Oliver Rehák
Nikdy nerobila len hudbu, zaujíma sa aj o film, výtvarné umenie a novú techniku. Ani rozhovor s ňou pri príležitosti slovenskej koncertnej premiéry sa netýkal výlučne hudby. Tvrdí, že sa považuje najmä za rozprávačku príbehov. Jeden z nich hovorí o americkej pilotke Amelii Earhartovej z medzivojnových rokov 20. storočia. LAURIE ANDERSON ho spracovala v skladbe Songs for A. E., ktorú naskúšala s Filharmóniou Brno, ktorú vedie jej priateľ, dirigent Dennis Russell Davies. V nedeľu 11. septembra toto dielo prídu uviesť do Bratislavy, v rámci festivalu Viva Musica! v Slovenskom rozhlase.
Keď ste hrali s Filharmóniou Brno koncom roka 2019 koncert so skladbou Songs for A. E., svet vyzeral úplne inak. Ako vnímate, čo všetko sa teraz deje?
Žijeme naozaj veľmi zvláštne časy, je to chaos. Naozaj som nečakala, že chaos sa dostane až na takúto úroveň. U nás v Amerike, ale aj v mnohých iných krajinách sa každé ďalšie voľby stávajú čoraz bezvýznamnejšie. Ľudia sú dezorientovaní, nevedia, čomu a komu sa vlastne dá ešte veriť, sú paralyzovaní dvomi rokmi pandémie, po ktorých ešte prišla vojna na Ukrajine a zdražovanie cien. Ale na druhej strane nám to zároveň otvára príležitosť prehodnotiť mnohé dôležité veci.
Vy ste rozprávačkou príbehov. Aké príbehy má dnes zmysel rozprávať a komu?
Presne o to ide. Pretože napríklad sa úplne pokojne môže stať, že keď príde nejaký ďalší covid, môže byť ešte smrteľnejší a prežije ho možno len desatina populácie. Poznáte výraz „longtermism“? Ten vyjadruje, že naše rozhodnutia v 21. storočí ovplyvnia celú budúcnosť ľudstva a že to dnes musí byť naša kľúčová morálna priorita. Čelíme vyhynutiu. Teraz ma najviac priťahujú tieto idey, sú fascinujúce. Zaoberám sa tým, koľko je hodín, koľko času nám zostáva. To sú témy novej opery, na ktorej pracujem; zatiaľ má pracovný názov Ark. Kam smerujeme, kto sa dnes vlastne dostane na archu?
Vy sa hlásite k budhizmu. Ponúka nejaké vhodné odpovede alebo odporúčania, čo robiť?
Budhizmus radí to čo vždy – vidieť veci presne také, aké sú. Nie tak, ako by sme si želali. A to sa snažím robiť aj ako umelkyňa. Nemusíte byť budhistom, aby ste na to prišli. Stačí mať otvorené oči a byť bdelými. Vy sami rozhodujete o tom, čo vidíte, a v druhom kroku, ako sa s tým vyrovnať. Pre mňa to znamená akceptovať realitu, ale zároveň byť optimistkou. Možno to znie ako protiklad, ale nie je. Budhizmus kladie dôraz aj na láskavosť a empatiu voči druhým. Svet je plný konkurenčných vzťahov, rivality – ja skôr vyhľadávam ľudí, ktorí dokážu uvažovať inak.
Pred koncertom v Bratislave hráte s Filharmóniou Brno aj na festivale Ars electronica v Rakúsku. Jeho tohtoročnou témou je „Vitajte na Planéte B“ a poditul znie „Iný život je možný“. To znie tiež optimisticky, nie?
Ars electronica sa ako festival umenia novej techniky snaží ukázať, že technika by nám dokázala pomôcť. V tomto zmysle som však, úprimne povedané, veľkou pesimistkou. Často pripomínam slová jedného odborníka na počítačovú bezpečnosť, ktorý vyhlásil: Keď si myslíte, že technika vyrieši vaše problémy, nerozumiete technike ani svojim vlastným problémom.
Songs for A. E. je dielo o pilotke Amelie Earhartovej, ktorá ako prvá žena preletela Atlantik a zahynula pri pokuse obletieť celý svet. Ten príbeh je sfilmovaný, v hudbe ho už pred vami spracovala Joni Mitchell v pesničke na albume Hejira. Prečo ste si ho vybrali vy?
Vo svojej tvorbe som sa vždy dosť venovala zlyhaniam techniky. Presne o tom napríklad hovorí skladba »O Superman« z albumu Big Science, ktorý teraz vyšiel v reedícii k svojmu 40. výročiu. Je to príbeh unesených rukojemníkov, po ktorých leteli helikoptéry a havarovali. Takže záchranná misia zlyhala. Havarovala aj Amelia Earhart, nevedela sa spojiť s najbližšou letiskovou vežou, ale jej príbeh je pre mňa skôr o lietaní. Už od detstva sa mi páčila myšlienka, že by som mala vlastné lietadlo, a keď jedna z mojich sestier nevedela zaspávať, vymýšľala som jej príbehy o dievčati-pilotke, ktorá lieta vysoko a kam chce. V tom je podobnosť s Planétou B. Svet je dnes v strese, planéta na prahu zničenia a veľa ľudí premýšľa o tom, ako sa odtiaľto dostať preč. Kolonizácia Marsu je však smiešny nápad – nič to nevyrieši. Keď som bola rezidenčnou umelkyňou v NASA, dozvedela som sa, že premena Marsu na obývateľnú planétu by trvala tisícky rokov. Navyše Mars je od zeme vzdialený 300 miliónov míľ, cesta tam dnes zaberie pol roka, a to ešte nehovoríme o tom, či by sme sa starali o Mars rovnako ako o našu planétu. Sme skôr ničitelia než tvorcovia, väčšinou po sebe zanechávame spúšť. Poznáte seriál BBC Planéta B?
Nie.
Bolo to sci-fi o inom spôsobe eskapizmu, o tom, že na Planéte B ďalej žijú ľudia, ktorí umrú v reálnom svete. O niečom podobnom už v 19. storočí písal aj ruský filozof Nikolaj Fiodorov. Podľa neho všetky duše žijú vo vesmíre a musíme sa tam po ne vybrať; bol to vlastne taký svojrázny mystik a predchodca ruského vesmírneho programu. Umelci môžu pracovať s fantáziou podobným spôsobom, ale ja som skôr biografickým typom tvorcu, ktorý nevytvára čistú fikciu.
Teoretik komunikácie Vilém Flusser tvrdil, že existuje empirická a teoretická kreativita. Tá prvá sa spája s obrazom osamelého umelca čakajúceho na inšpiráciu, kým tá druhá je kolektívnym dielom, výsledkom spolupráce umelca s tímom expertov z rôznych oborov.
To presne vystihuje, o čo sa snažím. Ale nikdy som sa vo svojich dielach nesnažila vyjadrovať samu seba. Vysvetľovanie vlastnej tvorby prenechávam iným.
V Bratislave pred koncertom premietnu aj váš film The Heart of the Dog. Citujete v ňom slová filozofa Kierkegaarda: „Život sa dá pochopiť iba spätne, ale treba ho žiť smerom dopredu.“ Keď ste spomenuli výročie vášho albumu Big Science, vlani ste na koncerte pre rádio NPR zahrali niekoľko piesní z tejto nahrávky. Vy sa obvykle nepozeráte do minulosti; prečo ste teraz urobili výnimku?
Pretože som sama bola zvedavá, čo sa stane. Aké to bude, či sa neubránim tomu, aby som upadla do opakovania starých vzorcov. Keď sme hrali skladby »O Superman« a »Let X=X«, cítila som, že sú stále tie isté a zároveň iné. To ma zaujalo. Teraz vážne zvažujem, že na budúci rok spravím koncert iba so starými pesničkami. Mám taký nápad: večer s muzikantmi, ktorí dokážu nejakým zaujímavým spôsobom reinterpretovať minulosť. Sľubujem, že to určite nebude žiadny koncert v štýle pesnička po pesničke v rovnakom poradí aj v tých istých verziách ako na starých albumoch! (smiech)
Myslíte niečo podobného, ako keď sa s albumom Big Science vo svojom remixe pohrala Arca?
Ten remix sa mi páčil, ale skôr ide o voľnú zvukovú dekonštrukciu. Mňa viac lákajú pesničkové štruktúry. Mimochodom, dnes sme tu v Brne okrem Songs for A. E. skúšali aj úplne nové dielo, ktoré som napísala. Hrajú ho naozaj prekrásne. Volá sa All the Animals, je to skladba pre sláčikový orchester a rozprávača založená na umelej inteligencii.
Zaujímavé spojenie. Ako to vzniklo?
Keď som bola rezidenčnou umelkyňou na Machine Learning Institute v Austrálii, dostala som sa k jazykovému superpočítaču. Keď sa ma spýtali, čo by sa mal naučiť, najskôr som povedala, že Bibliu. A potom sme sa ho rozhodli nakŕmiť všetkým, čo sme s Louom Reedom kedy napísali – slovami piesní, príbehmi, esejami. Skúšame, ako z toho môžu vznikať nové texty.
To mi pripomenulo online generátory recenzií, kde zadáte názov diela a z databázy vypadne hotový článok. Vtipné, ale trochu jednorozmerné.
Náš generátor funguje trochu inak. Je to nový spôsob autorskej tvorby. Môžem vám to predviesť. (Berie si zo stola laptop.) Skúste povedať vetu zloženú z piatich-šiestich slov tak, aby to nebolo príliš abstraktné. Povedzme o tom, čo vidíte tu v tejto miestnosti.
Čo napríklad ten klavír za vami, je naladený?
(Laurie Anderson napíše vetu do počítača a program po pár sekundách vyhodí krátky text, ktorý hudobníčka rýchlo prečíta.) Vidíte, znie to úplne, ako keby som to napísala ja, však? Dokonca toto už by mohla byť aj báseň, nielen pesničkový text.
Ďakujem za inšpiratívny rozhovor. Nabudúce to môžeme skúsiť tak, že vopred pošlem otázky a odpovede vypracuje počítač.
Žiadny problém. (smiech)
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
