol miliardy eur na takzvané krúžkovné pre deti, presadený subštandardným legislatívnym postupom, pretlačil v parlamente antikoalične. Nielenže rokoval s predstaviteľmi opozičných fašistických a fašizoidných strán o podpore, ale prijal ich podmienky a akceptoval nimi navrhnuté zmeny s jasne protirómskym zameraním.

Ak sa niekto po tom všetkom pýta, či Matovič urobil niečo, prečo by mal odstúpiť, tak sa touto otázkou kvalifikoval na popredného predstaviteľa „svedkov Igorových“. Momentálne je Naď už aj hovorcom svojho predsedu, lebo ešte v prvej dekáde augusta svetu oznámil, čo si Matovič ešte nechával pre seba: „Od prvého septembra budeme mať na Slovensku menšinovú vládu.“

Heger, Remišová, Kollár

Premiér Heger verejnosti hovorí, že nadchádzajúce mesiace budú také ťažké, že oproti nim „pandémia bola prechádzkou ružovou záhradou“. Hovorí aj to, že „bez SaS bude moja vláda nefunkčná“. Ale zo všetkých síl sa bráni, aby povedal nahlas záver, ktorý z toho vyplýva: V oveľa ťažších časoch, ako boli tie pandemické, nemôžem stáť na čele vlády, ktorá bude nefunkčná. Spreneveril by som sa tým nielen svojmu ústavnému sľubu, ale aj svojmu svedomiu…

Poloha, do ktorej sa nechal predseda vlády dotlačiť, už nie je len politicky neúnosná, ale aj ľudsky nedôstojná. Zvýraznil to aj výjav z piatka minulého týždňa, keď na premiéra po „koaličnom“ rokovaní redaktorky zvyšovali hlas, lebo im na konkrétne otázky odpovedal prázdnymi frázami, ktoré sa ani nedali zreprodukovať v živom vstupe. Viac ako o svoju ďalšiu politickú kariéru Eduard Heger dnes už bojuje o elementárny rešpekt a úctu verejnosti.

Na rozdiel od premiéra, ktorý dokáže povedať A (vláda bude nefunkčná), ale nemá silu dodať k tomu aj B (na čele takej vlády stáť nechcem a nemôžem), predsedníčka strany Za ľudí sa už viackrát vyjadrila k možnosti B. Čo je podľa nej menšinová vláda. Vyhlásenia Veroniky Remišovej, že aj „v oslabení sa dajú dať góly, aj v oslabení sa dá uhrať výsledok“, majú prosté vysvetlenie. Remišová je podpredsedníčka vlády a ministerka investícií z milosti Igora Matoviča, lebo jej parlamentná sila v počte štyroch či troch poslancov ju už dávno na to neoprávňuje. Ak by povedala čokoľvek iné, rovnalo by sa to jej funkcionárskej a politickej smrti.

Boris Kollár sa za dva a pol roka vyprofiloval ako opozícia v koalícii. Menšinové vládnutie je podľa neho nemysliteľné a v prípade, že sa nepodarí udržať štvorkoalíciu, chce predčasné voľby. O tom, že voľby chce viac ako udržanie štvorkoalície, svedčí príznačný detail. Predsedníctvo strany, ktoré má rozhodnúť, ako bude Sme rodina postupovať, nezvolal pred dňom konečného rozhodnutia o osude štvorkoalície, ale až po ňom. Namiesto stanoviska, že on a jeho ľudia odmietajú menšinovú vládu, čím by naplno odhalil márnosť Matovičovho počínania, zjavne pripravuje vyhlásenie, že jediné východisko z koaličnej krízy je zhoda na predčasných voľbách.

Otázka znie, ako budú vzťahy medzi Matovičom a Kollárom vyzerať v čase, keď prvý stvorí menšinovú vládu a druhý bude chcieť predčasné voľby. Vtip je v tom, že predseda OĽaNO nemôže Kollára donútiť, aby v trojkoalícii zostal. Ale zato predseda Sme rodina – odchodom z nej – si môže predčasné voľby vydupať. Matovič by nebol prvý veľký šéf, ktorý išiel „dole“ a ktorého dokázal Kollár v zdraví a s profitom prežiť.

Mečiarova sebalikvidačná menšina

Námesačný pochod k menšinovej vláde, ktorý trvá už takmer dva mesiace, nás stavia pred otázku, aké má Slovensko skúsenosti z takého spôsobu vládnutia. Dá sa povedať, že v zásade dvojaké.

Prvý de iure i de facto menšinový kabinet v republike predstavuje druhá vláda Vladimíra Mečiara. Po veľkom úspechu vo voľbách v júni 1992, vďaka ktorému malo HZDS 74 poslancov, Mečiar nechcel žiadneho koaličného partnera. SNS, ktorú vtedy viedol Ľudovít Černák, ťahal za nos prísľubom partnerstva; o SDĽ sa vyjadroval tak, že keď je to potrebné, „esdeeľka zaberie“. Taktika Mečiarovi vychádzala dovtedy, kým od neho nezačali odchádzať politici z jeho vlastnej kandidátky.

Od marca 1993 do marca 1994 od neho postupne odišlo 19 poslancov – počínajúc Milanom Kňažkom a končiac Jozefom Moravčíkom. Mečiar sa pokúsil situáciu zachrániť koalíciou s nečernákovskou časťou SNS, ale z menšinového postavenia ho to nedostalo. Čo sa prejavilo tým, že mu parlamentná väčšina odvolala ministra zdravotníctva. Keď na jar roku 1994 prišiel do národnej rady predniesť správu o stave republiky prezident Michal Kováč, doplnil ju aj osobitným dodatkom – správou o stave Vladimíra Mečiara. Skonštatoval, že jeho vláda stratila morálny titul legitimity, lebo premiér „nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní“. Mečiarovi vytkol, že sa sám dostal do menšinového postavenia a musí zápasiť o svoje prežitie, čo mu bráni „plne sa zamerať na riešenie vecných problémov“.

Po vystúpení prezidenta už faktická väčšina nepredstierala, že Mečiarovu vládu môže tolerovať. Po trojdňovej diskusii došlo na hlasovanie a predseda HZDS musel druhýkrát svoj post opustiť.

Predstava, že by sa v prípade menšinovej vlády, ktorú by fakticky viedol Igor Matovič, mohla situácia zopakovať, ak by prezidentka Zuzana Čaputová pripojila k správe o stave republiky dodatok o stave predsedu OĽaNO, je naivná. Aj keby prezidentka plným právom zopakovala všetky kováčovské vety – a pridala aj mnohé vlastné – nič by sa nestalo. Lebo ak prezident Kováč v roku 1994 oslovoval ľudí demokratických strán a jazýčkom na váhach boli odídenci z HZDS, ktorí vypočuli jeho politický a morálny apel, slová prezidentky by v roku 2022 narazili na múr straníckej obmedzenosti a hluchoty. Jazýčkom na váhach by boli odídenci od Kotlebu (Taraba a dvaja Kuffovci) a fašisti zo strany právoplatne odsúdeného predsedu ĽS-NS. Aj keď sa v tomto ohľade môže na nich Matovič spoľahnúť (čo by citlivejšie povahy vnímali s primeranou dávkou zhnusenia), neznamená to, že s nimi bude mať menšinový vládca ľahký život. On nie je v situácii Dzurindu, ktorý bol v menšinovom postavení celé roky a takmer ho ustál až do riadnych volieb.

Matovič by to mal oveľa ťažšie ako Dzurinda

Keď sa po prekvapujúco úspešných voľbách v roku 2002 stal premiérom znovu Mikuláš Dzurinda, málokto čakal, že si ako majster politického prežitia sám spôsobí najväčšiu škodu. Ale stalo sa, lebo záujmový konflikt v radoch SDKÚ riešil útokom na mýtickú „skupinku“, ktorá vraj škodí jemu i jeho strane. Boj proti „skupinke“ vyústil do toho, že z SDKÚ odišla skupina poslancov na čele s Ivanom Šimkom a so Zuzanou Martinákovou, čím sa jeho druhý kabinet stal menšinovým. Odídenci boli ochotní vrátiť sa, ale pod podmienkou, že premiérom nebude Dzurinda. Ten to odmietol a predviedol, že na Slovensku je možné vládnuť aj menšinovo. Ale iba vtedy, ak rozklad strán tomu praje, a iba tak, že sa politická korupcia stane systémovou súčasťou vládnutia.

Premiér Dzurinda mal to šťastie, že sa v národnej rade objavilo viacero „zdrojov“, z ktorých mohol ťažiť podporu. Z HZDS krátko po voľbách odišlo jedenásť poslancov a postupne sa uvoľňovali aj ďalší. Aj keď Pavol Hrušovský a najmä Béla Bugár vyhlasovali, že menšinovo sa dlhodobo vládnuť nedá, Dzurinda to nevzdával. Podporu pre vládny návrh rozpočtu získaval od nezaradených poslancov „za kus cesty“ či „za čističku odpadových vôd“ a vydával to za normálny spôsob vládnutia. Predseda HZDS, ktorý bol vtedy v opozícii, skonštatoval, že „menšinová vláda môže vládnuť, ak ju väčšina nechá“. Nielen odídenci od neho, ale aj on sám Dzurindu vládnuť nechal, lebo za svojho hlavného súpera považoval Roberta Fica, ktorý sa už v roku 2004 márne domáhal predčasných volieb. Ľudia na jeho referendum neprišli.

Na rozdiel od Dzurindu, ktorý mal k dispozícii takmer dve desiatky disponibilných zástupcov ľudu, Matovič má len dva zdroje: tarabovcov a kotlebovcov. Dzurinda mal do činenia s demoralizovanými poslancami, ktorí už rezignovali na svoju politickú budúcnosť a svoj mandát i všetko, čo z neho vyplývalo, si chceli udržať čo najdlhšie. Matovič by to mal ťažšie, lebo tarabovci ani kotlebovci sa ešte nevzdali nádeje, že sa v slovenskej politike udržia. Vedia, že ak raz za čas zahlasujú za niečo „prorodinné“, tak im to ich prípadní voliči môžu odpustiť, ale ak by svojimi hlasmi držali pri moci nimi nenávidenú Matovičovu vládu, tak ich nádeje ľahnú popolom. Nehovoriac o tom, že spolupráca s tarabovcami a kotlebovcami by priviedla aj časť poslancov OĽaNO a posledné zvyšky Za ľudí k dileme, či chcú byť súčasťou zoskupenia, ktoré je pri moci vďaka fašistom a fašistoidom. Konečný výsledok zo ziskov a strát by v prípade Matoviča nebol ani zďaleka taký priaznivý ako v prípade Dzurindu.

A to ešte nie je rozdielom koniec. Dzurinda vládol menšinovo v relatívne normálnych časoch. Vládol s KDH a SMK, s Hrušovským, Bugárom a ich ľuďmi, teda s partnermi, ktorí už mali niečo za sebou. Matovičovi by zostala iba osamelá strelkyňa gólov Remišová a Kollár usilujúci sa o predčasné voľby. Takýto opustený by vládol v časoch, z ktorých majú strach premiéri a ministri v Nemecku, vo Francúzsku i Veľkej Británii. Pustiť sa v čase bezprecedentnej krízy do menšinového vládnutia nie je odvaha, ale odsúdeniahodný hazard so štátom a s jeho občanmi. Sklon k nemu je vlastný predovšetkým ľuďom s mesiášskym komplexom.

Ilúzie a alibizmus Jána Budaja

Znepokojenie z rizík, ktoré predstavuje menšinové vládnutie, dal ako jediný najavo najstarší a najskúsenejší politik OĽaNO. Lenže aj Ján Budaj, vedomý si neistoty, do ktorej sa hnutie rúti, má sklony vydávať želanie za skutočnosť. Svedčia o tom výroky, že SaS by poprela svoje DNA, keby fungovala ako opozičná strana, že ako bývalá koaličná partaj určite „vníma dôležitosť rozpočtu“, a preto vraj verí v ďalšiu spoluprácu trojkoalície s SaS, „či už bude mať takú, alebo onakú formu“. Každý, kto zmýšľa rovnako, si klame do vlastného vrecka.

Vezmime si ako príklad štátny rozpočet na budúci rok. Minister financií doň musí zapracovať svoj fenomenálny balíček za 1,2 miliardy eur. Ak by ho tam nedal, poprie sám seba. Ale SaS by rovnako poprela samu seba, keby rozpočet s balíčkom ako opozičná strana podporila, keď ho odmietla akceptovať ako vládny subjekt. Tu nie je žiadny priestor na kompromis. A vo veciach, v ktorých ešte nejaký je, sa priestor bude postupne, ale neúprosne zužovať, či už si to Budaj želá, alebo nie.

Na otázku, či je definitívne, že Igor Matovič neodstúpi, Budaj minulý piatok poznamenal: „Vyjadrenie Richarda Sulíka o ochote odstúpiť mení situáciu. Ale otázka, ako sa rozhodne Igor Matovič, je otázka pre neho.“ A ešte k tomu dodal: „Igor Matovič je víťazom prelomových volieb 2020 a dnes má slobodu sa rozhodnúť ako ďalej.“

Ak ľudia z predsedníctva OĽaNO, premiér a Boris Kollár naozaj nechajú „slobodu sa rozhodnúť“ definitívne na Matoviča, tak budeme jeden z mála štátov Európy, ktorý si všetko zahrňujúcu krízu ešte vylepší nefunkčnosťou vlády. Keby k tomu došlo, na všetkých, ktorí umožnia, aby si Matovič doprial „slobodu“, treba hľadieť ako na ľudí, ktorí svojho času pomáhali Mečiarovi a Ficovi, aby sa mohli úplne slobodne rozhodnúť, ako a čím budú škodiť Slovensku a jeho obyvateľom.