Fínska historička o súčasnom Rusku: Môžete byť priateľskí, ako chcete, ale vypnú vám plyn a ste nahratí
S myšlienkami a činmi štátnikov, ktorí určovali podobu svetového poriadku po roku 1989, strávila fínska historička Kristina Spohrová roky. Minulý týždeň zomrel posledný z nich – Michail Gorbačov.
„Veľa som premýšľala nad otázkou jeho zlyhania. Ako sa také zlyhanie štátnika posudzuje? Meradlom je isto chvíľa, keď jeho krajina zmizne z mapy. Na druhej strane, keď sa mierovou cestou nakoniec podarí rozpustiť impérium, ide o zásadný počin,“ hovorí autorka knihy Po múre a námestí: Obnova sveta po roku 1989.
Hlavné postavy svojej knihy nazývate „manažérmi zmeny“. Aký bol Gorbačov v porovnaní s ďalšími popisovanými štátnikmi, ako boli George Bush starší, Helmut Kohl alebo Teng Siao-pching?
Gorbačov pristupoval k politike z veľmi idealistickej perspektívy. Intelektuálne to bol rozhodne zapálený komunista, veril vo svoj leninizmus, knihu o perestrojke napísal ako pre domáce, tak pre medzinárodné publikum.
Cieľom jeho reforiem bol Sovietsky zväz, ktorý bude životaschopný, konkurencieschopný a ktorý by sa ďalej rozvíjal v spolupráci so zvyškom sveta. Išlo mu o západnú orientáciu krajiny, ale iba v európskej perspektíve, pretože Sovietsky zväz mal svoje miesto v Európe a k tomu smerovali jeho ekonomické a neskôr politické reformy.
Vzorom preňho boli takzvané sociálne demokracie, najmä v škandinávskych krajinách – i keď on im hovoril „socialistické demokracie“. Rovnako hovoril o socializme s ľudskou tvárou, v čom si, samozrejme, trochu bral inšpiráciu z histórie vašej krajiny.
Išlo mu o humanizovanie politiky a znovuzapojenie občanov do rozhodovania, súčasne však tiež o obnovenie dôveryhodnosti Sovietskeho zväzu ako funkčného civilizovaného štátu v „koncerte“ európskych krajín a globálneho spoločenstva. Na začiatku tiež rozhodne veril vo vládu jednej strany.
Podľa vás Gorbačovove rozhodnutie uskutočniť politické a ekonomické reformy zároveň, na rozdiel trebárs od vtedajšieho čínskeho vedenia, hralo kľúčovú rolu v ďalšom vývoji oboch krajín. Prečo je to také dôležité?
Toto nás vracia k jeho ideologickej perspektíve, ideológii či ideologickému nastaveniu. Ako ekonomický reformátor začal najskôr s „uskorenijem“ („zrýchlenie“ ekonomického vývoja – pozn. red.), nasledovala kampaň proti alkoholu a mnohé ďalšie. Nakoniec mu došlo, že to nestačí a musí uskutočniť perestrojku („prestavbu“ – pozn. red.) a započať akési postupné otváranie ekonomiky.
Súčasne sa musel vyrovnať s veľmi silným vplyvom poľnohospodárskeho, plynárskeho a, samozrejme, vojensko-priemyslového komplexu. Čo ho doviedlo k zisteniu, že ak chce Sovietsky zväz posilniť a zreformovať – urobiť životaschopným do roku 2000, ako sníval -, nemôže mať vojensko-priemyslový sektor v krajine taký vplyv. A že pokiaľ chce uskutočniť reformy doma, musí docieliť to, aby ZSSR vnímalo prívetivejšie aj medzinárodné prostredie, inak nebude mať priestor znovu nabrať silu. Preto sa zaujímal nielen o európsku politiku, ale aj o Spojené štáty.
V medzinárodnom meradle sa mu naozaj darilo zakopávať priekopy a vytvárať omnoho priaznivejšie prostredie. Vyhrotená atmosféra z počiatku 80. rokov zmizla a prišla napríklad odzbrojovacia zmluva INF (zmluva o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu, ktorú podpísali prezidenti ZSSR a USA v roku 1987 – pozn. red.). Ako ste ale spomenuli, hlavne bol presvedčený, že okrem ekonomickej je nutné uskutočniť aj politickú reformu.
V Číne sa však dokonca aj
