Nebála sa postaviť voči tradíciám. Sochy Erny Masarovičovej sú dodnes fascinujúce
V čase, keď sa sochy odlievali takmer výlučne do bronzu a nárokovali si ich primárne muži, Erna Masarovičová tavila cín, rezala železo a zvárala z neho originálne, novátorské sochy.
Sochár Jozef Jankovič zvykol s istou iróniou v hlase hovoriť, že na Slovensku prežijú len tí umelci, ktorí majú deti. Neraz sú jedinými, ktorí sa o diela svojich rodičov roky starajú a venujú im pozornosť.
Irónia bokom. Ako strohý fakt to do veľkej miery platí aj v prípade Erny Masarovičovej (1926 – 2008), ktorej sochársku tvorbu predstavuje výstava v Galérii mesta Bratislavy.
Nedeje sa to však iba zásluhou jej dcéry, sochárky Kataríny Kissoczy, ktorá posledných pätnásť rokov spravuje jej dielo a dom s ateliérom. Tvorba Erny Masarovičovej totiž oprávnene patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás v druhej polovici 20. storočia vzniklo.
A táto výstava je okrem výbornej príležitosti vidieť pohromade desiatky jej modelov a sôch aj ďalším dôležitým krokom k splateniu dlhu voči umelcom a umelkyniam, ktoré ostali po revolúcii v tieni doby.
Vymykala sa konvenciám
Erna Masarovičová sa narodila vo februári 1926 v Betliari. Jej rodičia Erna D’Angolo a Alfons Masarovič patrili k blízkemu okruhu rodiny Andrássyovcov. Alfons Masarovič bol totiž ekonomickým správcom grófskeho majetku.
Dvadsiate storočie, žiaľ, neprialo životným istotám, a tak jej detstvo v okolí kaštieľa s rozľahlým anglickým parkom, obrovskou knižnicou a so zbierkami umenia či zvieracích trofejí trvalo len krátko.
Keď mala trinásť rokov, začala sa druhá svetová vojna. Už rok predtým ju rodičia poslali do Bratislavy k príbuzným, a tým sa len začala séria sťahovaní a striedania škôl.
Andrássyovci, ktorí opustili Gemer až krátko pred vypuknutím Povstania v roku 1944, ešte stihli jemne zasiahnuť do jej smerovania. S finančnou podporou grófa