Psychoterapeutka Brániková: Trauma nás drží v minulosti. Prevenciou je neizolovať sa a prijať podporu okolia
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Preventívny účinok proti vzniku traumy majú predovšetkým medziľudské prepojenie a podpora, hovorí psychoterapeutka Karin Brániková. „Keď nám je ‚nafigu‘, potrebujeme, aby tam bol niekto, kto je schopný niesť emocionálnu záťaž spolu s nami,“ vysvetľuje.
V rozhovore opisuje, čo je to trauma, čo prispieva k jej vzniku a prečo je dôležité naučiť deti zvládať svoje vlastné emócie.
Čo je vlastne trauma?
Takzvaná Trauma s veľkým T je chápaná ako jedna udalosť alebo krátke obdobie viacerých škaredých a ťažkých udalostí, pri ktorých máme pocit, že nám ide o život. Slovo pocit zdôrazňujem, pretože v skutočnosti nejde o to, akú silu daný incident má, ale ako naň ľudské telo zareaguje.
Znamená to, že nemusí ísť o priame ohrozenie života človeka, ako je napríklad pri autonehode, úraze alebo napadnutí, ale povedzme aj o situáciu, v ktorej človeku o život nevyhnutne nejde?
Predstavte si malé dieťa v predškolskom veku, ktoré toho vo svojom živote ešte veľa nezažilo. Toto dieťa sa ocitne v situácii, keď napríklad na rodinnej oslave niekto odpadne. Rodina zavolá sanitku. Príde záchranný tím, všade je veľa ľudí a veľa hluku, tvrdá práca, a napokon človeka, ktorému tú sanitku zavolali, zachránia. V tejto situácii všetci dospelí vedia zvážiť, že nie je ohrozujúca pre všetkých. To dieťa to však nevie. Ono ešte nikdy nič podobné nezažilo. Preň je to celé horor a skutočný koniec sveta. Moment ohrozenia v zmysle „všetci tu teraz zomrieme“.
V takých vypätých chvíľach pritom zvyčajne nikto nemá čas na to, aby to troj- alebo štvorročné dieťa dostalo dostatok podpory a emocionálnej stabilizácie. To, čo sa v podobných situáciách väčšinou robí, je, že dieťa pošleme preč, „aby nezavadzalo“. Pritom preň je daná situácia extrémne zaťažujúca a má traumatický potenciál.
Existujú nejaké špecifické druhy traumy, ktoré sa z jednotlivých udalostí a zážitkov môžu vyvinúť?
