Je trpko

Dlhodobo mám pocit, že si nemôžem čítať správy o našej krajine. Asi som padavka, ale nebojte sa, všetky správy sa ku mne aj tak dostanú. Cítim sa potom nepríjemne, lebo mi zateká do topánok a to nikto nemá rád. Mám pocit, že tá voda stúpa vyššie a vyššie a o chvíľu sa budem musieť ponoriť od nôh nahor, s čím mám chladivý problém aj v termálnom prameni.

Môj kamarát volil OĽaNO, smial sa a hovoril: „Aspoň bude sranda, keď bude premiér.” Mal pravdu. Je sranda, aj keď už nie je premiérom. Nespisovne povedané: sranda, že dnes je to už taká sranda, že to vôbec nie je sranda. Šéf poslaneckého klubu OĽANO Šipoš vytímbildingovane skonštatoval, že Matovič patrí medzi najvýkonnejších ministrov. To je pravda. Ešte nikdy nikto tak nepotopil našu krajinu, a to sme tu mali vskutku snaživých ľudí. Šipoš tiež povedal, že nevidí dôvod, prečo by mal pán minister odstúpiť.

Poznám to. Keď mám pocit, že sa niečo dogabáva, tiež rada prenášam zodpovednosť na iných, je to tak jednoduchšie a je to nechutná vlastnosť. Ten obyčajný človek sa deštruktívne a sebadeštruktívne rochní v malom nafukovacom bazéniku samoľúbosti a utápa sa v pocite obete a sebatrýzne.

Je to martýr, ktorému každý ubližuje a bazénik vyfukuje, no jeho spasiteľská dušička cíti, že napriek tomu statočne a odvážne koná v záujme občanov. A my sledujeme, ako sa vo vírivke obďaleč spolu topia v láske úplne obnažení ľavičiari s fašistami.

Je obklopený ľuďmi, ktorých fascinujú cudzie maternice a vzrušuje intímny život občanov a občianok Slovenskej republiky. Namiesto riešení pre zdravotníctvo vo fáze úplného kolapsu sa títo neobyčajní ľudia zaoberajú tým, ako zbaviť dúhových ľudí základných práv a slobôd, a láska k blížnemu ich irituje viac ako láska k blížnemu podľa ich predstáv.

Je krásnym príkladom nášmu ľudu, ktorý je už taký frustrovaný, až uveril, že mu chce každý zle. Od židojašterov cez akési západné elity, experimentálne vakcíny, migrantov, ktorí nás znásilňujú, Ukrajincov, ktorí nám kradnú vrecko múky na SUV, tých, čo klamú, že Zem nie je doska. Je jednoduchšie poplakať si, ako sa postaviť ľudskej hlúposti.

Mne je úplne jedno, či budem alebo nebudem chodiť v nedeľu do obchodu, ja chcem dostať termín u lekára skôr ako o pol roka a chcem mať istotu, že o moje deti bude postarané vo všetkých smeroch vrátane toho, že budú vedieť, že Zem nie je doska. A ešte chcem celosvetový mier a na obed parené buchty. Vopred ďakujem.

Och, spomínam si, aká som bola pyšná na Hegera, keď išiel tak odvážne a s jednoznačným postojom na Ukrajinu, a na chvíľu som aj mala suchšie v topánkach. To bol krásny pocit mať na chvíľu sucho v topánkach a dôverovať premiérovi. Už je to fuč. Juj, či mi ostalo melancholicky, asi si k tejto spomienke aj pustím Hegerku, nech je to intenzívnejšie.

Ide to s nami dolu vodou a čo bude ďalej? Keď sa začneme topiť, necháme sa unášať prúdom voľakam za Gabčíkovo, alebo budeme plávať proti prúdu a bude stačiť do Rakúska? Utopíme sa v tom bahne, ako ten Atreyov kôň v Nekonečnom príbehu? Utopil sa, lebo prepadol smútku, pamätáte? Ja som tiež smutná a tiež mám pocit, že tento príbeh je azda nekonečný. Je to ešte vôbec bahno, nie sú to už trochu…?

Možno je to v tejto záplave udalostí, ktoré sa blížia k absolútnemu dnu, utopická myšlienka, ale nepôjdeme spoločne na nejaký teambulding?

Autorka je nasrdená a ten hejt, ktorý získa za tento článok, jej neprekáža.