Ešte sme sa všetci nestali špinavým jazerom

Autor je riaditeľ Literárneho informačného centra

Takmer celú svoju mladosť som kdesi stál a čakal. V čakárni u lekára, v kostole pod chórom, na autobusovej zastávke. Neznášal som to – stáť a čakať, odovzdaný, uviaznutý v zatuhnutom lekvári času.

Spomenul som si na toto moje stojace-čakajúce životné obdobie po debate s jedným talianskym novinárom. Prišiel na Slovensko na pár dní, chce o nás napísať knihu. „A čo si myslíte vy, ktorý smerom sa uberá slovenská spoločnosť?“ Túto otázku mi položil aspoň dva razy. Možno to spôsobil novinárov dôraz na slová „smer” a „uberať sa”, ktoré mi cez uši s cinknutím prepadli do hlavy ako kovová gulička – po chvíli kotúľania sa po oblých stenách lebečnej dutiny zastala a čakala. A ja som mu čiastočne spontánne, ale do istej miery aj vedome odvetil, že nie, zle sa pýta, lebo my nikam nesmerujeme, k ničomu sa nevyvíjame. To sú slová vhodné pre iné štáty, iné spoločnosti, tie nech sa náhlia, ony nech upínajú zraky k ideálom a veľkým výzvam. My postojíme, počkáme si, ako sa to všetko vyvinie, a potom sa v poslednej chvíli nejako rozhodneme. V tomto sme vždy boli naozaj dobrí.

Ernesta táto odpoveď neuspokojila. Chápem ho. Všetko plynie, nič nezostáva nemenné. Aj ja som svoju nechuť k čakaniu postupne pomocou slúchadiel a kníh prekonal. Lenže keď sa pozriem na všetky zlomové okamihy našich dejín od začiatku 20. storočia, naozaj sa zdá, že sme im nebežali v ústrety, ale že sa nám jednoducho len stali – väčšinou pričinením druhých. Monarchiu za nás rozbíjali Česi vedení Masarykom a jeho dvojročná diplomatická púť v exile prispela k rozvodu nášho tisícročného manželstva s Maďarmi viac než čokoľvek iné. Samostatný štát Hitler Tisovi v podstate nanútil. Komunistický prevrat vo februári 1948 bol vzhľadom na výsledky volieb dva roky predtým zo slovenského pohľadu anomália, ktorú prostý Slovák mohol sledovať len cez stránky novín. Aj k demokracii sme sa prepracovali trpezlivým čakaním do Novembra ‘89, keď už v Poľsku mali za sebou prvé slobodné voľby. Nechuť čo i len trochu chytiť opraty dejín do vlastných rúk sa ukážkovo prejavila v tom, ako sme sa nevyrovnali s normalizačnými súdruhmi a ich ľuďmi na špinavú robotu zo Štátnej bezpečnosti.

Martin M. Šimečka sa v rozhovore po jeho putovaní horami vyjadril, ako nám ľuďom na Slovensku chýba pocit, že máme niečo spoločné, že sme súčasťou väčšieho celku. Vraj sme krehkí vo svojej identite. Myslím, že je to pravda, ale len polovičná. A neplatí úplne ani to, čo som povedal Ernestovi a napísal na predchádzajúcich riadkoch, že typický postoj našej spoločnosti k vlastnému osudu je stáť a čakať, ako sa situácia vyvinie. Zoznam historických osobností, ktorých príbeh si môžeme prerozprávať v každej slovenskej krčme s jej zákazníkmi, možno nebude taký dlhý a inšpirujúci, ako by bol v českej hospode. Zrejme by to neboli ani príbehy, iba mená obalené tušením, kto boli ich nositelia a čo to vlastne pre Slovensko vykonali.