Denník N

Čo sa od Andersa Breivika môžeme naučiť o islamskom terorizme

Nórsky extrémista Anders Behring Breivik má na svedomí 77 ľudských životov. Foto – TASR
Nórsky extrémista Anders Behring Breivik má na svedomí 77 ľudských životov. Foto – TASR

Čo majú moslimskí šialenci spoločné s anti-moslimskými šialencami? Vlastne skoro všetko.

Rado Ondřejíček po teroristických útokoch v Paríži poznamenal, že človek, ktorý je schopný v rozpore s prirodzeným ľudským inštinktom odpáliť sám seba bombou, je „vždy v prvom rade psychopat a až potom moslim alebo čokoľvek iné“.

Skúsme teda na chvíľu zabudnúť na ideológie a hovorme o psychopatoch, ktorí vraždia. Ako sa dajú spoznať, bez ohľadu na to, či vraždia v mene islamu, alebo kresťanstva, alebo v mene zbavenia Európy islamu, alebo zbavenia Európy kresťanstva?

Polícia, ktorá neočakáva zločiny

Jeden z najlepších novinárskych počinov tohto roka je kniha nórskej novinárky Åsne Seierstadovej Jeden z nás: Príbeh Andersa Breivika a masakra v Nórsku.

Prvé ponaučenie z knihy je ľahké: Ak sa nejakému územiu terorizmus dlho vyhýbal, polícia sa bez dôkladného tréningu nebude správať kompetentne. Napríklad: Ešte pred výbuchom bomby v Osle hlásil okoloidúci na tiesňovú linku, že podozrivý muž v policajnej uniforme zaparkoval auto v zákaze priamo pod premiérovým oknom, a uviedol aj značku auta, na ktorej Breivik odišiel (vraždiť na Utøyu). Po výbuchu to službukonajúci policajt napísal šéfovi na papierik, ale ten si to nevšimol. Keď si to konečne všimol a prikázal dvom hliadkam hľadať auto (Breivik medzitým ešte stále stál neďaleko miesta výbuchu v zápche), tie príkaz jednoducho ignorovali.

Keď sa konečne varovanie o útočníkovi odoslalo aj na policajnú stanicu v blízkosti Utøye, nikto si to nevšimol, pretože na prijatie núdzového varovania by bolo treba zapnúť špeciálny počítač a kliknúť na zložku „Zdieľané súbory – Varovania“.

Čo si Američan ako prvé pomyslí, keď počuje o novom prípade masovej vraždy? Ak je to moslim, tak je to teroristický útok, ak je to kresťan, tak je to zúfalý čin osamelého blázna.

Alebo: Posádka jedinej nórskej policajnej helikoptéry síce mala dovolenku, ale pilot sa okamžite po výbuchu hlásil do služby. Povedali mu, že ho nebude treba. Takisto bola odmietnutá pomoc od iných vlastníkov helikoptér, a tak išla zásahová jednotka z Osla autom. Takisto bola odmietnutá ponuka požiarnikov pri Utøyi, či polícia náhodou nechce ich čln, a tak zásahovka desiatky minút čakala na brehu a len počúvala výstrely. A tak ďalej.

Keby sa nestali tieto a množstvo ďalších chýb, Breivik – zabíjajúci v priemere jedného človeka za minútu – nezavraždí 77, ale povedzme 20 alebo 30 ľudí.

Čo s prvou obeťou

Vziať si ponaučenie, ako sa vyhnúť aj tým prvým dvadsiatim obetiam, je už oveľa ťažšie. Seierstadová v knihe starostlivo zmapovala Breivikovu rodinu až po jeho starých rodičov a je to až príliš ukážkový príbeh bludného kruhu emocionálneho násilia, chladu, egoizmu a odcudzenia odovzdávaného z generácie na generáciu.

Fascinujúce pre slovenského čitateľa je, ako skoro nórsky štát zistil, že táto rodina má problém, a ako dlho sa jej pokúšal pomôcť. „Andersovi chýba… schopnosť empatie. Nemá žiaden jazyk, ktorým by dokázal vyjadriť emócie,“ napísal do posudku psychiater vyšetrujúci Breivika – ako štvorročného.

Psychiatri, psychológovia a sociálni pracovníci Breivikovu rodinu sledovali ďalšie desaťročia, ale rýchlo narazili na limity svojich možností. Ak niekto nemá empatiu, nikdy neporozumie, prečo by ju mal mať. Ani prečo by mal na stretnutie s psychológom znova prísť alebo vpustiť sociálnu pracovníčku do bytu.

A kým skutočne nezačne ubližovať iným ľuďom, len si to predstavuje, demokratická spoločnosť ho nedokáže nijako zastaviť.

Breivik - muž bez emócií. Foto - tasr/ap
Breivik – muž bez emócií. Foto – TASR/AP

Koľko mŕtvych je už priveľa

Jedna z najpochopiteľnejších, ale najmenej pravdivých vecí, ktoré zaznievajú znova po každom teroristickom útoku, je, že „zabíjanie našich občanov nebudeme tolerovať“.

Naša spoločnosť dáva životu väčšiu hodnotu ako väčšina iných spoločností na svete alebo iných spoločností kedykoľvek v histórii, ale určite nie absolútnu hodnotu. Asi 25-tisíc Európanov ročne zomrie pri autonehodách. Ak by sme odhadli, že tretina sú vinníci a zvyšok obete rovnako nevinné ako obete terorizmu, tak to sú parížske útoky každé dva dni po celý rok.

Ľahká cesta, ako všetky tieto životy okamžite zachrániť, je k dispozícii: stačilo by znížiť maximálnu povolenú rýchlosť všade na 30 kilometrov za hodinu. Neurobíme to, lebo si ceníme ľudské životy, ale takisto si ceníme naše pohodlie a ekonomický rast a medzi týmito dvoma hodnotami hľadáme nejaký kompromis.

Ľahká cesta, ako zastaviť terorizmus, by bola deti ako Breivik už ako štvorročné zavrieť do ústavu a nikdy ich nepustiť von. Alebo ho zavrieť, keď ho prvýkrát prichytili pri sprejovaní po stenách, alebo keď okolie zistilo, že patrí k radikálnej pravici.

Ale takéto veci v Európe nerobíme, lebo máme zlú historickú skúsenosť s režimami, ktoré mohli zatvoriť ľudí ešte pred tým, ako sa niečoho dopustili, alebo len pre to, čo si myslia, alebo pre to, k akej ideologickej alebo etnickej skupine patria.

Výsledkom je, že ak chcete žiť v spoločnosti, kde ste chránený pred uväznením bez súdu, budete nevyhnutne žiť v spoločnosti, kde z času na čas budú ľudia umierať rukami teroristov.

Máme riešenie, ale nebude sa vám páčiť

Alebo, moment, sú tu vlastne okrem ľahkých ešte aj ťažké cesty, ako zachraňovať životy.

Možno netreba jazdiť tridsiatkou, ale skrátka stačí, aby sa všetci na cestách správali ohľaduplne.

Znie to ako utópia, ale je to utópia, ku ktorej sa v Európe neustále a systematicky približujeme. Napríklad v takom Nórsku môžete jazdiť aj celý rok a nikto vás agresívne nepredbehne cez plnú čiaru. Pretože v civilizovanej spoločnosti vážiacej si život také veci normálni ľudia nerobia. Úmrtnosť na cestách je oproti Slovensku menej než tretinová.

Ani po vraždení Breivika Nóri nevolali po trestaní každého extrémneho pravičiara. Foto - tasr/ap
Ani po vraždení Breivika Nóri nevolali po trestaní každého extrémneho pravičiara. Foto – TASR/AP

Civilizovanosť spoločnosti sa dá spoznať aj podľa toho, či po tragédii inštinktívne skúša ľahké, alebo ťažké riešenie. Po Breivikovi vyšlo milión Nórov do ulíc, ale nežiadali sledovať každého pravičiara (alebo, ehm, moslima) alebo prísnejšie psychiatrické posudky detí, alebo viac právomocí polícii. Ale hovorili: našu tolerantnú spoločnosť ani takéto niečo nezmení. Zostaneme otvorenou demokraciou. Budeme ešte viac držať spolu.

„Nemáme tu len pravicového extrémistického bastarda, ale tiež ľudskú bytosť, ktorá, bez ohľadu na to, čo nám ostatným urobila, trpí. Jeho osobnosť a extrémna ideológia sa spájajú v snahe dostať ho z jeho vlastného väzenia. Výsledkom je, že zničí nielen svoj život, ale aj životy mnohých iných,“ povedal na súde s Breivikom jeden z psychiatrov, ktorí ho vyšetrovali.

Niektoré odpovede na ťažké otázky sú také banálne, že sa ich až bojíme vysloviť. Prečo zabíjal Breivik? Pretože jeho mamu jej otec ani jej manžel nemilovali. Pretože ho spolužiaci v škole nevzali medzi seba.

Takejto odpovede sa strašne bojíme, lebo by znamenala, že to potrvá desaťročia alebo storočia, kým problém terorizmu vyriešime, a že na to bude treba nielen, aby sme milovali svoje deti, ale aby sme ich aj učili, aby boli dobré aj na svojich čudných spolužiakov. Dokonca možno na moslimov a na Rómov.

Bohužiaľ, ak nie toto ponaučenie, tak žiadne iné z Breivika nemáme.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie