Michal Horský: Facebook núti politikov do radikálnych vyjadrení, je čas to zmeniť
Jeho otec bol politológ, mama diplomatka. On študuje posledný ročník práva a premýšľa, ako zlepšiť úroveň verejnej diskusie tak, aby ľudia nemali pocit, že politikov ich postoje vôbec nezaujímajú. S kamarátmi rozbehol projekt DEMDIS, ktorý ukazuje, že aj pri polarizujúcich témach diskutéri dokážu nájsť konsenzus.
Tvrdíte, že naša spoločnosť má veľký malér. Aký?
Máme tu systémový problém, ktorý voláme kríza demokracie. Inštitúciám v našej krajine verí čoraz menej ľudí, podľa prieskumov menej ako polovica. Viac ako dve tretiny spoločnosti dnes nie sú spokojné s tým, kam sa uberá demokracia. Problémov je, samozrejme, viac, ale najväčším je práve kríza demokracie.
Áno, sú tu veľké problémy, ale stále tu máme slobodné voľby, stále môžeme slobodne nadávať, že Matovič je X a Sulík Y, inštitúcie až na výnimky v zásade fungujú, aj médiá sú slobodné…
O kríze demokracie sa na akademickej pôde diskutuje už desaťročia. Základným problémom je strata viery ľudí v zmysel celého procesu. Ľudia preukázateľne prestávajú veriť inštitúciám, ktoré ich majú reprezentovať, chýba efektívna agregácia názorov členov spoločnosti.
Politické strany, ktoré sú kostrou každej zdravej demokracie, nenapĺňajú svoje funkcie. Na hlavných aktéroch súčasnej politickej scény vidíme, že strany fungujú ako eseročky svojich majiteľov a otcov zakladateľov. Vo svojej podstate nie sú demokratické, lebo v nich nefunguje prepojenie medzi spoločnosťou a výkonom verejnej moci.
Občania potom strácajú dôveru v to, či práve toto je správny spôsob spravovania krajiny. Jednoducho tu máme demokratický deficit. Máme isté očakávania, napriek tomu deklarované hodnoty nie sú uvádzané do praxe. Z toho všetkého potom, logicky, pramení obrovská frustrácia.
Áno, strany sú dnes často eseročkami svojich predsedov, vidno to na OĽaNO, SaS, Sme rodina aj ďalších. Na druhej strane, HZDS, SNS, KDH, Smer, SDKÚ či SMK mali solídne členské základne a napriek tomu najhoršie obdobia krajina zažila práve za vlád HZDS, SNS či Smeru. Korupcii a škandálom sa nevyhli ani tie ostatné.
Áno, v podstate máte pravdu…
No potom tu máme krízu demokracie vlastne od revolúcie, respektíve od prvých slobodných volieb v júni 1990.
Kríza demokracie u nás nesporne kopíruje aj medzinárodné trendy. Zároveň platí, že veľkosť straníckej členskej základne nie je jediným kritériom, ktorý rozhoduje o tom, či strana je, alebo nie je schopná, a či je, alebo nie je eseročkou svojho šéfa.
Strany s veľkými členskými základňami však mávajú snemy, na ktorých si predsedu volia veľké počty delegátov. Naopak, Matovič je vo svojej strane či hnutí prakticky neodvolateľný.
To je pravda, ale netreba zabúdať ani na kvalitu členstva, na to, aké majú členovia strany práva, ako sa v strane agregujú názory a vychovávajú dôležité postavy. Existuje dnes slobodná súťaž vnútri politických strán? Kto rozhoduje o kandidátkach? Koľko ľudí má na ne reálny vplyv? Maximálne tak členovia predsedníctva, čiže stranícky Olymp. Naozaj to nie je len o kvantite členov.
Aj v USA si ľudia zvolili Trumpa, Britániu oklamal Farage, vo Francúzsku takmer uspela Le Penová, v Taliansku majú Salviniho, v Rakúsku už dávnejšie uspel Haider, v Maďarsku milujú Orbána… Takže kríza demokracie je všade?
Rôzne štáty majú rôzne problémy, ale v každom z nich vidím jeden dôležitý problém – krízu diskusie. Verejný diskurz dominantne prebieha na platformách, ktoré sa primárne neusilujú o jeho kultiváciu. Týmto platformám, respektíve sociálnym sieťam, ako sú Facebook, Twitter, ale aj YouTube a ďalšie, ide o profit.
Všetky tieto platformy teda už z povahy svojho fungovania uprednostňujú prejavy, ktoré sú radikálnejšie, polarizujúcejšie, vyhrotenejšie. V dôsledku toho sa radikalizuje aj politický diskurz.
Americká whistleblowerka Frances Haugen otvorene spomínala, že samotné politické strany tlačili na Facebook, aby upravil pravidlá hry, lebo v súčasnej situácii sú nútené do radikálnejších prejavov, bez ktorých by na trhu politickej súťaže neuspeli.
