Skúma, ako sa správne učiť: Dookola si čítať text a podčiarkovať nie je efektívne

Ako sa správne učiť? Ak vám ako prvé napadlo dookola si čítať text alebo si zvýrazniť pasáže, vybrali by ste si najmenej efektívne spôsoby učenia.

Kamila Urban z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, ktorá skúma efektívne spôsoby učenia, považuje za chybu, že deti v školách nie sú vedené k metakognícii, teda aby spoznávali a monitorovali svoje vlastné rozmýšľanie. Ak by to vedeli, naučili by sa vyberať si efektívne techniky učenia sa.

Zároveň by mohli nadobudnúť zdravý sebaobraz. „Ak dieťa reálne monitoruje svoje výkony, vie sa zdravo púšťať do rôznych činností. Tým bude spokojnejšie, nebude mať zo školy a z učenia úzkosti,“ hovorí Urban.

V rozhovore sa dočítate:

• aké sú efektívne techniky učenia sa,
• ako deťom v škôlke citlivo povedať, že sa mýlia,
• ako deťom klásť otázky, ktoré im vybudujú zdravý sebaobraz,
• ako sa dospelí majú učiť nové veci.

Dnes je prvý školský deň, niektoré deti sa začínajú učiť v škole prvýkrát. Vedia, ako na to?

Nevedia. Prváci sa doteraz s učením v škole ešte nestretli a nevedia, čo ich čaká. Učiteľky v materskej škole ich na to pripravujú počas posledného roka. Musia napríklad pracovať za stolíkom, vypĺňať pracovné listy, musia sa na prácu sústrediť a hrať sa až potom. O samotnom učení sa však majú iba naivné predstavy. Keďže deťom nevysvetľujeme, ako sa efektívne učiť, prirodzene, nájdu si iné stratégie, s ktorými fungujú až do vysokej školy. Potom nie je prekvapením, že aj veľa vysokoškolákov nevie, ako sa učiť.

Stretávate sa s tým, že človek strávi 13 rokov v školskom systéme a na konci stále nevie, ako sa efektívne učiť?

Učím pedagogickú psychológiu. Keď sa na prvej hodine študentov pýtam na ich predstavy o tejto téme, hovoria mi: „Chceme sa konečne naučiť, ako sa učiť.“ Keď potom preberáme efektívne stratégie, spätná väzba je každý rok rovnaká: „Prečo sme sa to neučili skôr?“

Aké stratégie učenia si deti najčastejšie osvoja?

Či sú to naše alebo zahraničné výskumy, všetky ukazujú na to, že najčastejšou stratégiou pri učení sa je dookola si čítať učebný materiál. Niektorí si ho dokonca nahrávajú a počúvajú. To je ten najmenej efektívny spôsob, ako sa niečo naučiť. Ďalšou najčastejšou stratégiou je podčiarkovanie textu. Tu je však dôležité, či si dokáže študent zvýrazniť kľúčové slová.

Ako to myslíte?

Ak dokáže študent podčiarknuť tie správne slová, je to efektívne na to, aby dokázal z pamäti vytiahnuť kľúčovú informáciu. Napríklad miesto bitky, meno panovníka či rok. Problém je, že študenti nevedia, čo si majú zvýrazniť.

A zvýrazňujú si všetko.

Na internete kolovali vtipné memečka študentov medicíny, ktorí majú zvýraznené celé strany textu. Naozaj to tak funguje – študenti si zvýrazňujú všetko, lebo nevedia, čo si vybrať. Na strednej škole nie sú vedení k tomu, aby si z textu vytiahli kľúčové informácie a spoznámkovali ho. Potom nám na vysokú školu prichádzajú gymnazisti, ktorí očakávajú, že dostanú kľúčové informácie v prezentácii, ktoré sa naučia. Keď im dáme článok, text či učebnicu, nevedia si vytiahnuť to podstatné a sťažujú sa, že majú veľmi veľa učenia.

Prečo im to robí problém?

Lebo ich to nikto neučí. V USA sa začal výskum o učení sa v 90. rokoch, venoval sa tomu výskumník Michael Pressley. Zisťoval, čím sa odlišujú žiaci, ktorí sa učia dobre, od tých, čo sa učia zle. Dobrí žiaci využívali iné stratégie, napríklad elaboráciu. To znamená, že vedeli prepojiť novú informáciu s nejakou vedomosťou, ktorú už mali osvojenú. Vďaka tomu dokázali o tejto informácii diskutovať či kombinovať materiály, z ktorých sa učia. Slabší študenti to nedokázali – tí sa iba naučili informáciu naspamäť. Keď začal Pressley tieto stratégie detailne študovať, začali sa o tom učiť budúci učitelia. Našich učiteľov to však nikto neučí, a preto to neposúvajú ďalej žiakom.

Takže na začiatku neefektívneho učenia stojí to, že dieťa nevie identifikovať kľúčové časti textu?

Úlohou učiteľky je ponúknuť deťom stratégie, ako identifikovať kľúčové informácie v texte. Nie je to až také zložité. Keď dieťa číta, ako prvé identifikuje slová, ktorým v texte nerozumie. Základná otázka je: „Ktoré z týchto slov nepoznáš?“ Keď ich vyhľadá, učiteľka sa spýta: „Dobre, skús vyvodiť význam týchto slov z okolitého textu.“ Dieťa sa učí vyhľadávať neznáme slová a vyvodiť ich význam. V dobrom školstve tento proces funguje už v predškolskom vzdelávaní.

Naozaj?

Áno, učiteľka číta deťom príbehy a kladie otázky. Kladie deťom otázky už pred čítaním, aby vedeli predpokladať, o čom asi príbeh bude. Pýta sa ich aj počas príbehu: „Čo sa teraz v príbehu stalo? Čo myslíte, prečo sa to stalo? A čo bude asi nasledovať? Bolo tam niečo, čomu ste nerozumeli?“ Na záver sa detí pýta na súhrn príbehu. Deti sa tým učia monitorovať, ako rozumejú textu. To je veľmi dôležité na to, aby si v škole vedeli vybrať efektívne stratégie učenia sa.

Prečo?

Keď dieťa už od predškolského veku vie povedať, čo a prečo sa odohralo v rozprávke, v prvom ročníku dokáže urobiť z prečítaného textu krátke zhrnutie. Takto sa učí identifikovať kľúčové pasáže a ostatné odignorovať. Takže keď číta text o fotosyntéze, identifikuje definíciu fotosyntézy ako kľúčovú časť a tú si podčiarkne. Vie, že zvyšný text je tam iba nato, aby mu pomohol lepšie pochopiť definíciu.

Takže ak rodič alebo učiteľ deťom pri čítaní rozprávky kladie zdanlivo banálne otázky, v skutočnosti mu môže pomôcť k tomu, aby sa v škole dobre učilo?

Áno. Základom je klásť dieťaťu otázky už od predškolského veku. „Rozumel si tomu, čo sme si čítali? Čo sa tam stalo?“ Ak poznám svoje dieťa či žiaka, viem predpokladať, s ktorým slovom sa ešte nestretlo, a môžem sa ho na to opýtať. Rola rodiča alebo učiteľa je na začiatku aktívna, aby dieťaťu pomohli učiť sa.

Ak deti nevedia nájsť slová, ktorým nerozumejú, učiteľ ich vyberie sám. „Rozumeli ste, čo sú to čapíky? Ako si to predstavujete? Ja si ich predstavujem takto.“ Učiteľ je na začiatku aktívny a sám ukazuje, ako vyzerá jeho premýšľanie. Tým modeluje dieťaťu, ako by nad tým malo rozmýšľať aj ono. Na začiatku teda učiteľ ukáže rôzne spôsoby učenia sa a vo vyššom veku si dieťa už samo vyberá, akú efektívnu stratégiu použije.

Ako napríklad?

V prvých ročníkoch dieťa hľadá slová, ktorým nerozumie, a snaží sa ich pochopiť. Neskôr zisťuje, že keď sa učí zložitejšie definície, musí používať iné stratégie. Na druhom stupni už musí pochopiť zložité učivo, veď len taká chémia je abstraktný a zložitý predmet. Nestačí, keď sa naspamäť naučí vzorec. Musí porozumieť princípom a procesom, ktoré sa tam dejú.

Takže zo začiatku sa dieťa učí hľadať kľúčové slová, ale časom mu to už nestačí a musí hľadať iné spôsoby, ako sa učiť.

Áno. Deti do 3. ročníka z vývinového hľadiska ešte nevedia spracovať veľa nových informácií. Spoliehajú sa na učiteľa, ktorý im ukáže, čo je dôležité. Už by sa však mali postupne učiť, ako môžu samy monitorovať svoje porozumenie. Dieťa sa učí pozorovať, čo urobilo správne a čo nie. V našom výskumnom tíme sa venujeme výskumu predškolákov, ktorí sú v tomto špecifickí.

Ako to myslíte?

Sú veľmi optimistickí – myslia si, že všetko majú správne a všetko vedia. Ak im učiteľ neukazuje, kedy sa mýlia, môže ich to negatívne poznamenať. Učiteľ má aj predškolákom ukázať, že niekedy sa môžu mýliť, a to je v poriadku. Čo majú robiť, ak to nevedia? Opýtať sa. A to na našich školách úplne chýba. Deti nevedia využívať tú najzákladnejšiu stratégiu učenia sa.

Prečo sa deti nepýtajú?

Bola som na školách v USA a videla som, že deti sa tam pýtajú neustále, po celý čas chcú rozprávať. U nás deti učíme, že teraz sa pracuje a treba byť ticho. Až keď sa práca skončí, nastáva priestor na otázky. Ale to je už neskoro, otázky majú prirodzene prichádzať v procese učenia sa. Samotný učiteľ má klásť otázky už pred samotnou učebnou látkou. Aj ja to robím, keď sa na prvej hodine študentov opýtam, čo od tejto hodiny očakávajú. Zistím jednak ich predstavy, ale takisto aj ich mylné presvedčenia. To je ďalší problém nášho školstva.

Aký?

Veľa detí si myslí, že veciam dokonale rozumie a vie ich vysvetliť, hoci je ich poznatok celkom nesprávny – deje sa to často najmä v oblasti prírodných vied. Ak si ako učiteľ zistím možné mylné presvedčenia hneď na začiatku, viem s tým pracovať. Opýtam sa: „Kto vie, čo je fotosyntéza? Stretol sa s tým slovom niekto? Kto vie, prečo sú rastliny zelené?“ Učiteľ si zistí, na čom môže stavať a čo má korigovať.

Prečo je dôležité deťom vyvrátiť mylnú predstavu?

Výskumy v metakognícii ukazujú, že len čo si človek myslí, že niečomu rozumie, pri ďalšom učení už tomu nevenuje toľko pozornosti a úsilia. Veď to už vie, načo by sa to učil?

Žiak sebavedome a s nadšením povie, že niečo vie. No učiteľ ho sfúkne, že nemá pravdu. Je to správne? Ako má učiteľ vyvrátiť mylnú predstavu žiaka?

Citlivo. Môže povedať – toto nie je úplne správne. Ja používam práve slovné spojenie „úplne správne“, pretože vždy je v odpovedi žiaka čriepka pravdy, ktorej sa dá chytiť. Odpichnem sa od toho a vysvetlím, čo bolo nesprávne. Dieťa má potom pocit, že nebolo úplne mimo. Zároveň si vytváram priestor na to, aby ma aktívne počúvalo a učilo sa, ako môže svoj pohľad zmeniť. O tom je metakognícia: „Ty si si myslel, že je to takto. Ale v skutočnosti je to takto. Skúsme sa nad tým zamyslieť.“ Dieťa tým učíme nad témou rozmýšľať.

V tematickej analýze hovoríte o metakognícii – teda žiak sa má najprv učiť spoznávať svoje myslenie, napríklad ako premýšľa nad danou úlohou. Ako to vyzerá? Dokážu to už malé deti?

Čím menšie dieťa, tým ťažšie vám vysvetlí, ako rozmýšľa. Jednak pre slovnú zásobu, jednak preto, že nad tým aktívne neuvažuje. Pri malých deťoch to vidno skôr na správaní. Napríklad keď dieťa skladá puzzle a vôbec sa nepozerá na pôvodný obrázok, iba pchá kúsky, kde sa dá, vidíte, že nad tým nerozmýšľa. Nepoužíva žiadnu stratégiu, postupuje iba metódou pokus-omyl.

Ale ak sa dieťa najprv pozrie na obrázok, svoju aktivitu plánuje. Plánovanie je prvý krok akéhokoľvek efektívneho učenia. Sledujeme, čo robí dieťa, keď si vezme do ruky kúsok puzzle. Pozerá sa na obrázok, kam by mohol patriť? Ako monitoruje svoje správanie? Ak sa mu to tam nezmestí, čo urobí? Pozrie sa na obrázok a skúsi niečo iné?

Ako môžeme rozvíjať metakogníciu u dieťaťa?

Učiteľka to môže robiť pomocou otázok. „Ako si prišiel na túto odpoveď?“ Dieťa odpovie: „Vedel som to.“ Učiteľka môže reagovať: „Aha a ako vyzeralo tvoje riešenie?“ Dozvie sa, že žiak sa pozrel tu a tu a dal to takto dokopy. Dôležité je, že učiteľka kladie otázky s kľúčovými slovami, ako myslieť, vedieť, pamätať si, zabúdať. Sú to slovesá, ktoré poukazujú na myslenie. Čím viac ich rodič či učiteľ používa, tým lepšie. Napríklad povie: „Ja som si myslel, že skladačka tu bude pasovať. Ale potom som sa pozrel na obrázok a zistil som, že to patrí inam.“ Všetky výskumy ukazujú, že ak rodič tieto slová používa, dieťa si ich osvojí.

Načo je vôbec dobré, aby dieťa spoznávalo, ako premýšľa?

Keď sa má prvák naučiť svoju prvú úlohu, ako príde na to, či sa to naučil? Pani učiteľka mu povie: „Dvakrát si prečítaj tento text.“ Dieťa to urobí, ale nevie, čo to znamená. Načo si ho mal čítať? Znamená to, že už mu rozumie? Rozdiel je, ak mu učiteľka zadá úlohu inak: „Prečítaj si tento text a povedz mi, o čom to bolo. Ako by text mohol pokračovať.“ Dieťa už musí monitorovať, čo musí urobiť, aby úlohu zvládlo. Musí si zhodnotiť, či jeho odpoveď súvisí s otázkou, ktorú mu pani učiteľka položila. Ako mám vymyslieť pokračovanie textu, ak neviem, o čom príbeh je?

Takže metakognícia deťom nepomáha iba lepšie sa učiť, ale aj skladať si obraz o sebe – o svojich skutočných schopnostiach a vedomostiach. V analýze to pomenúvate pojmom self-efficacy.

Každý má o sebe predstavu – v čom sme dobrí a v čom nie. Táto predstava sa tvorí už v predškolskom veku na základe toho, čo nám o sebe hovoria učitelia či spolužiaci. Som napríklad iba priemerne šikovná, ale veľa sa snažím. V materskej škole snahu ocenia ako schopnosť. Ty už poznáš päť písmen? Ty sa už vieš podpísať? Si taká šikovná! Ale vidíme, že dieťaťu tým vytvárame falošný sebaobraz. To riešim už od svojej dizertačnej práce. Ako deťom v materskej škole ukázať, že sa môžu mýliť? Všetky teórie na to reagujú otázkou: chceme to vôbec? Veď deti sú vďaka tomu šťastné a motivuje ich to.

Naozaj to treba?

Problém nastane, keď dieťa príde do školy. Do lavice si sadne s tým, že všetko vie, ale zrazu začne prichádzať spätná väzba, že to nie je celkom pravda. Jeho sebaobraz bude konfrontovaný s realitou. Je zmätené – kým v škôlke bolo dobré vo všetkom, teraz nie je dobré v ničom. Sebavedomie mu rapídne klesne a bude presvedčené, že nevie ani čítať, ani písať, ani počítať. Motivácia môže klesnúť až natoľko, že už nebude chcieť robiť žiadne aktivity.

Sebaobraz teda zásadne ovplyvňuje našu motiváciu učiť sa?

Úzko súvisí s tým, do akých aktivít sa púšťame. Ak si myslím, že som v niečom dobrá, tak to vyskúšam. Ak si myslím, že mi to nejde, nepustím sa do toho. Ak dieťa reálne monitoruje svoje výkony, vie sa zdravo púšťať do rôznych činností. Vie, že matematika mu až tak nejde, ale na nejakej úrovni to vie urobiť. Za úlohu dostane dvojku, čo zodpovedá jeho predstave o sebe, a teda je s tým v pohode. Bude spokojnejšie, nebude mať zo školy a z učenia úzkosti. Nadobudne zdravý sebaobraz a prispôsobuje tomu svoje učenie.

Vaše výskumy ukazujú, že alarmujúco nízke sebavedomie majú deti zo sociálne znevýhodnených skupín. Prečo?

Tieto deti pristupujú k väčšine úloh s tým, že to nebudú vedieť. Keď od nás dostali úlohu, už vopred predpokladali, že ju nezvládnu. K učeniu pristupovali spôsobom: „Ja to nebudem vedieť, pretože nemám ani len kapacitu to zvládnuť.“

Túto predstavu nadobudli od učiteľov a okolia?

Presne tak. Deti sa od určitého veku prirodzene porovnávajú. Keď deti kreslia obrázky, počujú od učiteľky: „Jožko, ty si to až tak nezvládol, pri vyfarbovaní si nedokázal zostať v hraniciach obrázka. Pozri sa, ako to má Anička pekne!“ Jožko si tým začína budovať obraz, že jemu kreslenie vôbec nejde.

Takže ako malým deťom budovať zdravý obraz – aby sme ich nedemotivovali, ale zároveň zreálnili?

Ako efektívna metóda sa ukazuje neporovnávať výsledky medzi deťmi navzájom, ale porovnávať progres samotného dieťaťa. Rozprávame sa s dieťaťom: „Jožko, nakreslil si obrázok, čo myslíš, ako sa ti to podarilo?“ Odpovie: „Nepodarilo sa mi nakresliť domček úplne rovno. Nemám tu ani panáčika.“ Ja mu poviem: „Dobre, ale pozri sa na to, že keď si nastúpil do škôlky, nevedel si nakresliť ani rovnú čiaru. A teraz tu už máš celý domček!“ Môžeme si oba obrázky aj porovnať. Môžem ho povzbudiť, aby ďalej pracoval a nabudúce nakreslil aj panáčika, a ponúknem mu s tým pomoc. Dieťa vie, kam sa posúva, kam ešte môže ísť, a vie, že na to nie je samo.

Takže čo robiť, keď nám dieťa ukáže naozaj nepodarený obrázok a spýta sa, či sa nám páči?

Páči sa mi je taká subjektívna kategória, že pokojne môžete povedať, že sa vám páči. To totiž nehovorí nič o tom, či je dieťa dobré alebo nie. Môžete vyzdvihnúť niečo na obrázku: „Páči sa mi, ako si nakreslil toto slniečko.“ Jeho samotné schopnosti môžeme podporiť v spojení s jeho predošlou prácou.

Ako vlastne vyzerá proces učenia sa?

Vezmime si modelový príklad, keď sa dieťa učí z textu. Najprv si ho iba číta – nastáva povrchové porozumenie. Rozoznáva slová, termíny, definície. Z toho čítania prechádzajú informácie do krátkodobej pamäti. Teraz si napríklad čítam o metakognícii a tento termín si krátkodobo zapamätám.

Ak chcem, aby mi pojem a jeho definícia prešli do dlhodobej pamäti, musím použiť niektorú zo stratégií. Potom si večer v posteli pred spaním skúsim spomenúť, či si ešte pamätám túto definíciu. Aha, to som si prirovnala k nakupovaniu v obchode, a tak viem, že metakognícia je toto a toto.

Takže toto je učenie – cez povrchové porozumenie dostávam informácie do krátkodobej pamäti, a potom využívaním rôznych stratégií do tej dlhodobej. A z nej to viem vytiahnuť vtedy, keď to potrebujem.

Takže pasívne stratégie pri učení sa – ako dookola si čítať text či nesprávne si podčiarkovať – to nefunguje dobre. Aké stratégie, naopak, fungujú dobre?

Používame tri typy stratégií. Kognitívne stratégie nám slúžia na to, aby sme si niečo zapamätali a vedeli to z pamäti vydolovať. Metakognitívne stratégie potrebujeme na to, aby sme si vedeli vybrať spôsob plnenia danej úlohy a aby sme vedeli monitorovať svoje schopnosti. A potom máme motivačné stratégie – niečo sa nám chce robiť a niečo nie. S tým sa tiež treba naučiť pracovať.

Aké sú kognitívne stratégie učenia sa?

Keď si chcem niečo zapamätať, môžem to urobiť pasívne – dookola si čítať text. Chvíľu mi to v pamäti ostane, hoci mi to nedáva zmysel. Niečo si môžem zapamätať aj aktívne – napríklad mnemotechnickými pomôckami. Takto sme sa učili obvod zeme či vybrané slová po bé. Pri tejto stratégii zapájam viacero kognitívnych funkcií a v pamäti mi to ostane trochu dlhšie. Tieto techniky by sme mali využívať, ak sa potrebujeme naučiť fakty či termíny. Najefektívnejšie, ale aj najzložitejšie sú elaboračné a organizačné techniky.

O čo ide?

Pri nich musíme vyvinúť veľkú kognitívnu záťaž. Napríklad ak sa chcem naučiť fotosyntézu, môžem si to pripodobniť k niečomu, čo už poznám. Pripomína mi to niečo, čo sa už stalo v mojom živote? Nepripomína mi to niečo, čo som zažil na výlete? Nehovorila mi mama príbeh, s ktorým si to viem spojiť? Nečítal som v nejakej knihe o rastlinách? Začnem o tom aktívne premýšľať a prepájam si to s informáciami, ktoré už poznám. Na chémii sme sa učili chemické procesy – viem si to prepojiť? Takže prepojím svoje doterajšie vedomosti plus skúsenosti zo života plus nové informácie z učebnice plus vysvetlenie pani učiteľky. Keď si všetko dám dokopy, porozumiem tomu a viem o tom hovoriť aj o 20 rokov.

A ako to vyzerá? Dieťa sedí pred učebnicou a premýšľa?

Pri každom dieťati to môže vyzerať inak. Ak deti nevedia, ako pracovať s elaboráciou, budú na to potrebovať pomocné otázky. Napríklad: „Stretol si sa niekedy s týmto javom? Pamätáš si, keď sme na chémii preberali túto tému? Ako to spolu súvisí? Čo sa stane na zemi, ak vyrúbeme polovicu amazonského pralesu?“ Dieťa nad tým začne aktívne premýšľať a vďaka otázkam si prepája informácie.

A potom si to zhrnie?

Je ideálne, ak si na záver z toho urobí krátke zhrnutie. A potom si vyskúša – ak by som to mal naučiť svojho mladšieho brata, ako by som mu to vysvetlil? To je ten najlepší spôsob, ako zistiť, či som dobre pochopil učivo.

Nedávno som na konferencii počula skvelý príspevok odborníka na učenie Maartena Vansteenkisteho, ktorý hovoril o tom, že prvákov by sme sa v škole mali pýtať na to, aké majú doma knihy. Ak to súvisí s témou, o ktorej sa budú učiť, dieťa je motivované k tomu, aby donieslo knihu na hodinu a porozprávalo o nej ostatným deťom. Pomáha im to dať si do súvislosti učivo s informáciami, ktoré už poznajú, a motivuje ich to ďalej sa venovať danej téme. U nás s tým nepracujeme. Koľko detí predsa miluje encyklopédie, no nikdy si nespoja, že učivo v škole úzko súvisí s tým, o čom si čítajú večer pred spaním.

Ako vyzerajú organizačné stratégie učenia sa?

Tie sa často využívajú na vysokej škole. Alebo skôr takto – ak by sme mali dobré vysokoškolské vzdelanie, využívali by sa. Študent si má nájsť všetky materiály, ktoré k téme potrebuje. Má si z nich vybrať informácie a prepojiť ich, na základe toho si vytvoriť vlastné poznámky. Študenti to robia pri tvorbe prezentácií či seminárnych prác. Lenže otázka je, ako efektívne to robia. Učitelia by mali viesť študentov k tomu, aby nesiahali ako prvé po Wikipédii, ale po zozname povinnej literatúry či vedeckých článkoch. A potom si pozreli videá na Youtube, TED-talky či popularizačné články.

Vedia to študenti robiť?

Na stredných, ale aj vysokých školách sa často stáva, že študenti nevedia prepojiť informácie z viacerých zdrojov. Prvý slide z prezentácie urobia z prvej kapitoly učebnice, druhý slide z druhej a podobne. A ak majú informácie nazvyš, nevedia, kam ich dať, tak ich hodia všetky na posledný slide. Vidím to aj na bakalárskych prácach. Prvá podkapitola: „Gavora povedal toto.“ Druhá podkapitola: „Zápotočná povedala toto.“ Keď sa ich spýtam, prečo to neprepojili, tak iba popresúvajú odseky.

Ale organizačná stratégia nie je len o prečítaní troch zdrojov, ale aj o hľadaní súvislostí tak, aby som vedela napísať: „Kým Gavora hovorí toto, Zápotočná k tomu pridáva toto.“

Prečo sa v našich školách deti nevedú k tomu, aby sa učili učiť?

Keď v USA prišli na to, že niektoré stratégie sú pre učenie efektívnejšie, rozhodli sa to preklopiť do vzdelávania učiteľov. Budúci učitelia sa teda musia naučiť, ako tieto techniky previesť do praxe. Tamojší učitelia vedia, že toto majú deti učiť. Lenže u nás to nie je samostatná časť vzdelávania.

Prečo?

U nás sa dáva dôraz na to, aby učiteľ biológie bol špecialista na predmet a vedel vedomosti posunúť deťom. Ale už sa podrobne neučí, akými rôznymi spôsobmi to môže urobiť. A hlavne, že aj učiteľ biológie by mal deti učiť, ako efektívne čítať z učebnice. Na pedagogických školách sa kladie dôraz aj na motiváciu, preto naši učitelia zvyčajne dajú na začiatku motivačnú aktivitu, aby deti zabavili. A potom im látku odprednášajú, pretože ich úlohou je odovzdať obsah.

Čiže budúci učitelia sa vôbec neučia o týchto stratégiách?

Vedia, že tieto stratégie existujú a že sú efektívne. Ale nevedia, ako ich dostať do svojej praxe. Učia sa didaktiku predmetu – napríklad ako naučiť deti vybrané slová. Ale už nie to, ako deti viesť k tomu, aby sa naučili rôzne spôsoby učenia sa a vyberali si tie najefektívnejšie podľa danej úlohy.

A prečo sa to neučia pretavovať do praxe? Veď predsa sa už dlho vie o tom, aké sú efektívne techniky učenia sa.

Tento výskum prebiehal na západe v 80. a 90. rokoch. Majú pred nami náskok niekoľko desaťročí. Trvalo to, kým sme tému objavili, a keď sme to začali spoznávať, v západných školách už boli tieto techniky etablované. Preskočili sme celú etapu, počas ktorej západní výskumníci v praxi overovali, ako ich efektívne preniesť deťom. My teoreticky vieme, že toto funguje, ale ešte sme sa nedopracovali k tomu, ako to dostať do praxe.

V praxi je to možno komplikovanejšie aj preto, že každé dieťa môže mať pri učení trochu iné preferencie. Pre učiteľov môže byť ťažké skúšať žonglovať s rôznymi technikami pri rôznych deťoch – už toho aj tak majú v triede dosť. Nie je toto logisticky náročné?

Učitelia by mohli začať tým, že deťom ukážu rôzne spôsoby. Napríklad si skúsia overiť, či rozumejú danému textu. Ako? Cez tri pomocné otázky. Skúste urobiť sumár textu, pozrite sa, či rozumiete všetkým slovám, a vysvetlite ich význam na základe kontextu. Po čase by to bolo pre dieťa už prirodzené a regulovalo by si učenie samo.

Čoraz viac sa presadzuje, aby deti v školách menej memorovali a učili sa viac cez aktivity, experimenty. Na druhej strane niektorí odborníci hovoria, že by sme nemali zatracovať ani staré dobré bifľovanie sa, že aj to má dôležitú úlohu. Čo vy hovoríte na túto polemiku – aké učenie sa je lepšie?

Rovno vám poviem, že som na strane aktívneho učenia sa. Nemyslím si, že memorovanie je prospešné pre učenie. Oponenti však podľa mňa nemajú na mysli memorovanie kopy učiva, ale hovoria o aktívnom zapamätávaní si. Niekedy si človek musí vedieť zapamätať nejaký fakt. Vďaka aktívnej technike si viem zapamätať rok bitky a mená hlavných účastníkov. Ale aby som pochopila kontext, prečo sa bitka odohrala a aký mala vplyv na vtedajší vývoj histórie, na to už memorovanie nestačí. Pointa učenia sa je, že si to skúsim prepojiť s aktuálnym dianím – existuje konflikt, ktorý sa začal z podobných príčin ako vtedy? Ako to riešili vtedy a ako dnes?

Ako sa majú učiť dospelí? Nedávno som po rokoch siahla znova po učebnici o základoch pečenia. Zistila som však, že obyčajné čítanie a podčiarkovanie nestačí a na druhý deň som si nič z predošlej kapitoly nepamätala. Zároveň sa priznám, že sa mi už nechce tak aktívne učiť, ako som na to bola zvyknutá v škole.

Tak to ste teraz potvrdili všetko, o čom sme sa rozprávali. Využívanie aktívnych techník učenia sa je kognitívne veľmi namáhavé. Ale je to ten jediný spôsob, ako si to zapamätať dlhodobo. Učenie u dospelých má od detí iba jeden rozdiel, a to že dospelý človek si ho riadi sám. Na to potrebuje poznať techniky učenia a musí dokázať monitorovať, ako rozumie textu, ktorý číta. Takisto si musí sám vybrať ďalšie materiály – knihy či videá, ktoré mu pomôžu pochopiť tému.

Ako by som sa teda mala učiť?

Zobrali ste si teda učebnicu o pečení. Čo bolo zmyslom podčiarkovania? Zapamätať si kľúčové slová? Alebo postup? Ak to bolo kľúčové slovo, mali ste si vymyslieť mnemotechnickú pomôcku. Ak to bol postup, tak si to skúste pripodobniť k niečomu, čo ste už v živote robili, a pripomeniete si to. Pustite si k tomu video, ako to robia. A potom si to skúste zhrnúť. Keby som išla piecť chlieb, ako by som postupovala? Na čo som zabudla? Ktorý krok mi nedáva zmysel? Je to veľmi podobné tomu, čo učíme deti v škole.

Môžem mať aspoň tú výhovorku, že učenie ide dospelým ťažšie ako deťom?

Nie. Môžete sa vyhovoriť na to, že kognitívne funkcie dospelých sú pomalšie a pamäť nereaguje na nové stimuly tak dobre ako pri malých deťoch. Nemôžete sa však vyhovárať na učenie, pretože to je iba o vašom prístupe. Je prirodzené, že to slovo máte na jazyku, ale neviete si na to spomenúť. Lenže mali ste sa snažiť lepšie si to zapamätať, pretože vami zvolená stratégia zrejme nefungovala.