Revolučná monarchia Alžbety II.
V Británii je možné nenávidieť Liz Trussovú alebo Keira Starmera, no napriek tomu sa stále radostne podieľať na štátnych funkciách. Kráľovnej sa podaril pozoruhodný trik pri zachovaní monarchie, ktorá bola zároveň majestátna a apolitická.
Autor je komentátor Bloomberg Opinion
Zomrela najdlhšie slúžiaca britská panovníčka. Pripadá mi to ako smrť v rodine. Kráľovná sa narodila v roku 1926, keď John Logie Baird prvýkrát verejne prenášal televízny signál, a korunovaná bola v roku 1953, keď zomrel Josif Stalin. Ako kráľovná s nami bola tak dlho, že život bez nej si pamätá len veľmi malá časť obyvateľstva. Vládla dlhšie ako ktorýkoľvek iný britský panovník, čím o niečo predbehla aj svoju praprababičku kráľovnú Viktóriu. Podľa zásady „musí ma byť vidieť, aby mi uverili“ sa osobne stretla s nespočetným množstvom Britov a prostredníctvom rádia a televízie zasiahla do životov miliárd ľudí po celom svete. Kto by si nepamätal jej vianočné posolstvo? Alebo útechu, ktorú poskytla počas pandémie covidu, keď citovala prísľub Very Lynn, že „sa ešte stretneme“.
A teraz odišla.
Ako prežiť modernosť
Zázrak monarchie spočíva v tom, ako prežila aj v demokratickom a rovnostárskom období. Všetko, čo predstavuje – skôr dedičné výhody ako zásluhy a voľby –, je protikladom všetkého, čo je nám ako civilizácii drahé. Britská monarchia však nielenže prežila, ale aj prosperovala. Neurobila žiadny z kompromisov „cyklistických“ škandinávskych monarchií. V skutočnosti si až vychutnávala, že kompromisom vzdorovala.
Ako k tomu došlo? V rámci prípravy na svoju prácu dostala kráľovná do rúk príručku o tom, ako prežiť kyselinu modernosti. Bola to skvelá kniha Anglická ústava od Waltera Bagehota vydaná v roku 1867 na vrchole viktoriánskej doby. Keď bola dieťa, Henry Marten, viceprepošt Eton College, pravidelne navštevoval hrad Windsor, aby ju poučil o jej ústavných povinnostiach, pričom kládol osobitný dôraz na Bagehotovu múdrosť. Na tejto skúsenosti nebolo nič normálne. Marten oslovoval osamelú princeznú „páni“ a poučoval ju, akoby bola triedou Etončanov. Ešte surreálnejšie bolo to, že ju učil, že Británia je „preoblečená republika“, že najlepšou kvalifikáciou pre panovníka je hlúposť a že jej úlohou bude tráviť život márnivým odvádzaním pozornosti od skutočného vládnutia.
Bagehot si myslel, že štátnické umenie je príliš vážna vec na to, aby bolo ponechané na masy. Tvrdil, že vládu treba skôr prenechať úzkej elite seriózne zmýšľajúcich mužov, ktorí rozumejú svetu. Ale ako prinútiť ľudí, aby prijali takýto názor v demokratizačnom veku? Odpoveď spočívala v rozptýlení prostredníctvom monarchie. Bagehot dúfal, že sa ľudia zamerajú na nádherných členov kráľovskej rodiny v pozlátených kočoch, ktorí žijú vo veľkej paráde, zatiaľ čo „skutoční vládcovia sa skrývajú v druhotriednych kočoch… nikto sa o nich nestará ani sa na nich nepýta, no napriek tomu ich ľudia bezvýhradne a nevedome poslúchajú z dôvodu nádhery tých, ktorí ich zatienili a predišli“.
