Preč s katedrou a učiteľom, ktorý vás chce autoritatívne osvecovať. Historička vysvetľuje školské zvyky od čias Márie Terézie

V rozhovore sa dočítate:

• nakoľko bola povinná dochádzka naozaj povinná;
• ako sa farári zmierovali s tým, že učitelia už nie sú ich podriadení;
• či v 18. storočí niekoho zaújimalo, že učiteľ je k žiakom surový;
• prečo boli ženy dušou osvietenskej spoločnosti na západe, no nie v Uhorsku;
• prečo mali študenti zakazované divadlá.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Deti majú za sebou prvý školský týždeň. Aký režim mali školáci na prelome 18. a 19. storočia?

V tom čase sa školský rok začínal neskôr. Bol totiž navrhnutý podľa ročných období a úloh, ktoré museli deti v rodinách plniť. Poľnohospodárstvo bolo hlavné zamestnanie obyvateľstva a ľud nútilo využiť každú možnú pracovnú silu. V poddanských rodinách bolo nemysliteľné, aby deti v období najväčšieho pracovného nasadenia chodili do školy. To znamená, že od jari do začiatku jesene každá detská ruka pomáhala pri pasení dobytka, poľných prácach žatve či zbere úrody.

Na druhej strane deti často nechodili do školy ani v zime, keď mali jedinú šancu využiť čas na vzdelanie. Súviselo to s tým, že nemali školu vo svojej obci a mali problémy s ošatením či obuvou.

Povinnú školskú dochádzku zaviedla Mária Terézia pred takmer 250 rokmi. Čo ju k tomu viedlo?

Keď sa dala na jednu misku váh vzdelanosť Habsburskej monarchie a na druhú Francúzsko, Anglicko či Holandsko, tak Habsburská monarchia výrazne zaostávala. Už vtedy sa pritom argumentovalo, že rozvinuté štáty profitujú zo vzdelania a vďaka nemu prekvitajú remeslá a začína sa rozvíjať priemysel.

Vzdelanie „u nás“ v tom čase preferovali meštianske vrstvy, no šlo o školy s dôrazom na zvládnutie latinčiny, ktorá bola potrebná pre úradovanie. Tým to končilo. Deti z poddanských rodín školskej dochádzke unikali, čiže nemali ani regulárnu náboženskú prípravu. Tieto faktory boli v neprospech Habsburskej monarchie, a preto pristúpila Mária Terézia k reformám. Prvé sa týkali univerzít a postupne šla až na úroveň ľudového školstva.

Do školy mali chodiť všetci, no pri deťoch z poddanských vrstiev sa to nie vždy dodržiavalo. Ako ich štát motivoval a kontroloval?

Ideálom bola „povinná“ školská dochádzka od 6 do 12 rokov. No na jej vynucovanie neexistoval efektívny spôsob.

Rodičia detí, ktoré nechodili do školy, bývali vykričaní farárom, pokiaľ bol v pozícii dozorcu škôl. Za Jozefa II. sa im mali udeľovať aj pokuty, ale to sa vôbec neujalo. V Uhorsku to bol beh na dlhé trate – v mestách chodilo do školy približne 50 až 60 percent detí a na vidieku bol pomer opačný. Ale neboli sme výnimkou, lebo podobné pomery vládli v podstate v celej Európe.

Koniec 18. storočia bol revolučný a pre francúzsku monarchiu neskončil dobre. Do akej miery šlo Márii Terézii o vzdelávanie a do akej o dozor nad myšlienkami obyvateľstva?

Mária Terézia zomrela takmer desaťročie pred Veľkou francúzskou revolúciou, no veľmi dobre si uvedomovala benefity vzdelanejšej populácie. Jeden s predpísaných predmetov, ktoré boli súčasťou jej reformy, sa volal Znalosť o sebe samom. Žiaci sa tak aj v ľudových školách na dedinách mali učiť o tom, ako sa zdravo stravovať a čo sú ich povinnosti voči vrchnosti, Bohu aj sebe samému. Bol to taký predstupeň občianskeho vzdelávania a pre danú dobu to bol obrovský posun, ktorý formoval vzťah obyvateľstva voči panovníkovi a štátu. Poddaní si mali byť vedomí, kde je ich miesto a aké sú ich povinnosti.

Ale pomerne silný odpor vznikal aj voči tejto reforme. Školstvo malo byť totiž financované z obecných pokladníc, čo vytváralo značne pnutie medzi obyvateľmi, ktorí mali deti a tými, ktorí ich nemali. Dovtedy bolo totiž zvykom platiť za žiaka.

Vnímali v tom čase aj bežní ľudia gramotnosť ako hodnotu?

Gramotnosť a vzdelanie sa v tom čase už oceňovala, pretože sa na jeho základe obsadzovali napríklad miesta v mestských magistrátoch. Predtým stačilo, aby bol človek z nejakej dobrej šľachtickej rodiny.

Kam sme sa posunuli od čias tereziánskych reforiem a aké zlozvyky, či zvyky si nesieme doteraz?

Úsmevne tvrdím, že Mária Terézia urobila najlepšiu školskú reformu a odvtedy sa to už len snažíme prispôsobovať daným pomerom. Z tohto obdobia nám zostalo napríklad usporiadanie tried a dominancia učiteľa. V tom čase bolo v triede aj 100 detí, a aby učiteľ tú masu žiakov zvládol, mal tam vyvýšenú katedru. Z nej na žiakov „dohliadal“, a keď sa niekto chcel dostať k slovu, tak sa musel hlásiť, lebo prekrikovať sa v takej veľkej triede nemalo zmysel.

Aj v našich triedach dodnes bežne visia portréty prezidenta alebo prezidentky. Zvyk prezentovať „panovníka“ ako dohliadajúceho na chod celého štátu je práve z tohto obdobia. Vtedy sa celá spoločnosť – najmä v Uhorsku – snažila čo najviac deklarovať svoju vernosť. Dávala tým najavo, že už nepotrebuje robiť protihabsburské povstania, ale panovníka poslúcha pod jeho krásnym obrazom. Čím väčším, tým lepšie.

Čo musel splniť človek, ktorý sa na prelome 18. a 19. storočia chcel stať učiteľom?

Práve školská reforma Márie Terézie začala vyžadovať od učiteľa aj kvalitu. Predtým si mohli učením privyrobiť aj vyučení remeselníci či vyslúžilí vojaci. Pre bežného človeka totiž stačilo vedieť si prečítať modlitebnú knižku. Z písania sa mu postačovalo vedieť podpísať.

Zároveň však mohli na dedinách učiť aj absolventi špičkových nemeckých univerzít, ktorí čakali, kým sa pre nich uvoľní nejaké primerané miesto. Tí si často nosili zo štúdií špičkové filozofické diela a noviny. A tak sa stávalo, že na Gemeri či v Malohonte vzdelanci bežne čítali Hamburské noviny. Kvality učiteľov boli teda veľmi rozdielne.

V roku 1775 však vznikol prvý učiteľský kurz, ktorý trval šesť týždňov až tri mesiace a potenciálni učitelia sa na ňom mali naučiť efektívnej práci s deťmi a osvojiť si aj výučbu katechizmu, ktorá bola dovtedy na farároch.

Ako sa farári zmierovali s učiteľmi ako novými autoritami?

Zle. Okrem iného sa nový predpísaný katechizmus líšil od toho, na ktorý boli zvyknutí, čo vyvolalo ostré diskusie. Snaha o zrovnoprávnenie farára a učiteľa spôsobila aj to, že učiteľ bol v čase výučby oslobodený od iných povinností. Nemal čo ísť farárovi miništrovať, zvoniť ani upratovať kostol. To bol zásah do kompetencií farára, ktorý mal dovtedy hlavné slovo aj voči učiteľovi.

Takže zo vzťahu „poď mi upratať“ sa zrazu posunuli do partnerskej diskusie.

Áno. V škole mali farári nanajvýš preskúšavať žiakov z katechizmu. Tieto zmeny urobili z učiteľov relatívne nezávislé autority.

O pozície učiteľov sa často uchádzali aj nádejní spisovatelia a umelci, ktorí tak mali stabilný príjem a mohli sa venovať aj umeniu. Aký mali na školách život?

V tom čase status umelca neumožňoval prežitie, takže hlavným príjmom umelcov bolo učenie, najmä  v mestách: Prešporku, Kremnici, či v Košiciach. Títo ľudia boli činní aj v širšej mestskej komunite, ktorá ich akceptovala a uznávala. Na prelome storočí vďaka nim vznikali aj prvé triedy zamerané na maľovanie či hudobnú výchovu.

Na menších dedinách boli učitelia spolu s farárom najvyššou spoločenskou triedou, ale je dosť otázne, do akej miery im učiteľské povolanie umožňovalo venovať sa aj umeniu. Priestor na literárne aktivity mali predovšetkým farári, ktorí boli viac odbremenení od ťažkej práce s deťmi.

Telesné tresty na školách si ešte pamätá generácia môjho otca. Diskutovalo sa koncom 18. storočia o tom, či môže učiteľ udrieť žiaka?

V reforme Márie Terézie bolo deklarované, že sa nemá pristupovať k telesným trestom a deti treba motivovať pozitívne. Pochopiteľne to však nebola otázka, ktorá by rodičov tej doby vzrušovala. Telesné tresty boli bežné v rodine a šlo aj o bežnú normu disciplinizácie v spoločnosti. Takže v triede sa telesné tresty určite vyskytovali. Ale kde sa nikto nesťažuje, nie je ani možnosť efektívnej kontroly. Bol to beh na dlhé trate, lebo aj ja si ešte pamätám, že po nás učitelia hádzali všeličo vrátane kľúčov.

Sú z toho obdobia záznamy o tom, že sa niekto na takéhoto učiteľa sťažoval?

Pri pravidelných semestrálnych kontrolách, ktoré boli zavedené od roku 1777, chodil ustanovený inšpektor od školy ku škole, kontroloval priebeh skúšok, zoznamy žiakov a zaznamenával sťažnosti na učiteľov. Sťažnosti rodičov na učiteľove zaobchádzanie s žiakmi boli ojedinelé, ale určite sa vyskytlo viacero prípadov, kde inšpektor poznamenal, že učiteľ je opilec, alebo že je surový k žiakom.

Dodnes sa niektorí stredoškolskí učiteľa nechávajú oslovovať ako profesori napriek tomu, že nimi nie sú. Odkiaľ pramení tento zvyk?

„Professor“ je klasický latinský termín pre niekoho, kto sprostredkuje vzdelanie. Prestíž stredoškolských učiteľov bola v tom čase veľká a aj niektorí významnejší učitelia ľudových škôl či riaditelia sa snažili vylepšiť si takýmto spôsobom status a deklarovať sa za profesorov. To je systém, ktorý pretrváva do súčasnosti.

O učiteľoch stále hovoríme v mužskom rode. Boli v tom období bežné aj učiteľky a rešpektovali ich ľudia i cirkev?

Učiteľky boli vysoko vzdelané ženy s relatívne vysokým statusom, ale neboli bežné. V 18. storočí by som ich vedela spočítať na prstoch rúk. No v tom čase sa začalo uvažovať o tom, že dievčatá by mali aj v svetských školách vzdelávať ženy. Vypisovali sa preto štipendiá pre chudobné šľachtické dievčatá, ktoré mali učiť na štátom dotovaných miestach. Takéto ženy boli potom žiadané aj ako súkromné učiteľky a guvernantky.

Čo sa v tom období považovalo za ideál dievčenského vzdelávania?

Musíme si spoločnosť opäť rozdeliť na vrstvy. Poddanské deti nehľadiac na pohlavie mali vedieť hlavne trochu čítať, písať, ovládať katechizmus a základy občianskeho vzdelávania.

Na dievčatá z meštianskych – nebodaj aristokratických – vrstiev boli už nároky oveľa vyššie. Žena, ktorá stála pred vydajom, mala slušne ovládať čítanie, písanie, počty a nejaký cudzí jazyk. Preferovala sa francúzština, ktorá bola spoločenským jazykom, pretože aj v uhorských salónoch sa konverzovalo po francúzsky.

Aj ženy z vyšších vrstiev mali vedieť robiť domáce práce ako napríklad vyšívanie. To im malo pomôcť užitočne tráviť čas a nechodiť po báloch či divadlách. V tomto čase začína aj takzvaná „domestifikácia“ ženy. Oddelenie dievčat od chlapcov vo vzdelávaní jasne definovalo spektrum vedomostí, ktoré im štát poskytol. Uzavrel ich do domácnosti a dievčatá síce boli vzdelávané po francúzsky a nemecky, no ich často jedinou úlohou bolo kultivovane viesť domácnosť. O vysokoškolskom vzdelávaní žien nebolo do hlbokého 19. storočia v Uhorsku ani reči.

V knihe o vzdelávaní píšete, že: „V čase, keď ženy v anglických, francúzskych či nemeckých salónoch boli dušou osvietenskej spoločnosti vzdelancov, v nemalej miere sa podieľali na formovaní verejnosti a boli autorkami poetických či prozaických prác, v Uhorsku vládla tristná situácia.“ Prečo to bolo práve v Uhorsku takto?

Spoločenský život tu nebol rozvinutý tak ako v Nemecku, Holandsku či vo Francúzsku. Keď si pozriete pomer obyvateľstva v Uhorsku, tak šľachta tvorila okolo päť percent, čo bolo v porovnaní s inými krajinami 2- až 3-násobok. Naopak, meštianstvo bolo u nás v porovnaní s urbanizovanou západnou Európou veľmi slabé. Práve meštianstvo bolo pritom nositeľom otvorenosti. Socializovalo sa v kaviarňach a čitárňach, kde mešťania hľadali prístup ku kultivovanej debate a vymieňali si literatúru.

Šľachtici si knihy vymieňať nepotrebovali. Keď niečo chceli, tak si to kúpili a prečítali doma. Takže klasické salóny u nás vznikali veľmi pomaly. Prvými lastovičkami boli slobodomurárske lóže, kde sa socializovali ľudia z rôznych spoločenských vrstiev od vojakov, cez aristokratov, šľachticov, až po predstaviteľov remeselníckych odborností. Inak jeden z prvých klasických salónov u nás pestovala práve žena. Nesmierne vzdelaná a kultivovaná literátka Mária Zayová zo šľachtickej rodiny Zayovcov z Uhrovca. Okrem toho podporovala aj ľudové školy a do svojej ľudovej školy v Uhrovci angažovali Zayovci aj otca Ľudovíta Štúra.

Presuňme sa na vysoké školy. Prečo mali na konci 18. storočia študenti Kráľovskej akadémie zakázané fajčenie, účasť na tanečných zábavách a chvíľu aj divadlo? 

Čítanie literatúry a návšteva divadiel sa v tomto období považovali za prvý krok k uvoľneniu mravov. Aj v Uhorsku sa inscenovali v tom čase najpopulárnejšie Schillerove (nemecký dramatik – pozn. red.) diela, ktoré sa považovali za slobodomyseľné a prekračujúce cirkvou normované správanie.

Sú záznamy o tom, že za návštevu divadla boli študenti potrestaní a žiaci stredných škôl to mali úplne zakázané. Študenti Kráľovskej akadémie, ktorí prichádzali do styku aj so zahraničnou alebo nekonformnou literatúrou, boli tiež často podozrievaní, že sú zdrojom amorálnosti a revolučnosti, takže sa po nich pekne išlo.

Ako na to študenti reagovali? Chodievali poza školu do divadla?

Aj to sa stávalo. Vieme, že aj štúrovci si robili výlety kade-tade a vždy sa predtým museli nenápadne postretávať, keďže takéto „podvratné“ aktivity sa často spájali s priveľkou slobodou myšlienok.

Študenti uzatvárali aj „tajné“ študentské spolky, ktoré neboli pod kontrolou vedenia školy. Školy o nich ale spravidla vedeli a snažili na ich čelo postaviť nejakého profesora, aby to mali aspoň trochu pod kontrolou.

Keď sa rozprávame o vyššom vzdelaní, spomíname najmä meštianstvo a šľachtu. Ako na tom boli chudobnejšie vrstvy? Existovali nejaké sociálne štipendiá?

Práve v Uhorsku, ktoré malo veľké zastúpenie šľachty v obyvateľstve, sa vytvoril systém, ktorý šľachtické rody fundovali. Fungovalo to tak, že šľachtický rod zložil isté množstvo financií ako kapitál a z neho sa vyplácal 5- až 6-percentný úrok. O tieto peniaze si potom mohli žiadať študenti na základe svojich výsledkov a odporúčaní. Vďaka nim sa mohli dostať buď do zahraničia, alebo na vyšší stupeň školy. Šlo však najmä o chudobných šľachticov a mešťanov. Existoval aj systém internátov, kde sa chudobní študenti mohli ubytovať a dostávali stravu.

Roky mapujete dejiny vzdelávania na území Slovenska. Do akej miery vidíte jeho problémy za tým, že relatívne veľká časť obyvateľstva v súčasnosti pohŕda faktami?

Korene odporu voči vzdelanosti vidím v zásade v tom, že predošlé obdobie nastolilo dosť paternalistický typ vzdelávania. Učiteľ vás stále chce autoritatívne osvecovať, no dnes, keď máme k dispozícii nesmierne množstvo poznatkov, to nemá šancu zvládnuť. Medzi učiteľom a žiakom veľmi chýba interaktívna väzba, lebo aj žiak môže mať hlboké poznatky z odboru, ktorý ho zaujíma. A to sa týka aj úrovne základných škôl.

V 18. storočí bol začiatok a celé 20. storočie nám potvrdilo, že tento typ vzdelávania sa stal minimálne v strednej Európe normou, o Slovensku ani nehovoriac. No tento typ fungovania školy vám neumožňuje rozvíjať diskusiu a práve v diskusiách si ľudia rozvíjajú schopnosť vnímať, argumentovať a byť otvorení voči novým veciam. To je pre fungovanie v súčasnom dynamickom svete zásadné, a keď vám toto vzdelanie nesprostredkuje, máme problém.

Takže odporúčate zostúpiť z katedry a otvoriť dialóg?

Určite. Preč s katedrou a odporúčam zmeniť usporiadanie triedy tak, aby bol učiteľ so žiakmi na jednej úrovni. Na to som zvyknutá aj so svojimi doktorandmi. Sú ľudia, ktorí vedia o mnohom viac než ja. Pre mňa je obohacujúce, keď môžem počuť od mladého človeka veci, na ktoré by som nikdy neprišla, ak by som nebola jeho myšlienkam otvorená.