Denník N

Európa je ako veľryba, ktorá si neuvedomuje svoju silu

Mocnosť bez túžby po moci. Foto - TASR
Mocnosť bez túžby po moci. Foto – TASR

Európskej únii sa možno podarí sankciami presvedčiť Rusko, aby sa stiahlo z Ukrajiny. No málokto z jej lídrov má predstavu, čo by malo nasledovať potom.

Kým na východe Ukrajiny sa v posledných dňoch znovu rozpútali krvavé boje, Európska únia intenzívne premýšľa, ako využiť ruskú ekonomickú krízu na trvalé prímerie a postupné rozmrazovanie vzťahov s Moskvou. Ministri zahraničných vecí v pondelok zopakovali, že EÚ nezruší ekonomické sankcie, kým nimi Rusko nedotlačí k plneniu Minského protokolu.

Bol by to veľký úspech európskej diplomacie. Ak sa Únii navyše podarí na troskách vojny vybudovať novú rovnováhu vzájomných vzťahov – a nezradiť pritom vlastné hodnoty, medzinárodné právo a Kyjev, bude to signál, že sa z nej konečne stáva skutočný geopolitický hráč.

Strategické vzduchoprázdno

Prvý krok je ešte relatívne jednoduchý, lebo spočíva v zrozumiteľnom obchode: uvoľnenie ekonomickej blokády výmenou za mier na Ukrajine.

V praxi by dohoda mohla vyzerať tak, že Rusko začne sťahovať jednotky a bojovú techniku z Donbasu a umožní OBSE monitorovať hranice, pričom Kyjev sa zriekne novej ofenzívy proti ozbrojeným separatistom a začne s nimi vyjednávať o postavení Doneckej a Luhanskej republiky v ukrajinskom štáte. To postačí Európskej únii, aby na summite v marci stiahla väčšiu časť sankcií s výnimkou tých, ktoré sa vzťahujú na anexiu Krymu.

Úmerne so zhoršujúcim sa stavom ruskej ekonomiky stúpa aj pravdepodobnosť, že  prezident Vladimir Putin na podobnú dohodu kývne (čo neznamená, že ju neskôr neporuší). Väčšina z 28 ministrov zahraničných vecí by si určite vydýchla. No málokto z nich má jasnú predstavu o ďalšom postupe. Budúcnosť európsko-ruských vzťahov po ukrajinskej kríze visí v strategickom vzduchoprázdne.

Tušíme, že návrat do obdobia pred Vilniuským summitom, k pohodlnému, no vyprázdnenému konceptu „strategického partnerstva“, je nereálny aj v prípade, ak by Rusko stiahlo všetkých svojich vojakov z Donbasu. No rovnako nereálny je aj otvorený konflikt či nová studená vojna.

Alternatívu nevieme ani pomenovať

Samozrejme, môžeme dúfať v nového Gorbačova alebo ruský Majdan. A Únia môže obom pohybom pomôcť inteligentnou kombináciou vonkajšieho tlaku a podpory občianskej spoločnosti. Ale na viere v tento optimistický scenár – ktorého pravdepodobnosť je malá a dôsledky nepredvídateľné – sa nedá vystavať zahraničná politika.

Problém je v tom, že alternatívnu podobu vzájomných vzťahov nevieme ani len pomenovať. Stabilné spolužitie s diktátorským a latentne agresívnym Ruskom je vzorec, ktorý sa vymyká predstavivosti európskej diplomacie, nemá oporu v jej slovníku, inštitúciách ani historickej skúsenosti.

Rozdelené elity

Pre časť európskych elít bude autokratické Rusko vždy existenciálnou hrozbou: archetypálnym nepriateľom, ktorý systematicky – s démonickou presnosťou – zneužíva slabosti otvorených spoločností na rozširovanie svojho vplyvu.

Z tejto logiky vyplýva, že optimálna politika voči Rusku je v každej situácii tá najtvrdšia z možných, lebo čokoľvek iné je prejavom naivity, zbabelosti či morálneho relativizmu, ktorý sa nám v konečnom dôsledku vypomstí.

Na opačnej strane stojí nemenej významná skupina politikov, diplomatov a intelektuálov, ktorí sa nikdy neprestanú usilovať o bližšie partnerstvo s Moskvou. Nielen pre obchod, plyn či dogmatický antiamerikanizmus: často jednoducho preto, že spoluprácu a hľadanie kompromisov považujú za najvnútornejší zmysel diplomacie a jediný kľúč k modernizácii ruskej spoločnosti. A k tomu patrí istá miera pochopenia pre svet videný z perspektívy Kremľa.

Oba myšlienkové systémy sú relatívne uzatvorené vo svojej morálke a kauzalite.  A sú odolné voči realite: tí, čo posledných desať rokov bili na poplach pred Putinovým neoimperializmom, sú presvedčení, že dejiny im dávajú za pravdu; no rovnaký pocit majú aj tí, čo tušili, že vťahovanie postsovietskych republík do západných štruktúr môže viesť ku konfliktu, ktorý zatrasie piliermi európskej bezpečnosti. Ukrajinská kríza oba tábory len utvrdila v správnosti ich pôvodných postojov.

V tomto svete odlišných schém je Kremeľ buď fatálnou hrozbou, alebo strategickým partnerom. No treba premýšľať o takom budúcom usporiadaní, v ktorom Rusko nemusí byť ani jedno, ani druhé (podobne ako v prípade americko-čínskych vzťahov), a potenciálne oboje. A potrebujeme nájsť jazyk a inštitúcie, ktoré túto dialektiku udržia v rovnováhe.

Bude to realita plná zdanlivých paradoxov. Pochopiteľne, vyžiada si investície do kolektívnej obrany proti prípadnej ruskej agresii v Pobaltí či Poľsku. Lenže nevylučuje ani reálny dialóg s Moskvou o novej bezpečnostnej architektúre v Európe, ak stiahne svoje jednotky z východnej Ukrajiny. Vyžiada si posilnenie tajných služieb na obranu proti ruskej špionáži, propagande a iným formám hybridnej vojny.

No pripúšťa aj eventualitu bezvízového styku s Ruskom. Žiada, aby sme nikdy neuznali anexiu Krymu (podobne ako EÚ nikdy neuznala samostatnosť Abcházska a Južného Osetska) a všemožne pomáhali Ukrajine postaviť sa na nohy. Aby sme dôsledne hájili suverenitu krajín Východného partnerstva a podporili ich v úsilí o európsku integráciu. Ale to nám nemusí brániť v tom, aby sme s Ruskom hovorili o možných dôsledkoch týchto procesov.

Brusel sa bude musieť rázne postaviť silnejúcemu ruskému vplyvu v budúcich členských štátoch na západnom Balkáne, najmä v Srbsku a Bosne a Hercegovine. Sami sa musíme zbaviť závislosti od ruského plynu a toxických miliárd tamojších oligarchov. No pri tom všetkom môžeme zostať otvorení vyjednávaniu o rozšírení voľného obchodu a sektorálnej spolupráci, hoci aj s novovzniknutou Euroázijskou úniou.

Schopnosť prekonávať paradoxy nie je prejavom slabosti ani rezignácie na hodnotovú politiku. Naopak, je prejavom strategickej vyspelosti a sebavedomia. Toho, že sme si istí našimi hodnotami.

Faktom je, že hoci Únia nemá silu priamo ovplyvniť povahu ruského režimu, vždy bude vo vzájomnom vzťahu tým štrukturálne silnejším hráčom. Kremeľ navyše potrebuje Európu ako civilizačného nepriateľa, aby dal zmysel svojej nacionalistickej a ultrakonzervatívnej ideológii, ale aj ako partnera, aby udržal pri živote svoju primitívne štrukturovanú ekonomiku.

To poskytuje Únii manévrovací priestor, aby slobodne rozhodovala o charaktere vzájomných vzťahov – pod podmienkou, že že pre ňu samotnú Rusko nebude ani bytostným nepriateľom, ani strategickým partnerom.

Kľúčom k tejto rovnováhe je práve kreatívne prepájanie rôznorodých, často aj navzájom protirečiacich iniciatív, a schopnosť vytvárať z nich vnútorne súdržnú stratégiu. Inými slovami – schopnosť uvažovať a konať geopoliticky.

Kto sa bojí veľryby?

A presne v tom je problém. Európska únia má tradične komplikovaný vzťah s geopolitikou a s mocou ako takou. Ambivalentný postoj Únie k moci je súčasťou jej genetického kódu (napokon, pôvodným zmyslom jej existencie bolo nahradiť mocenské chápanie politiky postmoderným zdieľaním suverenity).

Ako najväčší ekonomický blok sveta, s obranným rozpočtom prevyšujúcim ruský a čínsky dokopy, má Únia viac moci (tvrdej aj mäkkej) než ktorýkoľvek iný globálny aktér s výnimkou Spojených štátov. No nevie, čo si s ňou počať.

Pláva vodami medzinárodnej politiky ako dobromyseľná veľryba a je v permanentnom údive z vlastnej sily. V zime minulého roku bruselskí úradníci žasli nad tým, že niečo také odťažité ako zmluva o asociácii a voľnom obchode s Ukrajinou môže spôsobiť revolúciu, či dokonca vojnu. Koncom roku zase európski lídri v panike sledovali, ako nimi odsúhlasené sankcie strhávajú rubeľ (a s ním ôsmu najväčšiu ekonomiku sveta) do nekontrolovaného pádu.

Putinov režim si našu moc uvedomuje lepšie než my sami, napriek tomu (či práve preto), že nerozumie jej zdrojom. Hoci verejne označuje NATO ako hlavnú bezpečnostnú hrozbu, ruský prezident tuší, že Únia – jej demokracia, prosperita a právny štát – je preňho väčším nebezpečenstvom než všetky jadrové hlavice a tanky v arzenáli Aliancie.

Dobre si uvedomuje aj silu európskeho jednotného trhu: neušlo mu, že jedna smernica Európskej komisie (takzvaný tretí energetický balíček z roku 2009) stačila na podrytie obchodného modelu všemocného Gazpromu.

Prečo teda Európska únia nedokáže lepšie využívať svoj geopolitický potenciál? Mnohí vidia príčinu v jej ťarbavých rozhodovacích procesoch, komplikovanej spleti inštitucionálnych vzťahov, nekonečných summitoch, v nutnosti brať do úvahy verejnú mienku v členských štátoch.

Tento problém je zjavný najmä v porovnaní s centralizovanou, akcieschopnou a zdanlivo nepredvídateľnou politikou Kremľa. Už len samotný fakt, že Brusel vždy vopred avizuje dátum všetkých významných rozhodnutí (podpis asociačných dohôd, rozhodnutia o sankciách či ich zrušení) dáva Rusku veľkú taktickú výhodu.

Najväčšia geopolitická slabina Európy však nespočíva v rozhodovacích procesoch, ale v tom, že má len minimálnu predstavu o svojich strategických záujmoch: o vlastnom účele moci. Kým ruský režim si zreteľne uvedomuje, prečo je v jeho životnom záujme (akokoľvek nám pripadá perfídny) získať politickú kontrolu nad Ukrajinou a ostatnými krajinami postsovietskeho priestoru, Únia vôbec netuší, aký cieľ svojím programom Východného partnerstva sleduje a ako veľmi jej na ňom vlastne záleží. Nevie sa rozhodnúť, či vôbec počíta s perspektívou plného členstva pre tieto krajiny. A to je, pochopiteľne, jedna z kľúčových premenných pri premýšľaní o európskych záujmoch vo vzťahu s Ruskom.

Realita je taká, že záujmy majú len členské štáty. A zatiaľ sa nenašiel spôsob, ktorý by ich pretavil do podoby niečoho, čo by sa dalo považovať za zmysluplnú definíciu spoločného strategického záujmu.

Moc Európskej únie je preto amorfná a nesústredená. A občas, keď ju vlády členských štátov práve nestrážia, začína žiť vlastným životom a samovoľne sa rozlieva po okolí (prípadne je poháňaná byrokratickou logikou exportu európskych noriem), kde vyvoláva reformné snahy, revolučné pnutia, nádeje a sklamania, vlny migrácie, a iné nezamýšľané dôsledky.

Únia sa učí

Udalosti posledných mesiacov Európu nútia, aby sa postupne naučila s mocou narábať. A celkom sa jej to, najmä vďaka rastúcemu vplyvu Nemecka na spoločnú zahraničnú politiku, darí. Spôsob, akým Únia prijala ekonomické sankcie a nastavila podmienky ich rušenia, predstavuje na jej pomery unikátny akt veľmocenskej politiky. No netreba zabúdať, že prišiel v čase dramatického ohrozenia európskej bezpečnosti a narušenia základných princípov medzinárodného práva, čo predsa len uľahčilo členským štátom cestu k rozhodnutiu.

V tejto chvíli celá Európa s napätím čaká, kedy sa ekonomické sankcie konečne premietnu do zmeny ruskej politiky na Ukrajine. Stále je možné, že namiesto toho, aby Rusko priviedli k rokovaciemu stolu, uvrhnú ho do deštruktívnej izolácie.

No ak aj sankcie prinesú zamýšľaný efekt, pôjde len o taktické víťazstvo. O to naliehavejšie vyvstane otázka, ako dlhodobo usporiadať vzťahy s Ruskom – s Ruskom, ktoré zostane autoritárske a militantne nacionalistické.

Európa je dostatočne silná, aby nastavila takú rovnováhu bilaterálnych vzťahov, v ktorej nielenže ochráni svoju bezpečnosť a demokratické hodnoty, ale zostane verná svojim princípom aj navonok. Má na to všetky potrebné mocenské zdroje a nástroje. To jediné, čo jej chýba, je povedomie o svojich strategických záujmoch – napríklad v otázke možného členstva Ukrajiny – aby svoju moc mohla účinne použiť. V momente, keď ich definuje, sa z veľryby stane kosatkou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie