Denník N

Staré dieťa, melancholik a blázon

Laco Déczi na svoj nástroj púzdro takmer nepotrebuje. Foto – atelier.doc/ Hypermarket Film
Laco Déczi na svoj nástroj púzdro takmer nepotrebuje. Foto – atelier.doc/ Hypermarket Film

Asi by ste nepovedali, aký vtipný a zároveň smutný môže byť portrét troch starnúcich slovenských džezmenov. Režisérom Filipovi Remundovi a Robertovi Kirchoffovi sa podaril silný dokument. Dali mu názov Para nad riekou.

Keď má režisér Robert Kirchhoff charakterizovať hrdinov svojho nového filmu, hovorí, že „Laco je také sedemdesiatročné dieťa, Ľubo bol založením melancholik – a Jano je, v dobrom zmysle, čistý blázon“.

Všetci traja žili život plný džezu a poézie spájajúcej melanchóliu s radosťou. A každý z nich dokázal byť aj v pomeroch socializmu slobodný vo svojom vnútri.

Trubkár Laco Déczi emigroval z Československa do USA v polovici 80. rokov, na Slovensko sa však vracia pravidelne v zostave Celula New York. Jan Jankeje, bratislavský rodák, hráč na kontrabas a kamarát slávneho Jaca Pastoria, odišiel do zahraničia ešte v roku 1968 a dnes žije v Nemecku.

Najsmutnejší osud z našich džezmenov, čo prerazili vo svete, mal Ľubomír Tamaškovič. V 70. rokoch žil saxofonista s modelkou v Paríži, džez hrával po Európe, postupne však jeho sláva vyprchala a posledné roky života na ňu len spomínal.

Tamaškovič mal pred dvoma rokmi pohreb, filmári však ešte stihli nakrúcanie s legendou.

Jedinečný trojportrét sa volá Para nad riekou, Robert Kirchoff sa o réžiu delil s českým filmárom Filipom Remundom. Premiéra bolo na nedávnom festivale v Jihlave a máme sa na čo tešiť. Lepší česko-slovenský dokument pravdepodobne do kín na budúci rok nepríde.

Umakart, papagáj a bez protézy v Paríži

„Začalo sa to tým, že sme čítali Lacovu biografiu Jiřího Šebánka Na plný plyn. Oboch nás okúzlila,“ spomínal Robert Kirchhoff.

„Skúmali sme jeho život, hudbu, poéziu. Laco totiž nevedomky dokonale naplňuje Marinettiho výrok, že poézia je čin. Jeho život je poetická performance, ktorú zdokonaľuje. Keď sme objavili jeho spoluhráčov Ľuba Tamaškoviča a Jana Jankejeho, tak sme ich intuitívne dali dohromady. S Filipom sme si povedali, že to urobíme tak, aby film cez tri postavy rozprával jeden príbeh. A ten je zároveň smutný aj komický.“

Vtipná je už prvá scéna, keď Décziho z newyorského klubu ide vyviesť policajt. „Čo to hráte? Clifforda Browna? Tak potom to hráte chybne a musím vás zatknúť,“ vyhráža sa muž zákona v očividne hranej scénke.

Iné scény neplánoval nik: údiv džezmenov nad umakartovou ubytovňou v Žiari nad Hronom, kde Celula koncertovala, či bradatý Jan Jankeje s papagájom na pleci na mikulášskej zábave boli dielom náhody.

12038937_1195057123843776_3789543487580153496_o

Tú smutnejšiu polohu tu zastupuje Tamaškovič. Vtedy, keď zmätený starec blúdi Parížom a pátra po niekdajších spoluhráčoch, keď si ešte raz chce zahrať s kapelou, ale nemá zubnú protézu. A keď ju má vyrobenú, tak zisťuje, že mu to už nehrá ako kedysi.

„Chápeme, že nemusí byť gustiózne pozerať sa dôchodcovi na umelé zuby. Ale predsa aj to patrí k životu. Aj džezmeni starnú a tie normy, čo sa patrí ukazovať, majú posunuté,“ hovoril po premietaní Remunda.

Tamaškovič bol pre Kirchhoffa ústrednou postavou. „On mal pekné heslo, že džez je Jesus Christ. Celý čas bol pred kamerou dokonale autentický, vôbec nič tam nehral.“

Postavy si rozdelili ich

Džezový a voľnomyšlienkársky je samotný dokument, aj príbeh jeho vzniku. Nakrútiť ho trvalo až desať rokov.

„Najprv sme chceli Laca Décziho spojiť s Alexandrovovcami. On na začiatku kariéry totiž vyhlásil vojnu popovým spevákom. Pretože práve v tom čase jazdili Alexandrovovci po Európe s Karlom Gottom, zdalo sa nám to dosť dobrou kombináciou do filmu. Lenže potom promotér Alexandrovovcov nečakane zomrel. Zistili sme, že súbor s nami nekomunikuje, a museli sme zmeniť koncept,“ vysvetľoval Remunda.

Obidvaja zatiaľ robili iné projekty a zháňali peniaze. Dokument sa vždy na chvíľu objavil a zmizol z ich životov. S materiálom v strižni strávili rok a pomaly hľadali vhodný tvar. Najprv sa mal volať Ostrov bláznov, potom Jazzové vojny, napokon zvíťazil názov Para nad riekou.

Ako sa im nakrúcalo vo dvojici? Robert Kirchhoff spomína:

„Rozdelili sme si to tak, že vlastne tie postavy si rozdelili nás. Ja som bol sympatickejší Ľubovi Tamaškovičovi, Laco počúval Filipa. Na začiatku sme určili štýl, že scény budú trochu inscenované a štylizované, aby sme dostali do filmu tú poéziu, ktorú oni žijú. Vlastne sme ho napísali.“ Ale iba napoly, kontruje mu Remunda. „Zostali sme otvorení náhode. Vlastne sme film napísali s aktérmi.“

Škoda, že sa nepodaril plán spojiť troch džezmenov u amerického exprezidenta Busha na ranči, čo bol nápad Décziho kamaráta, ktorý politika pozná. No aj osve každý portrét funguje.

„Niekto vníma príbeh Ľuba Tamaškoviča tragicky, ja to vidím inak,“ uzatvára Remunda. „Pre mňa zostal frajerom. Aj keď mu na na konci chýbali sily a veľa o sebe pochyboval, vybral sa do Paríža zaspievať svoj posledný song. Bol to vlastne pľuvanec do tváre smrti.“

12031500_1195056883843800_4250685324840593974_o

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie