„Stále nám hovoria: Vzchop sa!“ Prečo sa psychické zdravie mladých zhoršuje a ako veľmi sa líšia od predošlých generácií

Psychické zdravie mladých Čechov sa zhoršuje. Odpoveď na to, prečo sa to deje, je však omnoho zložitejšia než len poukázanie na sociálne siete alebo tvrdenia o krehkejšej generácii.

Pohľadom zvonka pôsobí dvadsaťštyriročný Jakub ako úspešný mladý muž, ktorému ku šťastiu nič nechýba: dokončuje bakalárske štúdium architektúry a na svojom Instagrame zdieľa usmievavé selfies, momenty z dovolenky pri mori alebo fotky, na ktorých sa objíma s kamarátmi.

V skutočnosti sa však už od nástupu na vysokú školu borí s veľkým stresom a často ho prepadávajú pocity smútku a úzkosti. „Najviac ma trápi množstvo práce, ktoré od nás v škole vyžadujú,“ vysvetľuje Jakub. „Ako prvák som napríklad pre množstve úloh chodil spať o tretej v noci a o siedmej zase vstával do školy, kde som bol až do večera,“ hovorí študent a pripúšťa, že dopláca aj na svoju poctivosť a na to, že nedokáže veci odbiť.

Čoskoro si začal všímať, že si na ňom nekončiaca drina vyberá svoju daň. „Tá práca ma dokáže izolovať od ľudí, ktorých mám rád, čo veľmi zle znášam. Vydesilo ma, že sa začali strácať z môjho života. Tiež som začal zanedbávať životosprávu, čo sa prejavilo nielen na mojej psychike, ale aj na váhe. Za prvý rok na škole som pribral desať kíl,“ opisuje Jakub skľúčene. Klišé, že vysokoškolské roky sú najlepším obdobím života, preňho neplatí.

Asi najviac ho zatiaľ zasiahlo, že sa mu vinou veľkého vyťaženia v škole rozpadol jeho dovtedy najvážnejší vzťah. „Bývalému priateľovi som sa snažil venovať cez víkendy, keď som za ním jazdil domov. Trápilo ma, že som s ním chcel tráviť čas, ale zároveň som sa musel učiť. Tak sme mali cez deň spoločný program a v noci som pracoval. Nevydržalo to,“ spomína s horkosťou v hlase Jakub. Rovnako starý priateľ, ktorý už neštudoval, mu vtedy vyčítal, že naňho prenáša svoj stres zo školy. „V tej chvíli som to nevedel inak vyriešiť,“ vysvetľuje mladý muž.

Z celej záležitosti si odniesol pomerne citeľný strach, že zostane sám. Priznáva, že si nie je istý, či chce v škole pokračovať ďalej a stať sa architektom. Vie však, že rodičia očakávajú, že doštuduje, pretože titul z dobrej školy považujú za vstupenku do úspešného a spokojného života. „Miliónkrát radšej by som však zarábal menej peňazí a mal čas na svojich blízkych, než aby som žil iba prácou,“ konštatuje Jakub.

Až do tohto roku čakal, či pocity strachu a úzkosti vyšumia samy – napríklad s úbytkom učiva. „Potom sa mi rozpadol ďalší vzťah, hoci krátkodobejší, ale veľmi ma to vzalo. Bol to impulz, aby som začal svoje stavy riešiť,“ zveruje sa mladík.

Keďže nechcel vyrábať starosti rodičom, obrátil sa s prosbou o pomoc na novinára Filipa Titlbacha. Ten ho nasmeroval na Terapeutický prístav, kde sa ľuďom venujú terapeuti v zácviku za priaznivejšiu cenu, než je zvyčajné. „Na konzultácii sme rozobrali, čo ma trápi, a teraz som na čakacej listine. Pokiaľ nebudem mať akútne problémy, do jesene by sa mal rozbehnúť cyklus terapií,“ opisuje. Hoci sa zatiaľ ocitol „v čakárni“, cíti úľavu. „Hlavné je, že som sa rozhodol urobiť prvý krok. Verím, že sa to dá zmeniť,“ dodáva Jakub.

Jeho problémy nie sú ojedinelé. Dáta aj skúsenosti odborníkov ukazujú, že počet mladých, ktorí vyhľadávajú pomoc v súvislosti so svojím psychickým zdravím, rastie a vážnosť ich problémov sa stupňuje.

Presné čísla nie sú ľahko dostupné a mnoho štatistík odráža skôr kapacitu, ktorú sú zdravotníci a odborníci ročne schopní odbaviť, než skutočný počet mladých, ktorí potrebujú pomoc. O situácii vypovedá aj lehota čakania na pomoc.

„Orientačne sa dá povedať, že ľudia, ktorí pred rokom čakali na hospitalizáciu dva mesiace, môžu dnes čakať pol roka. Vo väčšine ambulancií je dnes štandardné čakať aj trištvrte roka až rok,“ vysvetľoval nedávno v rozhovore pre Deník N primár havlíčkobrodskej psychiatrickej nemocnice a predseda Asociácie detskej a dorastovej psychiatrie Tomáš Havelka. Kapacitný stav psychiatrickej pomoci pre mladých v Česku sa podľa neho dá jednoducho označiť za „katastrofálny“.

Jeho kolega a šéf Detskej psychiatrickej kliniky vo Fakultnej nemocnici Motol profesor Michal Hrdlička pred časom v senáte prezentoval iné znepokojivé údaje. Medzi rokmi 1995 a 1999 v Motole hospitalizovali po samovražednom pokuse priemerne 25 detí ročne. Medzi rokmi 2010 až 2016 to bolo priemerne 42 detí ročne. Za rok 2021 však 131 detí.

Nebezpečný trend vidí aj Kateřina Lišková z Linky bezpečia, ktorá mladým viac než dve dekády poskytuje pomoc v ťažkých chvíľach. Zatiaľ čo kapacita linky závisí od počtu pracovníkov a nemusí tak odrážať počet záujemcov, celkom sa zmenila závažnosť riešených problémov. „Pred dvadsiatimi rokmi to boli hlavne rodinné problémy, vzťahové problémy alebo problémy v škole. Dnes sú na prvých miestach samovražedné myšlienky a sebapoškodzovanie,“ opisuje Lišková.

Veľa psychických problémov mladých sa zhoršilo počas vrcholu koronavírusovej pandémie, keď začali naplno pôsobiť izolácia, strach a stres. Aj tak je však možné, že to, čo vidíme, je iba vrcholom ľadovca. „Nemáme v Česku presné dáta o prevalencii duševných ochorení, ale zo zahraničia vieme, že podiel duševných ochorení v populácii detí a dospievajúcich je 13 percent. A nie je dôvod domnievať sa, že by to v Česku bolo zásadne inak,“ hovorí Laura Bechyňová, výskumníčka a terapeutka z Národného ústavu duševného zdravia.

Púšťa sa do jednoduchej matematiky: „Ku koncu roka 2020 bolo v Česku 2,1 milióna detí do 18 rokov. To znamená, že vzhľadom na zmienený trinásťpercentný podiel potrebuje podporu, psychiatrickú alebo psychoterapeutickú starostlivosť približne 270-tisíc detí.“ V registri ambulantnej psychiatrie je však necelých 60-tisíc detí do 18 rokov. „Tak kde sú tie zvyšné?“ pýta sa Bechyňová. Ukazuje sa, že nie všetky deti, ktoré potrebujú odbornú pomoc, sú systémom zachytené. Podľa nej sú dostupné dáta podhodnotené.

„Veľa detí zápasí so sebapoškodzovaním, pokúsi sa o samovraždu, a nedostanú sa vôbec do registrov. Musíme si uvedomiť, že pre niektoré rodiny je to stále veľké tabu, nechcú napríklad, aby sa rozšírilo, že má dieťa problémy. O problémoch sa tak nehovorí a napríklad sa ani nehľadá potrebná pomoc,“ hovorí.

Nad preplnenými diármi psychológov a psychiatrov i stúpajúcim počtom mladých, ktorí si ubližujú, visí kľúčová otázka, ktorú si kladú zástupy odborníkov i laikov – prečo psychické zdravie mladých vyzerá horšie než kedykoľvek predtým?

„Stále sa pýtali, prečo to robím“

Odpoveď na túto otázku je zložitá a jedna jej časť sa zrejme bude ukrývať aj v tom, že spoločnosť psychickému zdraviu mladých nikdy nevenovala takú pozornosť. Detská psychiatria a vôbec chápanie dospievania ako samostatného a zložitého životného obdobia začali naberať na význame až začiatkom 20. storočia.

Vďaka tomu dnes vieme pomenovať a diagnostikovať širšiu škálu psychických neduhov. Napríklad ADHD, porucha pozornosti s hyperaktivitou (attention deficit hyperactivity disorder), je podľa textu publikovaného v odbornom časopise Česká a slovenská psychiatria v súčasnosti najčastejšie diagnostikovanou duševnou poruchou v detstve. Poruchy pozornosti odborníci poznali už v 18. storočí. Ale až pred nejakými 40 rokmi dostala diagnóza oficiálny opis a názov ADHD v odbornej literatúre. Odvtedy jej výskyt i v Česku prudko stúpa.

Zároveň pribúdajú ľudia, ktorí túto diagnózu odhalia až v dospelosti. Medzi nich patrí aj dvadsaťtriročná študentka psychológie Alena Spálenská. Nevyčítala to z dlhých nocí v skriptách, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať – ostatne za dva roky štúdia v škole o ADHD počula paradoxne iba jediný raz –, išlo o krátku zmienku v jednom predmete.

K poznaniu ju doviedol algoritmus TikToku, ktorý jej začal ukazovať príspevky o ADHD, s nimi sa napodiv až podozrivo stotožňovala. Veľa vecí do seba naraz začalo zapadať.

„Bola som vždy veľká uličnica. Ak by som bola chlapec, mám ADHD prišité hneď. Ale pretože som bola bystré dievča, čo malo vždy samé jednotky, nebol dôvod to riešiť,“ komentuje svoju skúsenosť mladá žena, s ktorou skutočnosť, že sa na vec neprišlo skôr, pohla natoľko, že sa o téme rozhodla šíriť osvetu na sociálnych sieťach. Už iba preto, aby ľudia poruchu podchytili včas a nemuseli si jej prejavy dávať za vinu.

„Keď som na základnej vyrušovala a hnevala, pretože učivo pre mňa bolo príliš ľahké a navyše som mala problém so sústredením, učiteľka ma napríklad posadila do ‚oslej lavice‘ na kraj triedy. Alebo mi raz pred všetkými nadávala, že sa neviem správať a som divná,“ spomína Alena.

Často náročne zvládala nudu a mala nutkanie niečo vyskúšať alebo urobiť. V hlave sa jej v jednej chvíli vyliahlo aj päť nápadov naraz. „V ôsmej triede na lyžiarskom sme si napríklad nakúpili kokakoly a mentosky a rozhodli sme sa, že bude najlepšie odpáliť ich v tom krásnom stredisku priamo v kabíne lanovky… To nebolo dobré,“ opisuje príklady svojho uličníctva. Problémy s nepozornosťou a poznámky za vyrušovanie ju sprevádzali aj na gymnáziu.

„Až vo vyšších ročníkoch som prišla na to, že sa na hodinu perfektne sústredím, keď si pri nej kreslím. Zamestnám tým všetky jednotky pozornosti, takže mi žiadna nemôže ujsť,“ dodáva Alena.

Okrem školskej nespútanosti a živelnosti mala problém donútiť sa do akejkoľvek nezábavnej aktivity. S tými zábavnými, naopak, nemohla prestať a chodila preto často spať aj za svitania. Tiež ustavične zabúdala na dohovorené akcie alebo si dohovárala viac vecí na rovnaký deň. „Akoby som v hlave nemala žiadny kalendár, kam by sa tie veci ukladali,“ hovorí.

Mrzí ju, že sa nikdy nikto nepozastavil nad tým, čo za jej bujarosťou je. „Učitelia to vždy vzali tak, že som nevychovaná, a stále sa pýtali, prečo to robím. Ja som však úprimne nevedela,“ rozpráva. Na svojich profiloch na Instagrame a TikToku teraz vyvracia mýty o ADHD a vysvetľuje, v čom porucha spočíva a akú širokú paletu prejavov a odtieňov má.

„Je to mozog, ktorý funguje úplne inak, a to sa prejavuje vo všetkých oblastiach života. Vie sa, že ADHD mozog má menej dopamínu – to je chemická látka nutná na motiváciu, spokojnosť, sústredenie. Človek má nutkanie hľadať ho kdekoľvek, pretože sa potom cíti lepšie. Od rýchlych dopamínových ‚pokrmov‘ v podobe hrania videohier, trávenia času s kamarátmi alebo častých návštev chladničky sa človek ľahko môže stať závislým,“ vysvetľuje Alena a vymenováva ďalšie príklady prejavov.

„Súvisí to aj s motorikou – ľudia s ADHD sú často nešikovní. Je u nich typické, že skáču ľuďom do reči. Človek si to môže vyložiť ako nevychovanosť. Ale pravý dôvod je, že mozog sám skáče z témy na tému. A pokiaľ sa rozhodnete počkať, pokým druhý dohovorí, buď na vec zabudnete, alebo si ju musíte tak dlho opakovať v hlave, že potom nevnímate druhého rečníka,“ dodáva.

Ak by šlo len o roztomilú rozjarenosť, nebolo by to také vážne. Ako však Alena upozorňuje, na ADHD sa nabaľuje veľa ďalších problémov. Keďže ľudia s touto poruchou napríklad majú produktívne „okienko“ často večer a pracujú do noci, pretože bývajú „soví chronotyp“ a svoje biologické hodiny majú posunuté, na druhý deň sa prebúdzajú nevyspatí, ale očakáva sa od nich, že budú od rána plne fungovať. Majú aj problémy s vnímaním času a plánovaním, často nezvládajú vybaviť úlohy, ktoré sa stále hromadia.

Ľudia, ktorí o svojej diagnóze nevedia, si väčšinou vytvoria vlastnú stratégiu, ako sa so svojimi zvláštnosťami vyrovnávať a fungovať v spoločnosti. Alena však upozorňuje, že vo chvíli, keď porucha začne ľuďom príliš zasahovať do života a spúšťať im ďalšie psychické problémy – napríklad úzkosti či depresie –, je dobré vyhľadať pomoc. Ľudia s ADHD mávajú väčšie sklony k rôznym závislostiam.

Veľké podozrenie Alena nadobudla vo chvíli, keď na ADHD začala brať lieky. „Naraz som pochopila, v čom bol po celý čas problém. Prečo šlo všetko okolo mňa tak nejako ‚samo‘, zatiaľ čo pre mňa to boli každodenné boje. Vzala som si lieky a môj mozog naraz bežal ako hodinky. Utíchol mi chaos v hlave. Prestala som zabúdať. Nerobilo mi problém sa jednoducho zdvihnúť a ísť umyť riad, hoci ma tá činnosť nebaví. Bolo zvláštne si náhle uvedomiť, že takéto ľahké to pre ostatných bolo po celý čas. A že som sa porovnávala s ľuďmi, ktorí mali v hlave k dispozícii úplne iný nástroj než ja. S práškami som to stále ja, iba mám vyrovnanú chémiu v mozgu a naraz vďaka tomu dokážem včas umyť riad,“ dodáva.

Diagnóza ADHD je síce dobre opísaná, mnohí odborníci s ňou však stále nedokážu zaobchádzať alebo ju u dospelých príliš neuznávajú. Tri roky starý výskum Londýnskej školy hygieny a tropickej medicíny ukázal, že ADHD – rovnako ako depresia – je o 30 percent častejšie diagnostikovaná u najmladších detí v triede v porovnaní s tými najstaršími.

„Mladšie deti sa môžu v triede horšie sústrediť, čo vedie k zvýšenému počtu diagnóz hyperaktivity. Horšie školské výsledky a vzťahy v triede zas môžu mať negatívny vplyv na ich mentálne zdravie,“ opísal Jeremy Brown, jeden z autorov štúdie, svoje zistenia pre portál WebMD.

Toto zistenie nespochybňuje existenciu ADHD ako odborne opísanej poruchy. Naznačuje však, že na vznik niektorých psychických problémov môže mať vplyv prostredie, ktoré dnes spoločnosť deťom vytvára. A to nie je zďaleka vždy dobré. Naopak, u ľudí s predispozíciami (tendenciami k rozvoju – pozn. red.) môže spúšťať vážne problémy.

Napríklad pandémia koronavírusu spôsobila stres veľkej časti populácie. Z výskumu think tanku Idea však vieme, že najtvrdšie dopadla na mladých medzi 18 a 24 rokmi – 36 percent opýtaných vykazovalo znaky prinajmenšom stredne ťažkej depresie alebo úzkosti, čo je výrazne viac než u starších generácií ohrozených koronavírusom.

„Možné vysvetlenie je, že staršie generácie nečelia niektorým zvyčajným výzvam mladšej generácie, ako sú obavy o stratu zamestnania, dôsledky výpadku príjmu či o spôsob, ako skĺbiť starostlivosť o deti a obživu. Mladšie ročníky navyše zažívajú zásadnejšiu zmenu životného štýlu, najmä v spoločenskom živote, keď zo dňa na deň stratili možnosť stretávať sa s ostatnými ľuďmi,“ napísali autori štúdie v roku 2020.

Rovnako tak mladí prežívajú väčší stres zo zmeny klímy, ktorá na nich a ich budúcich potomkov dopadne viac než na staršie generácie. Prieskum Masarykovej univerzity v Brne z vlaňajšieho roka ukázal napríklad to, že viac než štyri pätiny mladých vo veku od 15 do 20 rokov považujú zmenu klímy za závažný problém a veľa z nich v súvislosti s ňou a svojimi vyhliadkami do budúcnosti prežívajú strach, úzkosti a depresie.

A nemusí dôjsť ani ku globálnym krízam, aby podmienky pre mladých neboli vždy ideálne.

Krúžky, rodina a škola

Štúdia Zdravá generácia?!, na ktorej pracuje Univerzita Palackého v Olomouci, napríklad ukázala, že 40 percent českých detí vo veku od 11 do 15 rokov spí menej, než odporúčajú odborníci. Dôvodov kratšieho odpočinku je niekoľko – na jednej strane je to viac hodín strávených pred displejmi mobilov alebo počítačov, na druhej skoré vstávanie do školy. „Nedostatočný spánok sa podpisuje na zdraví detí. Školáci, ktorí nesplnia spánkové odporúčania, trpia častejšie psychickými a telesnými problémami, ako sú pocity podráždenosti alebo bolesť hlavy. To sa potom odráža v horšej emočnej pohode a životnej spokojnosti,“ uvádzajú na stránkach štúdie jej autori.

Svoje robí aj škola. Nedávny prieskum zoskupenia Po medině ukázal, že veľká časť študentov medicíny trpí nadmerným stresom, ktorý tretina rieši alkoholom a pätina antidepresívami. Dá sa namietať, že ide o špecifický odbor známy svojou náročnosťou a je v záujme všetkých, aby budúci lekári boli odolní. Výčitky, o ktorých sa respondenti prieskumu zmieňujú, však budú povedomé aj mnohým študentom iných odborov – neustále pridávanie učiva bez debaty o tom, čo je možné vypustiť, spôsob skúšania bez jasných a objektívnych pravidiel či učenie sa iba pre učenie bez jasného previazania s praxou.

Veľa odborníkov spomína tiež vysokú rozvodovosť – v Česku sa rozvádza zhruba každé druhé manželstvo –, ktoré do života mnohých detí a tínedžerov vnáša neistotu a komplikuje rodinné situácie.

Iní poukazujú na vyčerpávajúci denný program naplnený krúžkami a mimoškolskými aktivitami, ktorý neumožňuje nudu ani oddych. Podľa ďalších sami rodičia prenášajú na deti svoje úzkosti. A ako argument sa zmieňuje aj obrovské množstvo možných životných ciest, ktoré môžu byť ako požehnaním, tak aj zdrojom úzkosti a neschopnosti voľby.

Čo však zaznieva najčastejšie, sú sociálne siete. Ibaže práve pri tých nie je rovnica „viac Facebooku rovná sa viac depresie“ taká jednoznačná, ako by sa mohlo zdať.

Ach, tá mládež

V októbri 2021 vystúpila Frances Haugenová pred členmi amerického senátu s hlboko znepokojivým svedectvom. „Videla som, ako Facebook opakovane naráža na konflikty medzi svojím vlastným profitom a našou bezpečnosťou. Facebook ich vždy vyriešil v prospech svojho profitu. (…) Ich stroj na optimalizáciu ziskov vytvára sebapoškodzovanie a sebanenávisť najmä v zraniteľných skupinách, ako sú tínedžerky. Tieto problémy opakovane potvrdil aj vlastný interný prieskum Facebooku,“ odkázala bývalá zamestnankyňa siete, ktorú používajú takmer tri miliardy ľudí, šokovanej verejnosti.

Netrvalo dlho a do médií unikol aj interný výskum Facebooku, ktorý Haugenová spomínala. Ten ukázal, že používanie Instagramu zhoršuje u násťročných dievčat problémy s prijatím svojho tela. Podľa internej prezentácie z roku 2019, ktorú získal Wall Street Journal, dokonca pri každom treťom dospievajúcom dievčati. „Tridsaťdva percent dospievajúcich dievčat uviedlo, že keď mali zlý pocit zo svojho tela, Instagram to ešte zhoršil,“ uvádza sa podľa denníka Guardian v nasledujúcej prezentácii z marca 2020. Ďalšia snímka údajne hovorí: „Dospievajúci vinia Instagram zo zvýšenia miery úzkosti a depresie. Táto reakcia bola nevyžiadaná a konzistentná vo všetkých skupinách.“

Výskum vyvolal vlnu pozornosti a mnohým ľuďom potvrdil ich presvedčenie, že sociálne siete sú škodlivým vynálezom najmä pre mladých. Ibaže jeho interpretácia nie je taká ľahká. Pokiaľ sa mladí v niečom zásadnejšie líšia od svojich rodičov a prarodičov, je to práve vzťah k digitálnemu svetu. Sú prvou generáciou, ktorá sa doň už narodila. Čo môže zvádzať k stereotypnému vnímaniu mladých ľudí ako „rukojemníkov“ svojich bystrých telefónov, ktorí z dôvodu nadužívania technológií trpia psychickými problémami a sú posadnutí vytváraním svojho digitálneho obrazu.

„Tvrdenie, že závislosť na mobiloch a počítačoch je príčinou nárastu duševných porúch medzi dospievajúcimi, sa veľmi podobá starej sťažnosti, že počúvanie rokenrolu mení deti na zvieratá,“ spomenul pred časom komentátor týždenníka New Yorker a držiteľ Pullitzerovej ceny Louis Menand a pripomenul nedávnu štúdiu, ktorá prišla k záveru, že viac než používanie digitálnych technológií súvisí so zlým duševným zdravím konzumácia zemiakov.

Jeff Hancock, behaviorálny psychológ zo Stanfordu, preskúmal výsledky 226 štúdií vplyvu sociálnych sietí na psychické zdravie ľudí. Výsledkom jeho práce bolo zistenie, že so sociálnymi sieťami je to podobné ako s mnohými ďalšími vecami v živote: negatívne stránky vyvažujú tie pozitívne a záleží najmä na kontexte užívania.

David Šmahel, vývojový psychológ z Masarykovej univerzity, ktorý sa témami adolescentov a internetu výskumne zaoberá, to vidí rovnako. „Všeobecne sa dá povedať, že vplyv sociálnych sietí na psychické zdravie je dosť malý alebo žiadny, a nemôžeme povedať, že by bol vplyv jasne negatívny. Veľa štúdií tam nenachádza súvislosť,“ upozorňuje profesor.

Vychádza napríklad zo široko citovanej štúdie, ktorá vyšla pred troma rokmi v prestížnom vedeckom časopise Nature. Podľa nej je súvislosť medzi používaním digitálnych technológií a blahobytom dospievajúcich iba veľmi malá. Poukazuje tiež na úskalia výskumu – vplyv sa totiž len veľmi ťažko dá rozpoznať. „Neviete, či sa dieťa cíti horšie, pretože používa sociálne siete, alebo či na ne začne veľmi chodiť práve preto, že sa cíti zle,“ upozorňuje vedec.

Dodáva, že veľmi záleží na tom, ako dieťa sociálne siete používa. Ukazuje sa, že je to často v súlade s tým, aké má človek postoje, názory, potreby, motivácie a a aký je jeho psychický stav – toto všetko potom sociálne siete iba zrkadlia.

„Robili sme špecifický výskum porúch príjmu potravy. Z rozhovorov nám vyšlo, že dievčatá, ktoré mali problémy s poruchami príjmu potravy, používali vo fáze choroby sociálne siete na to, aby chorobu posilnili: používali kalorické tabuľky, súťažili s ostatnými v chudnutí, podporovali sa navzájom. Ale vo fáze liečenia zase začali používať internet pozitívne. Hľadali informácie o liečení, špecialistov, rady, ako primerane jesť,“ vysvetľuje.

Na otázku, či nemôže deti predsa len ohrozovať to, že sa s nimi algoritmy sociálnych sietí môžu pohrávať v snahe získať ich čas a pozornosť, ponúka Šmahel zmierlivú odpoveď: „Obchodné centrá, fastfoody alebo reťazce majú tiež veľa spôsobov, ako nás tam udržať čo najdlhšie a utratiť čo najviac. Rovnaké mechanizmy majú počítačové hry, nezvádzal by som to na sociálne siete. Správajú sa rovnako komerčne ako ostatní,“ hovorí.

Realita podľa neho nie je taká čierna, ako sa môže zdať – aspoň tomu dostupné dáta nenasvedčujú. „Že sa ľudia sťažujú na rôzne veci a hovoria, že nastupujúca generácia je oveľa horšia, chorľavejšia a nemožnejšia, to vždy robí každá generácia a hovorí to isté o tej predošlej. Ja sa k týmto tvrdeniam staviam veľmi opatrne a skepticky. Nedávno som v jednom rozhovore so starým sokolom čítal, že v starých materiáloch našiel, ako sa sokoli pred sto rokmi hrozne sťažovali na vtedajšiu mladú generáciu, aké je to s nimi hrozné, že málo cvičia a hrajú namiesto toho šach,“ smeje sa Šmahel.

To, že sú sociálne siete zrkadlom spoločnosti, sa však v prípade českých detí odráža aj v jednej nelichotivej štatistike. Častejšie než mladí z iných krajín sa na internete stretávajú s nenávistnými správami – viac ich nahlásili len Poliaci. „Čo sa týka ďalších typov obsahu na internete, sme na tom podobne ako zvyšok Európy: samovraždy, zraňovanie sa, skúsenosti s drogami, násilné obrázky…, ale v množstve nenávistného obsahu sme fakticky najvyššie. To je silná správa,“ upozorňuje Šmahel, ktorý sa tomu s kolegami venoval aj v špeciálnej správe.

„Nie je to z môjho pohľadu dobrá správa. Mali by sme sa tým zaoberať a zistiť, odkiaľ sa to berie, pretože tým môžeme v deťoch povzbudzovať xenofóbiu a predstavy, že nenávisť voči menšinám a ďalším skupinám je normálna,“ upozorňuje.

Veľké množstvo nenávistného obsahu, ktorý deti hlásia, podľa neho neznamená, že ho skrátka nejako nájdu na sociálnych sieťach. „V Česku je miera nenávisti všeobecne vysoká. Deti sa s tým stretávajú všade – v krčme, od rodičov, od spolužiakov. A dianie na internete je už iba akýmsi odrazom toho, že je to celkovo v českej spoločnosti zlé,“ upozorňuje s tým, že to neznamená, že by samotné sociálne siete boli zlé. Iba odrážajú realitu.

Ako však zmenšiť negatívny dopad sociálnych sietí? Hlavnou odpoveďou je podľa Šmahela zlepšenie kvality mediálnej výchovy – deti by sa mali naučiť rozoznávať kvalitné informácie, kriticky hodnotiť informácie, ktoré nájdu na internete, ale aj všeobecne.

Čo keď je to celé trochu inak

V debate o mladých a ich psychickom zdraví sa niekedy zabúda na jeden aspekt – mladí nie sú jediní, ktorých mentálne zdravie sa zhoršuje. Počty ľudí, ktorí vyhľadávajú pomoc pre psychické problémy, sa zvyšujú aj v iných vekových skupinách. Podľa dát Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky stúpol v Česku počet pacientov, ktorí navštívili psychiatra, plošne. Nárast sa týkal počtu všetkých vekových skupín s rôznymi diagnózami z takmer 510-tisíc v roku 2010 na necelých 630-tisíc v roku 2020. Následná pandémia koronavírusu možno podľa výskumu zasiahla mladých najviac, zhoršenie psychického stavu však opísali aj ďalšie vekové skupiny.

Podľa niektorých je dokonca celý prístup nazerania na skupinu miliónov ľudí podobného veku ako na jednotnú generáciu krehkých „snehových vločiek“ chybou v uvažovaní. Profesor verejnej politiky z King’s College London Bobby Duffy, autor knihy The Generation Myth (Generační mýtus), upozorňuje, že veľmi problematické je už len samotné škatuľkovanie „generácie“. O každej generácii mladých sa totiž s presvedčením dá tvrdiť len veľmi málo – nie je to jednoliata masa ľudí s rovnakými názormi a návykmi.

To, že sa menia postoje alebo správanie ľudí, sa nedá vysvetliť iba nástupom novej generácie, myslí si Duffy. Kľúčové sú aj prelomové historické udalosti, ktoré ľudia prežijú, a bez významu nie je ani to, ako sa človek mení s vekom.

Vo svojej knihe zozbieral veľa dát, aby rozobral rysy jednotlivých generácií. Výsledky sú pozoruhodné a vyvracajú veľa mýtov. „Neexistujú žiadne dôkazy o ‚epidémii osamelosti‘ medzi mladými ľuďmi alebo o náraste počtu samovrážd. Pokles sexuálnej aktivity v USA a vo Veľkej Británii je celopopulačný, a to nielen medzi mladými ľuďmi. Postoje k genderovým otázkam v Spojených štátoch viac súvisia s politickým presvedčením než s vekom a v Európe nepozorujeme v otázke prístupu ku klimatickým zmenám žiadne veľké vekové rozdiely,“ cituje poznatky New Yorker.

A Duffy búra aj ďalšie stereotypy: nie je dôvod si myslieť, že nastupujúca generácia je eticky motivovanejšia než starší ľudia – rôzne bojkoty produktov z presvedčenia alebo takzvaná „cancel culture“ sa zdajú byť témou skôr pre ľudí stredného veku. Rozširovanie stereotypov o mladých ako o „snehových vločkách“ podľa neho máme chápať skôr než čokoľvek iné ako podnecovanie kultúrnych vojen.

Na rozdiel od predchádzajúcich generácií sa mladí stretávajú s novými problémami, ktoré vznikli za veľmi krátky čas a na ktoré ich staršia generácia nevie vždy dobre pripraviť alebo im s nimi pomôcť. Napríklad iba pred niekoľkými dňami Kateřina Lišková s kolegami na Linke bezpečia riešila prípad, ktorý by sa pred dvoma dekádami stať nemohol. Na linku sa ozvalo dievča, ktorej bývalý priateľ zverejnil jej intímne fotografie na internete v skupinách, kde k nim mali prístup spoloční známi. Dievča sa pod tlakom uchýlilo k sebapoškodzovaniu.

Podľa Liškovej ukazuje tento prípad to, aké ťažké je dnes pre mladých nájsť bezpečné miesto. „Keď dieťa kedysi šikanovali v škole, aspoň doma malo pokoj. Dnes sú deti stále na sieťach a nedokážu od toho utiecť nikam,“ hovorí Lišková s tým, že neustála dostupnosť pripojenia v deťoch vyvoláva obavu zo zameškania niečoho dôležitého a tiež vedomie, že zlé veci sa na sieťach odohrávajú ďalej a nedá sa ich „vypnúť“ tým, že človek odíde.

Častý povzdych nad tým, že dnešné mladé generácie sú krehkejšie alebo menej odolné, tak podľa Laury Bechyňovej nemusí byť oprávnený. „Tento dojem môže vychádzať z toho, že výzvy, ktoré ich dnes stretávajú, sú v mnohom iné než tie, s ktorými sa stretávali mladí skôr. Tlak médií, sociálnych sietí, vývoj technológií… Dostáva sa im veľa možností, môžu cestovať a robiť veľa vecí, ktoré skôr neboli možné, ale doba sa tak zrýchľuje, že je veľmi ťažké reagovať na to biologickým vývojom, zároveň nie vždy deti vyrastajú v podpornom rodinnom zázemí,“ tvrdí psychologička.

To však neznamená, že nemá zmysel tieto problémy riešiť. Naopak, skúsenosti ľudí, ktorí pomoc dokázali nájsť, ukazujú, že snaha o riešenie sa môže bohato vyplatiť bez ohľadu na generáciu alebo vek.

Ako keď spadne kameň

„Staršie generácie sú zvyknuté problémy upratovať, nehovoriť o nich nahlas. Stále nám hovoria: Vzchop sa, musíš to pretrpieť. Čím som starší, tým viac si hovorím, že je zbytočné trpieť, keď človek môže robiť, čo má rád,“ hovorí dvadsaťdvaročný Adam. Jeho príbeh sa v niečom podobá príbehu Jakuba z úvodu – Adam tiež trpí úzkosťami a tiež je gay. Oproti Jakubovi je však o dva roky ďalej.

Práve pred necelými dvoma rokmi Adam sedel doma na posteli a prežíval hrozné chvíle. Hlavu mal v dlaniach, telo sa mu triaslo a vnútro mu zvierala panika. Vtedy si uvedomil, že takto nemôže ďalej pokračovať. „V ten deň, keď som rodičom povedal, že som gay, som to pôvodne neplánoval. Ale sedel som v izbe na posteli, bol som stočený do klbka a dostal som sa do stavu takej paniky, že už som vedel, že im to musím povedať,“ vraví.

Adamova orientácia určovala jeho život od detstva. Zo strachu z toho, aby rodinu z malej moravskej obce nesklamal, tajil značnú časť života, kým naozaj je. Namiesto veselého chlapca nadšeného pre divadlo a stretávanie sa s ľuďmi, ktorým by podľa svojich slov bol býval, sa uprel na školu, aby dokázal svoju hodnotu tam. „Kontrola nesúvisí iba s tým, že zamlčiavate, že ste gay, ale dávate si tiež pozor, ako hovoríte, ako sa správate. Mal som imidž bystrého matematického človeka, ale ten nie je môj vlastný. Nebaví ma byť génius,“ hovorí. A zatiaľ čo sa mu v škole darilo na výbornú a skvelé výsledky ho dostali až na medicínu, po nociach nemohol spať a zápasil s úzkosťami.

To ho priviedlo až k tomu, že sa pred dvoma rokmi rozhodol nepočúvnuť radu starších generácií „vzchopiť sa“ a namiesto toho začal o svojich problémoch hovoriť. Najskôr s rodičmi, potom so psychiatrom a psychoterapeutom. Nebolo to ľahké – trvalo rok, než Adamovu orientáciu obaja rodičia prijali, a ďalšie mesiace, než s pomocou odborníkov našiel správnu liečbu. Vyplatilo sa. Dnes mladý medik môže s rodičmi otvorene hovoriť a na rozdiel od predošlých čias je obklopený priateľmi, pred ktorými sa nemusí pretvarovať. „Zmenil sa mi tým celý život. Predstavte si to tak, že som po celý čas nosil ťažký kameň, ktorý ma držal pri zemi,“ vysvetľuje. „Potom som ho zhodil a naraz som sa začal cítiť o dosť ľahšie, a mám pocit, že môžem lietať.“