Denník N

Facebook alebo hra na ihrisku. Jedno aj druhé je pre dieťa realita

David Šmahel (41) je profesorom na Masarykovej univerzite v Brne. Je považovaný za jedného z najvýraznejších európskych odborníkov na virtualitu. Vo svojich výskumoch sa venuje internetu, online identite, online vzťahom, závislému správaniu a rizikám pre deti. Na bratislavskej konferencii Virtuálna generácia sa zaoberal otázkou, či existuje virtuálna generácia alebo ide len o módne používanie daného pojmu. Foto: Andrej Horský
David Šmahel (41) je profesorom na Masarykovej univerzite v Brne. Je považovaný za jedného z najvýraznejších európskych odborníkov na virtualitu. Vo svojich výskumoch sa venuje internetu, online identite, online vzťahom, závislému správaniu a rizikám pre deti. Na bratislavskej konferencii Virtuálna generácia sa zaoberal otázkou, či existuje virtuálna generácia alebo ide len o módne používanie daného pojmu. Foto: Andrej Horský

Český profesor David Šmahel kritizuje katastrofické scenáre, ktoré médiá vykresľujú, keď píšu o deťoch na internete. V rozhovore pre Denník N vysvetľuje, prečo deti občas dávajú prednosť komunikácii cez internet pred rozhovorom z očí do očí.

O mladých ľuďoch sa hovorí aj ako o virtuálnej generácii. Vy tvrdíte, že žiadna virtuálna generácia neexistuje. Ako to teda je? 

Je to niečo, čo si myslím už dlhšie. Používanie pojmu virtuálny je de facto prežité a vo výskume sa už minimálne desať rokov nepoužíva. Pre dieťa subjektívne nie je žiaden virtuálny svet, všetko je preň reálne, je to v jeho vnútri. Či práve sedí na Facebooku, alebo sa hrá na ihrisku, jedno aj druhé je pre neho realita. Vo výskume sa postupne ustupuje od používania slova virtuálny a používajú sa skôr termíny onlineoffline.

Čo sa týka virtuálnej generácie – na ňu nemáme podporu v dátach. Keď sa pozeráme na čísla, tak sa zdá, že generácia ľudí vo veku od 20 do 30 rokov, čo už bola internetová generácia, sa správa rovnako ako predchádzajúca generácia.

Skúmal som dáta zo Svetového projektu o internete (World Internet Project), ktoré máme z rokov 2006 a 2014, a pozrel som sa na to, ako sa menili preferencie online komunikácie. Čakali by sme, že ten, kto je členom virtuálnej generácie a vyrástol s internetom, bude aj viac preferovať online komunikáciu pred bežnou. A to sa moc nedeje. Skôr je to otázka vývoja človeka – adolescent sa učí komunikovať a skúša, ako sa komunikuje.

Čiže pre mladých je len ľahšie využívať online komunikáciu, ale v dospelosti sa to zrovná?

Dá sa to tak povedať. Deti a dospievajúci si ešte nie sú istí sami sebou, rozvíja sa im identita, učia sa komunikovať, majú väčší problém komunikovať tvárou v tvár, hovoriť veci do očí. Aj preto časť z nich – nie všetci – radšej použije internet.

Nemusíme sa teda báť, že ľudia v budúcnosti už nebudú schopní spolu komunikovať osobne?

Ja sa toho neobávam. To je typický katastrofický záver už 15 alebo 20 rokov, ale keď sa pozriete na čísla, tak veľká väčšina ľudí dáva stále prednosť offline komunikácii, stále preferuje priateľov a rodinu pred internetom.

Grafy z prednášky Davida Šmahela na konferencii Virtuálna generácia (Bratislava, 13.11.2015). Graf 1: Na interenet som viac otvorený ako v reálnom živote. Graf 2: je pre mňa ľahšie vyjadriť sa online. Graf 3: Dávam prednosť stretávaniu sa s ľuďmi online.
Grafy z prednášky Davida Šmahela na konferencii Virtuálna generácia (Bratislava, 13.11.2015). Graf 1: Na interenet som viac otvorený ako v reálnom živote. Graf 2: Je pre mňa ľahšie vyjadriť sa online. Graf 3: Dávam prednosť stretávaniu sa s ľuďmi online. Zdroj dát: World Internet Project

Keď sa hovorí o deťoch a internete, tak debata má zväčša kritický a moralizátorský tón. Je internet pre deti naozaj taký nebezpečný?

Ja som veľkým bojovníkom proti tejto mediálnej panike. Nakoľko sa pohybujem medzi európskymi a svetovými špičkami v oblasti výskumu tejto témy, tak viem, že všetci bojujú proti tomu, akým spôsobom novinári túto tému spracúvajú. Je to, samozrejme, dané tým, že čím väčšia panika, tým viac ľudí si to prečíta. Do určitej miery médiá ponúkajú čitateľovi to, čo chce počuť. Ale bohužiaľ to nedáva realistický obraz o tom, ako to na internete vyzerá a čo sa tam deje.

Som súčasťou výskumu EU Kids Online, ktorý analyzuje riziká internetu pre deti. Dá sa povedať, že veľká väčšina toho, čo sa objavuje v médiách, strašne nadhodnocuje vplyv rizík. A podobné je to aj na rôznych konferenciách. Ak sa dopočujete, že 20 až 25 percent detí je závislých na internete a mobile, tak je to úplný nezmysel. Naozaj kvalitné výskumy hovoria o jednom až piatich percentách.

Pamätám si výsledky jedného výskumu, podľa ktorého je 80 percent detí kyberšikanovaných na internete. No keď položíte otázku, či vám niekto niekedy nadával na internete a označíte to za kyberšikanu, tak dostanete takéto výsledky.

Keď sa pozrieme na to, ako české médiá informovali práve o výskume EU Kids Online, tak už v nadpisoch uvádzali, že české deti sú najviac ohrozené v Európe…

Čiastočne sme k tomu prispeli aj my. Je to naozaj tak, že české deti sú na špičke v ohrození. Sme tretí, štvrtí v rôznych charakteristikách v celoeurópskom porovnaní. Ale keď sa na to pozrieme z celkového hľadiska, tak ohrozenie je pomerne malé. Keď napríklad poviete, že Estónsko ma najviac závislých na internete, tak tvoria štyri percentá a inde je to o niečo menej. Je to hra so slovami a so štatistikou.

Foto: Andrej Horský
Foto: Andrej Horský

Asi každý rodič má pocit, že jeho dieťa trávi na internete veľa času. Nezmenila sa ale norma? Nie je dnes normálne tráviť viac času online ako v minulosti?

Určite sa vnímanie mení. Som zvedavý, na čo bude generácia dnešných mladých nadávať, keď budú mať deti. Budú hovoriť, že ich deti majú celé dni na hlave tie helmy a virtuálne okuliare? Že je to už cez čiaru? Myslím si, že každá generácia sa sťažuje na mladšiu generáciu a vraví, že sa deje niečo, čo by sa diať nemalo.

Ak má ale rodič podozrenie, že jeho dieťa je na webe závislé, čo si má všímať?

Rodičia strašne nadhodnocujú tému závislosti. A dokonca aj deti ju nadhodnocujú. Ak sa spýtate, či je dieťa závislé, tak vám povedia áno omnoho častejšie, než je skutočnosť. Slovo závislosť je dnes sprofanované, ale vo väčšine prípadov nejde o skutočnú závislosť.

Typicky sa používa päť až šesť faktorov, ktoré vychádzajú z diagnostických manuálov. Jedna vec je zahltenosť internetom. Dieťa stále myslí na aktivitu na internete a nedokáže sa od nej odpútať.

Veľmi dôležité a možno najdôležitejšie kritérium je konflikt s reálnym svetom alebo so sebou samým. To znamená zhoršenie známok v škole, dieťa prestane chodiť do školy, dospelý je vyhodený z práce, prípadne človek nie je spokojný s tým, koľko času trávi na internete, ale nedokáže to zmeniť.

Ďalšou vecou sú zmeny nálady. Dieťa je nespokojné, keď musí z internetu odísť. Je nešťastné, je mu na internete lepšie. A nálada sa mu zlepší, keď si sadne k počítaču.

Ďalšie kritérium je relaps. Dieťa sa už pokúsilo obmedziť čas strávený na internete, ale nepodarilo sa mu to a vrátil sa k pôvodnému vzorcu.

Ktoré deti sú najohrozenejšie?

Nie je na to úplne jasná odpoveď. Vo výskumoch sú často analyzovaní vysokoškoláci, ale to aj preto, že je to dostupná populácia a majú neraz veľa voľného času. Hovorí sa teda o vysokoškoláckoch, ale ohrozené sú aj menšie deti, napríklad vo veku 12 až 15 rokov.

Vy ste v Brne založili kurzy na liečenie internetovej závislosti. Ako fungujú?

Kurzy som už zrušil, už sa nekonajú. Rodičia o to nemali záujem. Myslím si, že je to tak, že rodičia, ktorí sa o deti starajú a zaujímajú sa, nedopustia, aby nadmerne používali počítač. Taký rodič by dieťa do kurzu vzal, ale väčšinou to nie je potrebné. A naopak rodič, ktorý na dieťa kašle a vlastne mu vyhovuje, že sedí pri počítači, ten aj tak nemá záujem do kurzu prísť.

Môžu v tomto smere pomôcť školy? A dokážu vôbec držať krok s dobou a vzdelávať deti v tejto téme?

Myslím si, že školy majú určite šancu držať krok. Nie je to taká zložitá téma. K dispozícii je aj množstvo spoločností a neziskoviek, ktoré poskytujú školenia. Aj keď mnohé z nich situáciu skôr zneužívajú a vezú sa na vlne mediálnej paniky, pretože predaná prednáška je pre ne biznis. Nejde im až tak o reálnu informovanosť detí, ale skôr o strašenie.

Myslím si, že ani pre učiteľov nie je nereálne vzdelať sa v tejto oblasti. Obmena starých učiteľov stále pokračuje a myslím si, že kvalitnejšia mediálna výchova by určite prospela. V Česku máme v tomto smere výrazné medzery.

Prvé miesto ale musí mať rodina. Podporujem rodičov, aby sa bavili s dieťaťom o tom, čo robí na internete, aby sa pozerali, čo robí online, aktívne sa na tom podieľali. Myslím si, že takáto aktívna mediácia má väčší úspech než len reštriktívne opatrenia – teda zákaz alebo výrazné obmedzenie internetu, softwarové filtre a podobne.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Veda

Teraz najčítanejšie