Nedeľná nekázeň: Naše chrámy a životy neničí ateizmus, ale egoizmus

Mnohé kostoly a iné vzácne historické pamiatky na Slovensku pustnú. Nemá ich kto obnoviť. Ak sa aj ľudia a finančné prostriedky nájdu, stáva sa, že sa investície použijú spôsobom, ktorý historickú hodnotu nerevitalizuje, ale zničí. Za svojpomocnými, neprofesionálnymi zásahmi nie je len šetrnosť, ale, žiaľ, aj nevedomosť, pohŕdanie odbornosťou. Výsledkom sú gýčové exteriéry aj interiéry, nefunkčné organy. Aj taký je obraz nášho vzťahu ku kultúre.

V tejto situácii sú hodné povšimnutia a ocenenia aktivity farárov a farárok, dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v OZ Gotická cesta, ktorí v spolupráci s obcami a pamiatkovými úradmi postupne rekonštruujú a sprístupňujú stredoveké kostoly z 13. a 14. storočia v Gemeri a Malohonte.

Chrámy boli v minulosti a sú i dnes centrom náboženského života – na mnohých miestach aj kultúrneho a spoločenského. Ale vieme, že to, čo v nich často znelo a znie, človeka a spoločnosť automaticky nemení k lepšiemu. To, čo v kostolných laviciach počúvali ženy, chudobní, znevýhodnení, často len konzervovalo osvedčené mocenské postavenie tých, ktorí vládli, ktorí rozhodovali.

Múry takýchto noriem sa však našťastie trasú. Vďaka viere a hlavne skutkom všetkých, ktorým nestačí, ak sa na posvätných miestach nekriticky, bez premýšľania prijímajú texty a odriekajú vyznania viery predchádzajúcich generácií. O mnohých je potrebné premýšľať na základe nových poznatkov a skúseností. Áno, práve v chráme je a má byť priestor na zastavenie, premýšľanie a prehodnocovanie toho, čo platí a má platiť a čo je potrebné v mene lásky, v mene života úplne zmeniť.

Pohľad na schátrané kostoly, ale hlavne na mnohé zdevastované životy ľudí okolo nás musí viesť k uvažovaniu, čo a ako vnímať, hovoriť a robiť inak.

To, čo devastuje naše chrámy, ale aj naše životy, nie je totiž ateizmus ani liberalizmus, ale egoizmus, pokrytecká zbožnosť a z nej vyplývajúca sociálna nespravodlivosť, nie sloboda, ale snaha vládnuť, mať moc a rozhodovať, zotročujúci strach.

Biblické spisy na viacerých miestach zaznamenávajú kritiku magicky poňatej zbožnosti a kultu. Okrem iného prorok Jeremiáš tlmočí: Nespoliehajte sa na slová, na to, že za hradbami svojich slov a vyznaní budete v bezpečí, že sa tam môžete stretnúť s Bohom. Nezáleží na slovách, miestach. Záleží na konaní, skutkoch! Na tom, či vidíte, čo je v živote nevyhnutné zmeniť. Záleží na tom, či sa staráte o to, aby mal prístup k právu a spravodlivosti každý človek, či dbáte o dôstojnosť tých, ktorí nemôžu podávať výkon, o znevýhodnených, o menšiny. Ide o to, nakoľko ste citliví voči ľuďom a životnému prostrediu, ako pôsobíte tam, kde je potrebná vaša angažovanosť. Dôležité sú činy, nie slová.

Všetci sme a budeme vystavení krízam rôzneho druhu: energetickej, finančnej, ekologickej a ďalším. Bude potrebné, aby sme sa v nich učili zorientovať nanovo. S láskou a zodpovednosťou za seba aj za iných.

Biblia nám však pripomína, aby sme hľadali, zaujímali sa, čo môžeme a máme robiť inak, aby sme dokázali zmysluplne žiť. Vyžiť, prežívať nám nestačí.

Čas, ktorý si nájdeme sami pre seba, na reflexiu súladu svojich prianí, slov a skutkov – v tichu, pri hudbe alebo v dôvernom rozhovore, v kostole, ale aj doma, nám môže priniesť úžitok. Je možné, pravdepodobné, že nás vystaví nepríjemným pocitom a zisteniam, a budeme potrebovať blízkeho človeka, ktorý by nás vypočul a nesúdil. No tieto chvenia, neistoty sú len prechodné. Schopnosť vystaviť sa kritickému slovu, hĺbke toho, čo sme potlačili, prinesie nové odhodlanie, že zmenu potrebujeme a zvládneme.

Tento proces stojí odvahu, veľa času a síl, a ak vedie k obnove, zmene, uzdraveniu, nadobúda zmysel. To, že sa zakolíše niečo, čo sme považovali za pevnosť, nemusí znamenať katastrofu. Ani ruiny nie sú koniec. To, že sa s nimi naučíme konfrontovať vo vlastnom živote, je pokánie – dobrý začiatok iného, nového spôsobu myslenia a konania.

Život, ktorý budeme v mene Božom – v mene pravdy, spravodlivosti a lásky – tvoriť, a čo, naopak, nedopustíme do našich chrámov, do rodín, cirkvi a spoločnosti, môže vrátiť len osobná zaangažovanosť každého z nás.

S dobrovoľníkmi z okolia navštevujeme jednu rómsku osadu na Gemeri. Mnohopočetné rodiny tu žijú naozaj vo veľkej biede. Ale vždy, keď stretnú človeka, u ktorého vidia a vycítia úprimný záujem, sa tešia a túto radosť búrlivo prejavujú. Nie sú nešťastní. Sú iba chudobní. Sú výkričníkom, že sme ako spoločnosť aj ako cirkev v minulosti mnoho vecí zanedbali, ich potreby sme ignorovali. A keďže stále sme neprišli na to, ako im pomôcť, aby sa mohli integrovať vo všetkých oblastí nášho života, mnohí Rómovia na Slovensku stále živoria. Ale chcú sa učiť, pracovať, potrebujú byť užitoční.

Za to, ako sa bude ďalej vyvíjať ich život, ich viera a snaženia, nesieme zodpovednosť. Nepotrebujú len materiálnu pomoc, potrebujú náš záujem. Náš čas, naše prijatie. Povzbudenie, aby deti napriek všetkým viditeľným znevýhodneniam, do ktorých ich vrhá ich chudoba, chodili do školy a dospelí si napriek odmietaniu neprestali hľadať prácu.

Desaťtisíce Rómov v regiónoch Slovenska dlho boli a sú prehliadané. Túžia po lepšom živote a svete, rovnako ako my. Cestu k nemu musíme hľadať spolu. Dá sa to. Načúvaním, spoznávaním, láskou.

To je priestor, kde býva Boh. Môžeme Ho stretnúť všade, ale hlavne tam, kde sa ľudia vnímajú a podporujú. Tam, kde sa neizolujú do svojich príbytkov, ale ani predstáv, ale stretávajú iného v jeho podmienkach, v jeho inakosti. Tam, kde neplačú nad svojím ťažkým osudom, ale hľadajú, koho by mohli milovať. Vždy, vždy niekoho nájdu. A ak budú v človeku nachádzať Boží obraz, bude mať tento svet nádej.