Denník N

V boji proti Islamskému štátu potrebujeme trpezlivosť, nie paniku

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Neexistencia dôveryhodného miestneho spojenca robí pozemné operácie v Sýrii ešte ťažšími, než vojny v Iraku, Afganistane či vo Vietname

Bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger poznamenal, že počas jeho dospelého života viedli Spojené štáty päť veľkých vojen a každá sa začala s veľkým entuziazmom a s podporou verejnosti. Ale v každej z nich sa Američania čoskoro začali pýtať: „Ako rýchlo sa stiahneme?“ Ako hovorí, v troch z týchto konfliktov USA stiahli vojakov po vlastnom rozhodnutí. Dnes vidíme podobne silný a pochopiteľný entuziazmus začať veľkú vojnu proti Islamskému štátu. Radšej sa však uistime, čo by znamenal nielen začiatok vojny, ale aj jej koniec.

Islamský štát nevyhráva

Niečomu sa dá priučiť zo stratégie, ktorá bola relatívne úspešná a týka sa boja proti al-Káide. Ako v roku 2012, rok po smrti Usamu bin Ládina, napísal bezpečnostný expert Peter Bergen, vedenie skupiny bolo zničené, jej zdroje zmizli a jej podpora v arabskej spoločnosti sa vyparila. Od výbuchov v londýnskom metre pred desiatimi rokmi neuskutočnila skupina na západnej pôde ani jeden útok.

Nie vždy bol tento obraz optimistický. Po jedenástom septembri hovorili o al-Káide vládni predstavitelia a experti s hrôzou a so strachom, ktoré sa objavujú aj dnes, keď hovoria o Islamskom štáte. Keď Spojené štáty a ich spojenci začali so skupinou bojovať, al-Káida inšpirovala či riadila niekoľko útokov po celom svete, vrátane najkrvavejšieho útoku na Západe od 11. 9., ktorým boli výbuchy vo vlakoch smerujúcich do Madridu v roku 2004 so 191 obeťami.

Ale tieto útoky neznamenali, že al-Káida „vyhráva“ vojnu proti terorizmu. A rovnako parížske útoky neznamenajú, že ju vyhráva Islamský štát. V skutočnosti je možné, že s tým, ako IS stráca reálne územie, obracia sa k terorizmu v zahraničí.

Stabilita s islamistami

Čo vysvetľuje úspech v boji proti al-Káide? Mnohí experti poukazujú na skutočne globálne protiteroristické operácie, zvlášť na zdieľanie spravodajstva. Iní poznamenávajú, že skupina to v Iraku prehnala.

V jednej z najlepších kníh na túto tému, Hunting in the Shadows, dochádza odborník na medzinárodnú bezpečnosť Seth Jones k záveru, že kedykoľvek USA prijali „stratégiu ľahkého našľapovania“ – to znamená špeciálne operácie, utajené zbieranie spravodajských informácií a vynucovanie zákonov – darilo sa im.

Keď však Spojené štáty a ich spojenci vyslali do moslimských krajín vojenské jednotky, „al-Káida z toho profitovala, čo sa prejavilo zvýšenou radikalizáciou a náborom ďalších bojovníkov“. To je dôvod, prečo Islamský štát od začiatku vábil západné krajiny, aby do Sýrie vyslali vojská.“

Poraziť skupinu vojensky by nebolo ťažké. Ale, aby porazenou aj zostala, niekto by musel vládnuť na jej územiach, lebo inak by sa jednoducho vrátila. Islamský štát odvodzuje svoju podporu od sunnitov v Iraku a v Sýrii, ktorí sa cítia perzekvovaní nesunnitskými vládami oboch krajín. Navyše, skupina vytvorila fungujúci štát, ktorý pre doteraz trpiace obyvateľstvo udržiava istú mieru stability.

Bez zázemia to nejde

V tomto zmysle je Islamský štát viac podobný Talibanu ako al-Káide, ktorá bola gangom cudzincov, čo sa usadili v Afganistane ako hostia Talibanu. Samotný Taliban je síce len lokálna skupina, ale má podporu paštúnskych komunít v Afganistane a v Pakistane. To vysvetľuje, prečo ho Spojené štáty neporazili ani po štrnástich rokoch od začiatku vojny, kde bojovali desaťtisíce amerických vojakov a teraz ešte viac afganských vojakov.

Navyše si treba uvedomiť, že v Afganistane majú USA slušného spojenca, ktorý má veľkú legitimitu. V Sýrii nikto takýto nie je. Kurdi sú kľúčovým spojencom a v nasledujúcich mesiacoch by sa mali stať ešte dôležitejším, ale ako etnická menšina nemôžu vládnuť na arabských územiach.

Politici vyzývajú, aby USA vytvorila z umiernených Sýrčanov armádu. Je to zrozumiteľná snaha, ale z histórie vieme, že keď cudzinci pomáhali zoskupiť lokálne sily, tieto sily zvyčajne nemali legitimitu a moc.

Mám na mysli napríklad Kubáncov, ktorí sa vylodili v Zátoke svíň, juhovietnamský režim či Washingtonom preferovaných irackých exulantov. Tento základný problém – neexistencia dôveryhodného miestneho spojenca – robí pozemné operácie v Sýrii ešte ťažšími než vojny v Iraku, v Afganistane či vo Vietname.

Jediné nevýhodné miesto

Nepíšem to preto, aby som obhajoval zúfalstvo, ale aby som povzbudil „strategickú trpezlivosť“, ako správne hovorí prezident Obama. Islamský štát nie je ani zďaleka taký silný ako momentálna hystéria. Obklopuje ho veľa smrteľných nepriateľov.

Bojuje s ním veľa krajín – sunitská Saudská Arábia i šiítský Irán, Spojené štáty i Vladimir Putin, susedné Jordánsko aj vzdialené Francúzsko. Jeho územie sa scvrkáva a jeho odkaz je veľmi nepopulárny na väčšine územia údajného kalifátu – svedčia o tom státisíce sýrskych utečencov, ktoré pred ich barbarstvom utekajú.

Boj proti terorizmu, spravodajské informácie, letecké údery, drony a špeciálne operácie sú oblasti, kde je Západ vo výhode – má peniaze, technológiu, know-how a možnosť medzinárodnej spolupráce. Môže okolo seba mlátiť mesiace či roky.

Ale ak by sme v panike z terorizmu namiesto toho poslali amerických vojakov do sýrskej púšte, dostali by sme sa na to jediné miesto, kde má rozhodujúcu výhodu Islamský štát. Po niekoľkých rokoch, keď nebude vidno výsledok, by sa ľudia začali pýtať: „Kedy sa stiahneme?“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie