Ruská spisovateľka Ulická: Nežijeme v krajine Putina a Lavrova, vojnu prehráme všetci
Ruská spisovateľka Ľudmila Ulická tento rok do Prahy na festival Svet knihy neprišla, i keď mala byť jedným z hlavných hostí.
Keď sme si dohodovali rozhovor, e-mailom mi oznámila, že rada píše. To by mi nenapadlo, prehltla som. Vraj si môžeme pár týždňov dopisovať a rozjímať na rôzne témy.
Pripravila som sa na zložité, filozoficky ladené litánie, ktoré budú síce inšpirujúce, ale bude náročné pretvoriť ich do podoby zrozumiteľného novinového rozhovoru. A bude to zdĺhavé. Potom sa stalo niečo ohromujúce. Autorka mnohých obsiahlych diel na moje otázky odpovedala často jednoslovne. Zato však okamžite. Akoby sedela pri počítači dvadsaťštyri hodín denne a čakala.
Tak som sa snažila vypotiť komplikovanejšie otázky a dúfala som v obsažnejšie odpovede. Dozvedela som sa napríklad, čo si so sebou vziať pri evakuácii z vlasti, aký vplyv na charakter má ruská genetika a komu by Ulická dala svoj hlas v ruských prezidentských voľbách.
Kým pre vás bol niekdajší prezident ZSSR Michail Gorbačov?
Keď umrel, pomyslela som si: tak to bol človek, ktorý dokázal prejsť obrovskou evolúciou – od sovietskeho straníckeho aparátnika po politickú osobnosť.
Pamätáte si, čo presne ste robili 24. februára 2022, teda v deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu?
V ten deň som si do denníka napísala: narodila som sa počas vojny, celý život som prežila bez veľkej vojny, ale, bohužiaľ, môj život sa končí a ja som zase vo vojne. Tak veľmi som dúfala, že umriem v mieri.
Po invázii ste narýchlo odišli z Moskvy, evakuovali ste sa, ako hovoríte. Spomínate teraz na svoju babičku, ktorá dokázala neuveriteľne rýchlo zbaliť všetko potrebné a evakuovať sa počas tzv. veľkej vlasteneckej vojny do Baškirska, kde ste sa narodili? Ona sa tam naučila dojiť kozu a vzala si so sebou šijací stroj, ktorý vás zachránil pred smrťou hladom. A vy tento rok?
Ja som sa vo februári tiež zbalila veľmi rýchlo. Prišiel syn, už pre nás mal kúpené letenky a povedal – rýchlo všetko potrebné do kufrov. Ten môj potom vážil iba sedem kilogramov. Polovica z toho boli knižky.
Chcela by som, aby sa môj osud podobal osudu mojej babičky. Ona sa totiž nakoniec dokázala do Moskvy vrátiť. Ja sa tiež chcem vrátiť domov do Moskvy. Ten šijací stroj Singer, ktorý babička vláčila na Ural a potom sa s ním vrátila domov, v Moskve zostal.
Zaznamenali ste presne moment, keď ste pochopili, že Rusko si to namierilo preč od európskej civilizácie? Že ruská spoločnosť, ale aj jej elity sa prepadli do hlbokej krízy?
Nič nové sa nedeje. Celá ľudská história predstavuje reťazec katastrof sociálnych, politických i klimatických. Všetky štáty sa pohybujú v týchto cykloch – vznikajú, rozvíjajú sa, dosahujú vrchol a potom nastupuje ich koniec. Pokiaľ by to tak nebolo, neexistovali by tučné učebnice histórie.
Takže Rusko sa od európskych štátov ničím nelíši?
