Nastupuje vaše dieťa do škôlky? Bojíte sa, ako a či to zvládne? Odpovedá skúsená učiteľka a riaditeľka
Môžu nastúpiť aj deti, ktoré ešte nie sú úplne odplienkované? A čo ak si cmúľajú palec či poriadne nerozprávajú? Musia tam zjesť každé jedlo, ktoré sa pripraví? Musia byť pri stolovaní ticho a poobede povinne spať? Je normálne, ak si tam poplačú? A boja sa škôlky viac rodičia alebo deti? Vysvetľuje riaditeľka Michaela Vargová.
Michaela Vargová (1976) vyštudovala predškolskú pedagogiku na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, kde si urobila aj doktorát. Od roku 1997 s výnimkou štyroch rokov pôsobí ako učiteľka v materskej škole, od roku 2014 je riaditeľkou verejnej materskej školy v Banskej Bystrici. Dlhodobo sa venuje problematike predprimárneho vzdelávania, je predsedníčkou OZ Rada pre rozvoj materských škôl. Publikovala v spoluautorstve niekoľko metodík i vysokoškolskú učebnicu. Je autorkou mnohých článkov a blogov, ktoré reflektujú dianie v predprimárnom vzdelávaní v materských školách.
Mnohí rodičia, ktorých deti prvýkrát nastupujú do škôlky, prežívajú stres – ich potomkovia budú prvýkrát počas dňa mimo rodiny a v neznámom prostredí. Sú podobné obavy namieste?
Môžu byť a nemusia. Nemôžeme hodnotiť a podsúvať, ako sa má rodič správne cítiť. Obavy sú normálne, každý sa bojí o svoje deti. Sama som nikdy nezažívala väčší strach než o svoje dieťa. Nástup do nového prostredia bežne stresuje viac rodičov ako samotné deti, pretože vychádzajú aj z vlastných zážitkov. Je to taký ochranársky inštinkt.
Naopak, dieťa ešte nevie, či a čoho by sa v škôlke malo báť. Nemá to v hlave namodelované ako dospelí. Preto najčastejšou obavou u detí býva strach z odlúčenia. A to treba rešpektovať. Každé dieťa je iné – jedno sa odlúči ľahšie, iné s tým má problém.
Nemôže príliš úzkostlivý rodič prenášať úzkosť zo škôlky aj na dieťa?
Môže a nemusí, je to individuálne. Nikomu však nemožno jeho obavy vyčítať. Nato sme tam my, aby sme rodičov ubezpečili, že dieťa bude v poriadku. S rodičmi spolupracujeme, pričom musí byť jasné, že robíme všetko pre to, aby boli spokojní oni aj deti. Nie je nič zvláštne na tom, že adaptovať sa na novú situáciu musia aj rodičia.
Keď šiel prvýkrát do škôlky náš syn, učiteľky nás poprosili, aby sme tam nerobili žiadne dramatické rozlúčky s deťmi, ale dali si pusu a rýchlo odišli, že ony sa už o ostatné postarajú. A fungovalo to.
Opäť je to individuálne. Jasné, že nie je dobré zbytočne predlžovať rozlúčku medzi rodičom a dieťaťom, lebo ide o úzkostnú chvíľku pre oboch. Ideálne je, ak tomu, ako to prebehne, predchádza dohoda s učiteľkou. Vtedy to deti v pohode zvládnu. Je až úsmevné, ako rýchlo sa deti dokážu po rozlúčke „preladiť“. Niekedy rodič odíde, a odíde aj úzkosť a dieťa sa uteká hrať.
Sú však aj iné situácie. Rodičia najlepšie poznajú svoje deti, preto niekedy prídu za nami a povedia, že by radi počas prvého dňa ostali chvíľu v triede. Nemáme s tým problém, dohodneme si pravidlá aj to, kedy je čas odísť. Napríklad preto, aby iné deti nezačali riešiť, prečo tam niekto má rodiča a ony nie. Je to vec citlivého a empatického prístupu.
Pravdou je, že zväčša to prebieha tak, ako ste opísali – rodičia prídu, privítame sa, oni sa rýchlo rozlúčia s dieťaťom a utekajú do práce.
Ako rozlúčky prebiehajú?
Rôzne. Niekedy si rodičia s dieťaťom iba dajú pusu a pohladia sa, inokedy si robia krížiky na čelo, srdiečka na dlaniach. Každá rodina má vlastné rituály. Občas je potrebné to aj uťať, lebo malé deti zvyknú v takej chvíli začať manipulovať a vydierať, aby rodič nikam neodchádzal.
Rodič preto musí byť vnútorne stotožnený, že v ten deň odovzdáva dieťa do starostlivosti cudzej osobe, inak sa to zvrhne na nekonečné lúčenie, čo je traumatická skúsenosť pre oboch.
Najväčšiu chybu som zažila, keď rodič dieťaťu sľuboval, že počká v šatni, a ak bude plakať, vezme ho domov. Hádajte, čo sa stalo?
