Denník N

Jana Kirschner: Cítim to rozdelenie v nás (+ video)

Foto N -Tomáš Benedikovič
Foto N -Tomáš Benedikovič

Po vražde Jána Kuciaka som sa budila v noci na to, že sa nechcem vrátiť domov. Speváčka Jana Kirschner rozpráva o politike, vojne na Ukrajine aj obťažovaní. „Cítim pokrok, že nakoniec sa otvorili veci a aj sa potrestali ľudia, ktorí páchali naozaj zlo.“

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Ako sa máte?

Mám sa dobre. Som dobre naladená, včera (vo štvrtok) sme hrali v Bratislave koncert, bola som veľmi rada, že som doma, aj keď som sa v Bratislave nenarodila, považujem Bratislavu za svoje mesto a som rada, že som mohla hrať pre Bratislavčanov.

Tesne pred alebo počas koncertu ste sa dozvedeli, že zomrela kráľovná Alžbeta, bolo to tak?

Áno, tesne pred koncertom. Prišiel za mnou Juraj Johanides s tým, že musím povedať, že tento koncert je pre vás a pre Alžbetu. Bola som z toho úplne mimo, ale nakoniec som jej koncert symbolicky venovala. Je to obrovská rana pre nás všetkých a najmä pre monarchiu. Končí sa jedna nádherná éra, ktorá priniesla množstvo príbehov, ktoré sa možno ešte len budeme dozvedať. Kráľovná bola niekto, kto bol pre Britov aj v čase terajšej politickej neistoty takou ochrannou rukou nad krajinou, napriek tomu, že sa k politike nevyjadrovala.

Vy ste sa s ňou v roku 2008 na Hlavnom námestí aj stretli. 

Áno, bola som pozvaná na stretnutie s britskou kráľovnou a vtedy tam prišiel aj princ Filip. Boli tam aj niektorí ľudia, ktorí sú dnes už považovaní za nevhodných, ale vtedy boli vo vláde. Dostala som sa do výberu ako speváčka, ktorá dostala zmluvu s Universalom, s veľkou firmou. Ako tá, čo odcestovala do Londýna splniť si svoj sen, čo sa mi nakoniec úplne nepodarilo, ale už som bola považovaná za jednou nohou Angličanku. Vtedy som ešte nemala Eddieho ani svoje dcéry, ale žila som v Londýne. Na stretnutie som si vo vintage markete kúpila taký žltý kabátik, Dior, keďže pre kráľovnú som sa chcela fakt vyparádiť. Okrúhly golier, gombíky a pod týmto kabátikom som mala krátke čiernobiele šaty. Boli dosť krátke, ale vravela som si, že kabát je po kolená, zakryje mi nohy a všetko bude v pohode. Dokonca som mala aj sieťkované pančuchy s nejakým vzorom a myslela som si, že vyzerám ako Parížanka alebo Londýnčanka. Ale keď som prišla do miestnosti, povedali mi, že kabát si musím dať dole. Tak som tam zostala stáť vo veľmi krátkych šatách a cítila som sa veľmi nekomfortne. Vedľa mňa stáli Meky Žbirka a Jožko Lupták. Na druhej strane bol princ Filip, ktorý obiehal expatov, čo žijú v Bratislave. Bol tam smiech a zábava, ale na tej strane, kde sme boli my a kráľovná, tam to bolo veľmi vážne. Princ Filip bol veľmi vtipný a žoviálny, ľudia ho mali naozaj radi, ale kráľovná napriek tomu, že pôsobila veľmi sympaticky, vyžarovala naozaj vážnosť. Keď prišla k Žbirkovi, tak Meky jej okamžite vyrozprával celý svoj životný príbeh v 30 sekundách. Videla som, že je už unavená, ale on jej rozprával, že je napoly Londýnčan, žije tam a tam a ona, ako mu držala ruku, tak pozrela na mňa a povedala: „And you?“ Pozrela sa mi na tie krátke šaty, dala mi ten pohľad starej mamy, ktorý hovorí: choď si dať okamžite dlhšiu sukňu. Bolo to veľmi pekné, cítila som s ňou istú spriaznenosť. Toto bola moja skúsenosť s britskou kráľovnou. Moje dcéry sú doteraz veľmi hrdé, že som sa s ňou stretla a ja takisto.

Naozaj sa vám nepodarilo splniť si v Londýne sen? 

V podstate sa mi to podarilo, pretože som tam stretla svojho muža, ale ten hudobný sa až tak nenaplnil. Nie v takom rozmere, ako bol promovaný, sľubovaný alebo ako si všetci naokolo mysleli okrem mňa. Možno práve preto sa to nepodarilo, lebo ja som vedela, že na to nie som pripravená. Bola som dva mesiace v New Yorku doučiť sa angličtinu, pretože na gymnáziu to nebolo veľmi dobré, nakúpila som si cez americký Amazon DVD Buffy the vampire slayer – Buffy, krotiteľka upírov, pozrela som si šesť sérií a učila sa anglicky. Moja angličtina bola naozaj veľmi zaujímavá. Keď som prišla do Londýna, myslela som si, že najcoolovejšie slovo, ktoré môžem použiť, je „shit“. „That’s the shit.“ Stále som to hovorila a oni sa na mňa pozerali, že odkiaľ som prišla. Robila som s producentom, ktorý robil s Paulom McCartneym, s Tears for Fears a s Enyou, bola som v dobrých rukách. Ale nebola som na to ako dievča – ako oni hovoria – „z východnej Európy“ pripravená. Dnes si myslím, že som na to hudobne aj jazykovo oveľa viac pripravená, ale pre šoubiznis už nie som zaujímavá. Už som stará. Vnútorne sa necítim stará, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

V redakcii

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie