Začal sa ďalší súd s bývalým špeciálnym prokurátorom Dušanom Kováčikom a prvýkrát ho verejnosť mohla vidieť vo väzenskom mundúre. Bol to vlastne smutný pohľad. Je to tak?

Bol, nikoho nemôže tešiť, keď taký vysoký funkcionár sedí v base a na toľké roky. Nechcem opakovať jedného slovenského klasika, ktorý hovoril, je to radosť iná, je to smútok, a v opačnom garde, je to smútok iný, je to radosť. Ja som si pozrel, koľkokrát som sa vo svojich článkoch priamo venoval pánovi Kováčikovi. Od roku 2004 je to 158 článkov. Šestnásť rokov ten človek šéfoval špeciálnej prokuratúre, to je desať článkov za rok. Pred tým, ako boli v parlamente v rokoch 2009 a 2014 voľby špeciálneho prokurátora, som napísal sériu článkov o tom, prečo by ho poslanci nemali voliť, pretože na tú funkciu nie je vhodný: „Nielenže nerobí, čo má, ale robí to, čo nemá. Ten človek si nezaslúži byť v takej funkcii.“ Keď po tých dlhých rokoch vidím, že dostal trest a sedí v mundúre, hovoril som si, že tie články asi neboli nezmyselné, asi som nepísal bludy, keď naozaj dostal, o čom som v článkoch písal, že by mu patrilo.

Teraz nemôže povedať, že ste ho nevarovali.

Aj to je pravda. Niektoré články som napísal vyslovene s úmyslom, že toto už je naozaj cez všetky čiary.

Pred niekoľkými dňami zverejnili aj rozsudok Najvyššieho súdu nad Kováčikom. Sudca Peter Štift vyhodnotil motív špeciálneho prokurátora tak, že išlo o „určitú vnútornú bohorovnosť až aroganciu vyplývajúce z predošlého niekoľkoročného výkonu funkcie špeciálneho prokurátora – obžalovaný mohol vyhodnotiť danú situáciu tým spôsobom, že sa mu nemôže nič stať, keď je v podstate jedným z troch či štyroch funkčne najvyššie postavených prokurátorov v štáte“. Druhým faktorom je podľa sudcu prirodzená ľudská túžba po majetku, „keď človek, hoci finančne zabezpečený, chce mať stále viac, aby si zvyšoval svoj životný štandard“. Myslíte si, že tento rozsudok odradí ústavných činiteľov od korupčného správania?

Nie som o tom presvedčený. Čítal som nejaké články a štúdie, a ak niečo ľudí odrádza od páchania trestných činov, je to istota postihu. Musia mať pocit, že idú do veľkého rizika, a musia si klásť otázku, či im to stojí za to. Keď sa pozrieme na to, kto je na Slovensku za mrežami, tí ľudia tam môžu byť s pocitom nespravodlivosti. Že oni neboli tí najhorší ani sa nedopustili tých najhorších vecí, a predsa musia „bručať“. A všetci ostatní, ktorí majú na rováši oveľa horšie a závažnejšie veci, chodia po slobode. Môj odhad je, že na každého odsúdeného alebo v preventívnej väzbe je možno 50 až 100 takých, ktorých sa ešte spravodlivosť nedotkla, hoci by sa mala. Tá odstrašujúca sila istoty postihu na Slovensku neexistuje. Tu je zrejmé, že sa oplatí riskovať, lebo pravdepodobnosť, že to na človeka padne a zaplatí za svoje skutky, je veľmi malá. Chlapci a dievčatá, ktorí to skúšajú, vždy môžu rátať s tým, že budú mať šťastie a vyvlečú sa z toho.

Ešte stále je veľmi malá?

Áno. Ja som sa zaoberal slovenskou politikou od samého začiatku. Keby som mal spísať zoznam všetkých zločinov, ktoré sa na Slovensku udiali so štátnou pečaťou, to by bola 1500- až 2000-stranová „bichla“ káuz, prešľapov, zjavného obohacovania. Všetky doterajšie vlády na pár výnimiek boli založené na tom, že niektoré kauzy vyskočili, ale ostatné sa v tom množstve stratili. Každé tri dni bola nejaká kauza. Ľudí, ktorí patria do basy a mali by tam byť, je nepomerne viac ako tých, čo tam sedia.

Úrad špeciálnej prokuratúry sa dlhodobo sťažuje na to, čo v téme spravodlivosti robí týždenník Plus 7 dní vlastnený Pentou. Často spochybňujú prokurátorov a sudcov bez toho, aby ich oslovili. Teraz urobili rozhovor s bývalým šéfom operatívy NAKA Jánom Kaľavským, ktorý je na úteku v Bosne a Hercegovine. Bol to Kaľavský, kto začal vojnu v polícii tým, že vypovedal proti vyšetrovateľom NAKA. Ako ste ten rozhovor vnímali?

Ako súčasť organizovanej, dôkladne pripravenej a realizovanej kampane, ktorej cieľom je zdiskreditovať vyšetrovateľov, ktorí sa zaoberajú najzávažnejšími prípadmi. Vo chvíli, keď prišli vyšetrovatelia na oligarchov, politické špičky, zdvihol sa primeraný odpor a kampaň proti vyšetrovateľom. Aby sme uverili, že manipulovali vyšetrovania, odohráva sa vo viacerých rovinách. Prvá rovina je politická: vieme, kto sústavne útočí na vyšetrovateľov a na špeciálnu prokuratúru, kto zvoláva týždenne tri-štyri tlačovky, len aby si kopol do policajtov a prokurátorov špeciálnej prokuratúry. Vieme aj to, ako a čím mu pomáha jeden člen vládnej koalície Sme rodina. Ďalšia rovina je inštitucionálna. Politici, ktorí prichádzajú s obvineniami o zvieratách v NAKA alebo mafii vyšetrovateľov, na to používajú dosť falošné podklady, ktoré im dodáva vedenie SIS, vedenie krajskej prokuratúry a bohužiaľ aj vedenie generálnej prokuratúry. Tretia rovina je mediálna, kde médiá, ktoré sú nejakým spôsobom ovplyvňované oligarchami alebo straníckymi priaznivcami ohrozených skupín, vytvárajú mediálne zázemie na to, aby sa o vyšetrovateľoch hovorilo, že sú zvieratá a páchajú neviemaké trestné činy.

Kaľavský v rozhovore hovorí, že sa bojí o život, a preto sa schováva v Bosne. Z toho, ako pozorujete rozhodnutia súdov, prácu polície, prokuratúry, hrozí Kaľavskému obvinenému z korupcie niečo iné okrem spravodlivého posúdenia toho, čo robil?

Pozorne som si prečítal ten rozhovor a povedal by som, že pán Kaľavský sa nám