Lorencove metastázy sú po celom Slovensku

Autor pracuje v Living Memory

„Neodsúdenie minulých zločinov či nerealizované trestné stíhania budujú nebezpečnú kultúru beztrestnosti, ohrozujúcu základy právneho štátu, zmierenia a fungovania demokratického systému“. Toľko hovorí jedna z poučiek o prechode od totality k demokracii. Na Slovensko sa presne hodí.

Verejnoprávna televízia začala vysielať nový seriál venovaný fungovaniu a činnosti štátnej bezpečnosti. Hneď prvý diel bol venovaný Alojzovi Lorencovi, pod ktorého velenie v druhej polovici 80. rokov táto zločinecká organizácia patrila.

Čítal som už viaceré kritické komentáre, že vo filme bol malý priestor pre obete atď. Ja si myslím, že seriál sa nemohol začať lepšie. Bolo v ňom len to, čo povedal o sebe a svojom fungovaní. Konfrontované s realitou. Žiadny priestor na vytváranie mýtov. A obraz je jednoznačný.

Videl som ambiciózneho človeka, ktorý za patričné benefity neváha škodiť a ubližovať druhým. Ak ubližujete druhému, rozhodne sa to ako dobré vyhodnocovať nedá. Ak to robíte programovo a neustále, je to zvrhlosť. Nehovorím nič nové.

Najlepšie tento fakt opísal Ludvík Vaculík vo svojej eseji Komunismus je bití: „Oni nejsou suroví proto, že by ztratili nervy, či se vymkli z řízení, nejsou „jako fašisté“. Jsou nelidští nezávisle a samostatně, ze své povahy a výchovy i řízení. Proto na ně příště volejte „komunisté“. Pak se ani neurazí, jako se podle Gottwalda nemůže urazit vůl, když se mu tak řekne. A dále, oni nejsou suroví, jen když zrovna bijí, jsou takoví pořád: když schůzují, vyměnují si zkušenosti, přednášejí, vychovávají či vysílají.“

Ale keď dôjde na otázku viny a zodpovednosti, tak je to odrazu samé dodržiavanie vtedy platných zákonov a poslúchanie rozkazov. To je, mimochodom, ďalšie zavádzanie. Štátna bezpečnosť sa neriadila žiadnym zákonom. Žiaden taký neexistoval. V Zákone o Zbore národnej bezpečnosti bol ŠtB venovaný jeden paragraf, ktorý hovoril, že existuje. Nič viac. Jej činnosť bola riadená podzákonnými normami, rozkazmi a smernicami. Navyše tajnými. Ale to len na okraj, pre tých, ktorí by chceli prijať jeden z mýtov o akýchsi „spravodajských profesionáloch“.

Argument o poslúchaní rozkazov a dodržiavaní „vtedy platného práva“ však nepoužívajú len príslušníci ŠtB. Na nutnosť dodržiavania vtedy platných zákonov sa dnes odvolávajú aj prokurátori a sudcovia, ktorí sa na komunistických zločinoch podieľali, odsudzujúc nevinných ľudí v rozpore s medzinárodným právom. Prijať tieto argumenty znamená v prípade „nutnosti dodržiavania vtedy platných zákonov“ len legitimizáciu práva zločineckej povahy a v prípade argumentu „plnenia rozkazov“ degradovať k tomu, že nie ste subjektom morálky, ste len nástrojom.

Naozaj? Znamenalo by to stať sa Robim a Rišom. To sú, mimochodom, mená psov pohraničnej stráže, po útoku ktorých zomrel v lete 1986 na následky neposkytnutia pomoci Hartmut Tautz, 18-ročný občan NDR, ktorý sa pokúsil nedovolene opustiť republiku. Aj tieto nástroje sa tešili. Len poslúchli rozkaz svojich pánov.

Alojz Lorenc bol jediný, kto kedy za zločiny páchané komunistami dostal na Slovensku nejaký (smiešny) trest. Vaculík sa na záver svojej eseje pýtal: „Jednu těžkou myšlenku však máme: kde se vzalo tolik surovců v uniformě i v civilu, kdo je tak vychoval a řídil? Až dnešní prozatímní vláda odejde, kam dáme tolik defektních osob?“ Na jeho otázku máme dnes pomerne presnú odpoveď. Vychádza z faktov, ktoré sa ukázali po trestnom oznámení ÚPN o ničení zväzkov príslušníkov ŠtB za ministrovania Roberta Kaliňáka. Ono sa totiž ukazuje, že väčšina slovenských podriadených Alojza Lorenca pokračovala vo svojich kariérach v službách ministerstva vnútra, SIS a štátnej správe ďalej. (Personálna kontinuita v justícii a prokuratúrach bola tiež absolútna). Ako asi formovali prostredie ktoré vytvárali…

Odpovedať je možné nálezom Ústavného súdu Českej republiky v prípade, v ktorom rozhodol o zrušení rozsudku českého Najvyššieho správneho súdu, ktorý tvrdil, že členstvo v Komunistickej strane je citlivým osobným údajom a nemôže byť predmetom práva na informácie. Okrem iného Ústavný súd ČR cituje výrok Jána Langoša:

„Prepadli sme ilúzii, že postupne budeme dopĺňať justíciu mladými sudcami, ale keď mladý sudca príde na okresný súd, kde má desať starých kolegov, tak o pár mesiacov začne súdiť ako oni.“

Keď sa pozriete na postoj vyšetrovateľov a prokurátorov k podaniam ÚPN vo veci rôznych komunistických zločinov, ktoré boli jednoducho zhodené zo stola, zato o nich mohol písať bývalý zamestnanec ministerstva vnútra Dominik Dán knihu… Keď vidíte, ako sa v čase, keď pobaltské krajiny likvidujú sovietske imperialistické pamätníky, správa košická polícia k ľuďom, čo prídu protestovať k okosákokladivovanému pamätníku, ako sa správajú prokurátori a sudcovia, keď niekto obleje či strhne bustu komunistických zločincov Biľaka a Pješčaka, tak tú formáciu nemožno nevidieť. A to je len formácia vo vzťahu k minulosti.

To, čo sa vyplavilo po vražde Jána Kuciaka, je ešte horšie. A to všetko teraz, v čase, keď sa tu jeden milovník kontinuity nehanebne na tribúne objíma s emisármi vojnových zločincov Putina a Lukašenka. A neonacistami. A do toho Richard Sulík s výrokovou ľahkosťou sebe vlastnou zahlási, že návrat Fica je neodvratný, že oni len budú naťahovať čas. To akoby povedal všetkým tým policajtom, prokurátorom a sudcom, pre ktorých je právo viac než kabelka, je čas sa baliť veci, nastáva čas nástrojov.