Denník N

Pod slnkom Jany Shemesh: Politici sa znemožnili, povoláme političky?

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na úvod by som sa rada poďakovala za ohlasy a reakcie na prvé vydanie tohto newsfiltra. Boli nápomocné v hľadaní toho, čo by vás mohlo zaujímať a o čom by ste tu chceli čítať. Samozrejme, uvítam aj ďalšie, možno aj s konkrétnymi nápadmi a tipmi.

Posledné dni ma – a myslím si, že to ani zďaleka nie je len môj prípad – naplno zasiahla únava z politickej krízy na Slovensku, lebo som očakávala, že po prázdninách sa veci vyjasnia, upracú a začne sa pracovať. Veď už aj deti sa vrátili do školských lavíc a začali zarezávať.

Lenže namiesto toho tu stále máme cirkus a zmätok a neveriacky krútime hlavami nad našimi lídrami a ich konaním.

Na rozdiel od detí v školách, ktoré sa ešte dajú formovať dobrým príkladom, láskavosťou a tým, že im načúvame, im už nepomôže nič. Mohlo by nám to byť jedno, sú to dospelí ľudia a to, čo vystrájajú, je ich hanba. Lenže zverili sme im do rúk moc a oni robia rozhodnutia, ktoré zasahujú nás aj našich školákov a školáčky.

Preto sme z toho frustrovaní, sklamaní a úzkostní. Navyše sa blíži jeseň, dlhšie noci a chlad. Ak to chceme zvládnuť v pohode a zdraví, mali by sme sa obrniť. Každý ako vie, ako mu vyhovuje a na čo má kapacity.

Už dnes je nám jasné, že vinou energetickej krízy budeme potrebovať hrubšie svetre. Ale aj pevnejšie nervy a pokojnejšie vnútro.


Téma týždňa: Bolo by nám lepšie, keby nám vládli ženy? 

Neviem, či to bola náhoda alebo výsledok znechutenia z toho, čo sa okolo nás deje, no túto otázku svojim respondentkám v rozhovoroch položili nedávno dve novinárky- Monika Tódová z Denníka N a Petra Procházková z českého Deníka N.

Tódová sa pýtala bývalej premiérky Ivety Radičovej, Procházková ruskej spisovateľky a kritičky Putinovho režimu  Ľudmily Ulickej. Ani jedna z nich neodpovedala jednoznačne áno, ale obe sa v zásade zhodli na tom, že žien by v politike mohlo byť viac.

Táto otázka sa pravidelne opakuje v situáciách, keď je krajina vyšťavená z kríz akéhokoľvek charakteru, občania a občianky sú unavení z handrkovania politikov a prevláda pocit, že rozhodnutia sa prijímajú, reči sa vedú a činy sa konajú v závislosti od hladiny testosterónu politického vedenia.

Jednoducho v momente, keď mačizmus, bezohľadnosť a nedospelé pretekanie sa dosiahne neúnosnú mieru a už ohrozuje našu bezpečnosť, životný štandard, psychickú pohodu, začíname premýšľať, čo sa stalo a ako to môžeme zmeniť.

Prirodzene sa objaví aj myšlienka, že treba vymeniť tých hore. Ale za koho? Za podobných, ak nie horších, čo nás ďalej budú vláčiť ďalšími krízami a predvádzať svoje najhoršie vlastnosti? A čo keby sme ich nahradili ženami?

Asi neprekvapí, že výskumy ukazujú, že takto sa uvažuje hlavne v krajinách, kde existuje nižšia rodová rovnosť. Jednoducho: všetci politici sa znemožnili, skúsme to s političkami.

Máme zafixované a dátami aj potvrdené, že ak sú ženy pri vedení, vedia lepšie spolupracovať, viac sa zaujímať o druhých a počúvať ich, väčšmi rešpektovať aj opačný názor či toľko sa nepresadzovať za každú cenu.

Takéto správanie sa ešte viac vyžaduje v krízových situáciách. Vtedy ľudia potrebujú slová pochopenia, musia vedieť, čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch, že oni a ich problémy nie sú menej dôležité ako egá lídrov a že to napokon zvládneme, aj keď to bude ťažké.

Samozrejme, netreba generalizovať – sú aj výnimky a platí aj to, že nie každá žena či líderka je na toto vybavená a  musí sa zmestiť do kritérií a očakávaní, ktoré jej spoločnosť nastavila a ktoré si do nej projektuje.

Má to svoje riziká – pre ženy. Faktom je, že napríklad vo veľkých korporáciách sa v časoch kríz vedenie častejšie obracia na ženy a aj ich častejšie nominuje do svojho čela. Je to však dvojsečná zbraň – keď žena preberá projekt, firmu, krajinu, v kríze môže zažiariť, ak ju vyvedie z problémov. Pravdepodobnejšie však je, že fatálne a nie vlastnou vinou zlyhá, a tak sa navždy profesionálne odpíše a ešte bude chodiacim dôkazom toho, ako to ženy nevedia.

Platí to pre politiku aj ďalšie oblasti ľudského života. Tento fenomén sa nazýva sklenený útes a hoci ešte nie je úplne komplexne preskúmaný a sú takí, čo ho rovno popierajú, skúsenosti mnohých žien aj v médiách opísané príbehy niektorých firiem naznačujú, že nie je len fantáziou.

Nie je tajomstvom, že mnohé schopné ženy, ktoré si uvedomujú aj tieto riziká a nechcú sa vystavovať dvojitému metru pri posudzovaní všetkého – od svojho výzoru cez rodinný život až po skúsenosti a vedomosti –, radšej do politiky nepôjdu alebo sa nebudú uchádzať o líderskú pozíciu v biznise či v akademickom prostredí.

Sú aj také, ktoré nie sú pripravené strácať čas v „testosterónovom prostredí“, hoci by aj mali ambície a vízie. Iné sa nevedia presadiť v prostredí, ktoré celé generácie mužov na mieru vytvárali pre ďalších mužov.

Aj to spôsobuje, že si vlastne nedokážeme poctivo overiť, či by nám ženy vládli lepšie ako muži. Jedinou cestou, ako to zistiť, je pustiť ich viac k moci. Nielen vtedy, keď nám tečie do topánok.


Čo sa podarilo 

Prezidentka Zuzana Čaputová minulý týždeň navštívila Grécko a Severné Macedónsko. V jej delegácii bola aj omama Inge z organizácie Cesta von.

Cesta von sa sústreďuje na pomoc ľuďom z vylúčených komunít vymaniť sa z generačnej chudoby a naučiť sa, ako do nej znovu nespadnúť.

Jedným z projektov je aj projekt omám – starších, skúsenejších, v komunite rešpektovaných žien, ktoré pomáhajú mladým rómskym rodičom s výchovou detí v útlom veku. Lebo ako je známe, čo sa zanedbá v tejto fáze vývoja dieťaťa, sa len ťažko dobieha neskôr.

Omama Inge o projekte hovorila pred gréckou delegáciou, ktorej sa projekt zdal inšpiratívny. Generačná chudoba a nedostatočná stimulácia detí vyrastajúcich v ťažkých podmienkach sa totiž týka celého sveta a má negatívny efekt v mnohých oblastiach.

Prezidentka Čaputová svojím sympatickým gestom a vyjadrením uznania tomuto projektu ukázala, že pomoc rodinám v núdzi sa dá robiť nielen bombasticky a nie vždy efektívne, ale aj trpezlivou každodennou prácou. Napríklad aj na prelamovaní predsudkov


Čo sa nepodarilo 

Izrael zaujíma k vojne Ruska proti Ukrajine stanoviská, ktoré nie sú sympatické, aj keď sú možno pragmatické. To je politická a geopolitická rovina.

Smutné je, že to zasahuje aj obyčajných ľudí, ich bezpečnosť a ich životy. Liza Kuzmina má 18 rokov, je v maturitnom ročníku a je izraelskou reprezentantkou v hádzanej. V Izraeli žije od ôsmich rokov s matkou, ktorá sa vydala za Izraelčana. Ten nedávno zomrel, a keďže Liza ani jej mama nemajú izraelské občianstvo, dostali list od ministerstva vnútra, že sa do dvoch týždňov musia z Izraela vysťahovať.

A kam? Do ukrajinského Chersonu okupovaného ruskými vojakmi, kde žije ich rodina. Ministerstvo sa totiž domnieva, že manželstvo Lizinej mamy bolo fiktívne. Úradníčka, ktorá papier podpísala, si nemyslí ani to, že na ženy sa vzťahuje dočasná ochrana pred núteným odchodom z Izraela z humanitárnych dôvodov.

A to napriek tomu, že neoficiálnou politikou ministerstva vnútra by počas vojny malo byť to, že na prípady z Ukrajiny sa pozerá s privretými očami a neriešia sa drasticky.

Stačí však jedna úradníčka, ktorá sa zatne, a dve ženy sú postavené pred dilemu vrátiť sa do vojnou zničenej krajiny alebo zostať v Izraeli bez povolenia na pobyt a strachovať sa, že ich za to potrestajú deportáciou a pečiatkou persona non grata na dlhé roky.


Žena, ktorá zaujala 

Nový kráľ Karol III. a jeho manželka Kamila. Foto – TASR/AP

Pôvodne som rozmýšľala o tom, že napíšem niečo o kráľovnej Alžbete II., ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Pod slnkom Jany Shemesh

Silné ženy

Životy žien

Komentáre, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie