Udržanie civilizácie si vyžaduje aj obete

Príliš dlho sme svoje ľahké životy považovali za neotrasiteľnú istotu. Ak chceme poraziť nepriateľov, musíme sa časti istôt vzdať

Foto – TASR/AP

Keď chcete poraziť existenčnú hrozbu, musíte priniesť obete – to bola lekcia zo studenej vojny. Po roku 1991 sme na ňu však zabudli a tak si ju po parížskom masakri musíme znovu pripomenúť. V stávke je totiž bezpečnostný poriadok, ktorý chráni našu civilizáciu. Dovoľuje nám užívať si spánok na vavrínoch a svoje sebapohlcujúce životy spôsobom, ktorý považujeme za navždy daný. Teda s výnimkou situácie, keď sme konfrontovaní so samopalom AK47, ktorý zviera džihádista považujúci nás za zhýralé stelesnenie osvieteneckých hodnôt, ktoré chce zničiť.

Tento bezpečnostný poriadok sa stal krehkým. Nedokáže si poradiť s katastrofálnymi ekonomickými, politickými a demografickými podmienkami na svojej periférii a s tým súvisiacim prílevom migrantov z tamojších zlyhavajúcich a zlyhaných štátov. A takisto si nedokáže poradiť s prítomnosťou odcudzených náboženských a etnických menšín v rámci vlastných hraníc.

Vôľa vyhrať

Namiesto toho sa tento poriadok deformuje: strach z migrácie takmer rozlomil schengenský bezhraničný priestor, ktorý Európanom poskytol najväčšiu slobodu cestovania v dejinách kontinentu. Naše snahy o mier i boj v Sýrii, Iraku a Líbyi boli žalostne neúspešné. Naše protiteroristické služby nás roky varovali, že nedokážu sledovať množstvo potenciálnych džihádistických teroristov. V takomto stave sa črtá porážka. Neznamená to, že nad Eiffelovou vežou zavejú vlajky kalifátu, ale to, že zlyhanie nášho bezpečnostného poriadku by mohlo polarizovať našu spoločnosť a zmeniť ju na nočnú moru v podobe mozaiky obsadených území a miest, kam sa bezpečnostné zložky nedostanú.

Aby sme sa z toho dostali, najdôležitejšia je vôľa vyhrať. Nie sme schopní presvedčivo argumentovať proti džihádistom, pretože neveríme v naše nepevné liberálne idey tak silno, ako oni veria vo vlastné vzrušujúce nihilistické idey.

Ale civilizácia je viac ako len súbor pravidiel. Je to väčšia vec. Mali by sme ju ohnivo velebiť, praktikovať jej princípy doma a propagovať ju za hranicami. Tento spôsob myslenia bol v devätnástom storočí známy u kontinentálnych liberálov, ktorí chceli vybudovať spoločnosti, ktoré nebude obmedzovať klerikalizmus a feudalizmus. Známy bol aj počas studenej vojny, keď sme chceli oslobodiť zo sovietskeho impéria zajaté národy a obraňovať svoju slobodu a demokraciu proti hrozbe ateistického komunistického totalitarizmu.

Cena za civilizáciu

Lenže z týchto veľkých myšlienok zostali len trosky. Stále veríme v sekularizmus a vedu, ale nie tak silno, aby sme boli ochotní konfrontovať sa s bigotmi a šíriteľmi mýtov. Cítime sa príliš vinní za svoje reálne či imaginárne chyby, aby sme sa presadzovali. Viac ako víťazné argumenty si ceníme bezpečné miesta. Postmoderné myšlienky, že pravda je relatívna a morálka je sociálnym konštruktom, oslabujú našu schopnosť presvedčivo povedať, že máme pravdu a naša vec je správna, že naša civilizácia je lepšia, ohľaduplnejšia, pokornejšia a spravodlivejšia než čokoľvek, čo vytvorila rastúca brutalita džihádistov či nahnevaná bombastickosť Ruska či Číny.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |