Nedeľná nekázeň: Vedecké vyznanie viery

Najprv nápad, až potom pokus. Gregor Johann Mendel prišiel počas štúdia biológie na myšlienku, že znaky nie sú výsledkom miešania, ale súperenia vkladu oboch rodičov. Svoj predpoklad potom overil trpezlivými pokusmi, ktorým venoval skoro 10 rokov. Použil ľahko viditeľné rozdiely medzi viacerými druhmi hrachu, ktorý bežne používame v kuchyni. Vypočítal modelové pravidlá dedičného prenosu vlastností z rodičovských rastlín na ich potomstvo. Vklad rodičov, ktorý sa u potomkov prejaví ako znak (napríklad žltý alebo zelený hrach), dnes voláme gén a vedu o dedičnosti genetika. Princípy, ktoré objavil, sa dnes volajú Mendelove zákony dedičnosti. Od začiatku 20. storočia sa mendelovské pravidlá začali aplikovať aj na zdravie a chorobu človeka. Mendelovo meno nesie aj najväčší katalóg vzťahov medzi génmi a dedičnými chorobami (Mendelian Inheritance in Man).

Mendel je objaviteľ pravidiel dedičnosti a ideový otec genetiky, hoci profesiou nebol vedec a iba niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský učiteľ. Vedecká spoločnosť v Brne ho aj ako amatéra brala vážne pre veľké úspechy v šľachtení rastlín a v meteorológii. Aj preto mohol publikovať „Mendelove zákony“ a aj preto načas zapadli, lebo boli len v nemčine a len z Brna.

Johann Mendel sa narodil pred 200 rokmi. Ako 21-ročný sa stal profesiou augustiniánský rehoľník, prijal meno Gregor a vo veku 25 rokov bol vysvätený za kňaza. Ako 46-ročný sa stal opátom starobrnianskeho kláštora. Pred reformami 2. vatikánskeho koncilu to bola najvyššia a doživotná rehoľná funkcia, vo viacerých ohľadoch blízka hodnosti biskupa. Venoval sa rehoľnej spiritualite, manažovaniu kláštorného života a prevádzky kláštora, ale nebol profesionálny teológ. Je pravdepodobné, že rehoľný život bol aj spojovník, aj rozdeľovník medzi teológiou a vedou; nemohli si prekážať, lebo na seba nedovideli.

Z Mendelovho životopisu a z jeho práce vieme mnoho o tom, ako v dialógu so skutočnosťou hľadal a poznával. Bol to z dnešného pohľadu čisto vedecký prístup. Pre dedičnosť videl vtedy pravdu takú, aká sa mu zrkadlila vo vedeckej metóde, namáhavými pokusmi overoval pravdivosť svojej hypotézy o tom, ako sa dedia vklady. Potvrdenie nehľadal v teologickej literatúre ani v biblickej spisbe.

Imrich Sklenka učil vyše 20 rokov filozofiu a etiku na Prírodovedeckej fakulte UK. Podľa Sklenku prírodoveda opisuje to, čo v danej historickej chvíli dokáže svojim metódami vidieť ako zjavné. Zrakom vedy sledujeme premeny pravdy bez toho, že by sme ju ideovo relativizovali. Mendel „vynašiel“ genetiku a jeho súčasník Darwin „vynašiel“ evolúciu. Ich objavy ostávajú stále pravdivé, lebo si nenárokujú nemennú večnú pravdivosť. Sú pravdivé ako súčasť nových vedeckých právd o dedičnosti a evolúcii. Oproti zjavnému hovoril Sklenka o zjavenom ako o prístupe teológie. Jednu jedinú praskutočnosť považuje teológia za takú pravdivú, že hoci o nej nemôžeme nič vedieť, predsa máme veriť, že sa nám sama chce úplne a celá vyjaviť.

Filozof Teodor Münz podobne hovorí, že skutočnosť sa snažíme poznávaním overiť. Náboženským prístupom sa snažíme poznanie o skutočnosti ovieriť, vyjadriť ho vo svojom vyznaní viery. Prípadnú kolíziu rieši Münz v prospech vedy.

Mendel sa nedožil skutočného vedeckého uznania, ale mal aj veľké šťastie. Nedostal sa do kolízie s cirkevným učením, lebo neprekračoval hranicu dovoleného. Na rozdiel od darwinisticky chápanej evolúcie bolo šľachtenie rastlín a živočíchov v súlade s Božím rozvrhom pre človeka už od Adama, pána nad stvorenstvom.

Mendel a Darwin našli svoju pravdu pre nás. Ľahko sa hovorí, že máš konať predvídavo, aby aj koniec bol dobrý. Vylepšovanie človeka? Zotročenie a vyvraždenie menejcenných? Ukrajinský hladomor? Tisíce genetikov v sovietskych gulagoch? Mendel bol „len“ opát, učiteľ, šľachtiteľ, meteorológ. A zároveň „až“ vynálezca genetiky… Keď dostal nápad, keď krížil hrachy, nemohol za to, že sme dodnes nepochopili.