Denník N

Tvrdé životy, ktoré sa musia žiť. Poviedky Dominiky Moravčíkovej na pomedzí mýtov a reality

Jej debutová básnická zbierka vyvolala vlnu úprimne nadšených čitateľských ohlasov. Moravčíkovej prozaický debut si zaslúži podobne vrúcne prijatie.

Osem poviedok, osem obcí, osem rôznych svetov. Osem ostrovov vytrhnutých z pôdy sa vznáša kdesi mimo času a žije sa v nich život, v ktorom ide v každej jednej chvíli o všetko. Zbierka poviedok Dominiky Moravčíkovej Dom pre jeleňa (KK Bagala, 2022) prináša príbehy, ktoré akoby boli napísané už kedysi veľmi dávno, akoby kolovali v kolektívnej pamäti, v krvnom obehu krajiny a autorka ich len pozbierala, zapísala. A zároveň sú to rýdze autorské texty s dôsledne vybudovanými príbehmi i charaktermi. Často ťaživé. No napísané s brilantnou štylistickou ľahkosťou.

„Žijeme v krásnom kraji v pohraničí.“ Prvá veta úvodnej poviedky akoby naznačovala, kde sa odohrávajú príbehy celej zbierky. Pohraničie však v tomto prípade netreba chápať len ako pomedzie dvoch krajín. Moravčíkovej texty sa odohrávajú na „pohraničí“ mýtov a reality, ale aj na pomedzí súčasnosti, minulosti a budúcnosti. Vždy na hrane.

Na kraji sveta

Poviedky Dominiky Moravčíkovej sú situované do priestorov a prostredí, ktoré sú celkom prirodzene odrezané od zvyšku sveta. Vlčia ves. Kozlina. Krtiaky. Lysky… Za nimi akoby už nič iné nebolo. Ale dá sa ísť ešte ďalej: na salaš vysoko nad dedinou, do murovaného domu na odľahlej samote…

K príbytkom, v ktorých žijú jej postavy, zväčša nevedie asfaltová cesta. Sú vzdialené od dediny, od najbližšieho „strediskového“ mesta, od všetkého, čo by sme mohli nazvať „civilizáciou“. Oddeľujú ich od nej prírodné prekážky, voda, hory i veľká diaľka. Z tohto postavenia pramení istá exotika, možno čudnosť, ale aj uzavretosť do seba. Komunikácia tu často prebieha v inej ako verbálnej rovine. Tí, ktorí si majú rozumieť, si rozumejú. A ostatní? Cudzí? Tých to nemusí a nemá prečo zaujímať.

Z napísaného by sa mohlo zdať, že v tejto knihe sa zastavil čas, že sme sa prepadli kamsi do stredoveku. Ale tak to nie je. V krajine Dominiky Moravčíkovej plynie čas celkom inak. Neraz môžeme vlastne len dedukovať, v ktorom storočí sa odohráva ktorý príbeh, kde sa končí minulosť a kde sa už začína súčasnosť.

A zároveň – v týchto svetoch je všetko dané. Sú veci, na ktoré sa nesiaha, ktoré sú nemenné, ktorými nič nepohne. Lebo tak to má byť. „Otec nás naučil, že byť spokojný znamená vedieť, čo treba vykonať, kedy a akým náradím. Rýľovať po daždi, údiť tvrdým drevom. Nerozprávať zbytočne, od nikoho nič nečakať. Porobiť, čo treba, a nie viac. To je recept na dobrý život. A nám sa žije dobre,“ tvrdí rozprávačka úvodnej poviedky Vlčia ves. Sú to tvrdé životy, ktoré sa musia žiť. Napĺňa ich najmä práca a úsilie o pokračovanie rodu. Všetko ostatné je len príťaž, zbytočná čačka, ornament, ktorý je zločinom. A ak sa niekto pokúsi z toho všetkého vymaniť, čaká ho výsmech alebo zatratenie.

O zvieratách a ľuďoch

Moravčíkovej postavy žijú v symbióze so živou i s neživou prírodou. A slovo symbióza je tu azda aj trochu prislabé.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie