Denník NAutor knihy o Barçe: Prekvapilo ma, že Messi je najdominantnejšia postava klubu, hoci nemá žiadnu osobnosť

Matúš DemigerMatúš Demiger
Lionel Messi. Foto - TASR/AP
Lionel Messi. Foto – TASR/AP

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Aj keď motto Barcelony znie Viac než klub, dnes je to klub ako hociktorý iný, vraví futbalový novinár Simon Kuper, ktorý napísal knihu zo zákulisia slávneho katalánskeho tímu.

Za hlavnú postavu úpadku Barçy považuje Messiho otca, ktorý prišiel na to, ako od klubu ľahko získavať ďalšie a ďalšie peniaze. Kuper opisuje, že samotný Lionel taký vysoký plat ani nepotreboval, keďže nikam nechodí a vlastne ani nevie, ako funguje bankový účet.

Rozpráva aj o tom, ako funguje miestna buržoázia, prečo fanúšikom neprekážajú katarské peniaze, hoci sa to prieči všetkým katalánskym princípom, a vraví, prečo by o Reale Madrid podobne kritickú knihu napísať nemohol.

Kuperova najnovšia kniha Barça: Príbeh zo zákulisia najslávnejšieho futbalového klubu na svete vychádza v knižnej edícii Denníka N.

Hádam prvý zápas Barcelony, ktorý som videl, odohrala proti slovenskému Púchovu. Barça v ňom iba remizovala, ale práve v tom roku 2003 sa Laporta stal prezidentom, Rijkaard trénerom, prišiel Ronaldinho a do prvého tímu povýšili Iniestu a Victora Valdésa. Spomínate si na ten zápas? Začala sa práve najslávnejšia éra klubu?

Tento zápas si nepamätám, ale keď Ronaldinho prichádzal, bolo to stále dosť zlé. Sezónu odštartovali veľmi slabo, zlepšovať sa to začalo až v januári a potom už Ronaldinho žiaril.

Hovoríme však o roku 2003, čo bolo ešte pred Messiho érou, ktorý debutoval o rok neskôr. Klub sa dostal na skutočný vrchol až v roku 2006 (v sezóne 2005/06 Barcelona vyhrala Ligu majstrov – pozn. red.) a jeho najlepšie obdobie nastalo po roku 2008, keď už bol Messi najlepším hráčom sveta.

Čo Messiho príchod znamenal pre Barcelonu?

Ľudia v Barcelone budú navždy spomínať na Messiho pôsobenie ako na zlatú éru. Keď ako trinásťročný prichádzal z Argentíny, hovorilo sa o ňom, že je driblér, individualista a rovnako ako Maradona nie je tímovým hráčom.

Oni to dokázali zmeniť. Prinútili ho prihrávať, aj keď to nikdy veľmi nechcel, naučil sa hrať v tíme. Zobrali najlepšiu svetovú individualitu a spravili z neho najlepšieho tímového hráča na svete.

Vtedy excelovala generácia chlapcov z La Masie, hrali najlepší futbal, a to všetko pod trénerom Pepom Guardiolom, ktorý takisto vyšiel z akadémie. Tejto ére sa už nič nevyrovná.

O Messiho futbalových schopnostiach toho vieme veľa, kým však je Lionel Messi, ak práve nehrá futbal?

Je to veľmi utiahnutá osoba, nemá veľa priateľov. V Barcelone žil s rodinou vo veľkej vile nad mestom, kamarátil sa so spoluhráčmi ako Luis Suaréz a Jordi Alba. Nechodí na verejnosť, celý čas trávi s tímom alebo rodinou.

Vedie naozaj jednoduchý život, peniaze ani toľko nepotrebuje, lebo ich nemíňa. Je hrdým otcom svojich detí, to mu zaberá väčšinu času. Jediné, čo mu prináša stres, je futbal. Má pocit, že musí neustále víťaziť, vníma, že musí každý rok vyhrať Ligu majstrov. Vyrastal úplne mimo spoločnosti, odkedy prišiel ako 13-ročný z Argentíny, nesprávali sa k nemu ako k bežnému človeku.

Vieme niečo o jeho názoroch? Myslí si niečo napríklad o politickej situácii alebo o vojne na Ukrajine?

Nemyslím si, že by o politike vôbec niečo vedel. Nepremýšľa nad tým. Agent mu povedal, aby jednoducho hral futbal a neriešil nič ďalšie, ani peniaze. Podľa ľudí z klubu Messi ani netuší, čo je to bankový účet.

Akú úlohu Messi zohrával pri barcelonskom úpadku? Vravíte, že mu na peniazoch nezáleží, no jeho astronomický plat Barçu takmer zruinoval.

Za to môže jeho otec Jorge, ktorý je zároveň jeho agentom a je presvedčený, že je super obchodník. Uvedomil si, že kedykoľvek príde za prezidentom Barcelony a povie, že jeho syn by mohol odísť, zvýšia mu plat. Boli to pre neho ľahko získané peniaze, stačilo prísť a vypýtať si ďalšie. Tak to aj robil.

Prezident Josep Maria Bartomeu bol bezstarostný chlapík, klub mal vtedy dosť peňazí a dopadlo to tak, že Messi zrazu zarábal viac než 150 miliónov eur ročne.

Pritom jediné, čo Leo chcel, bolo hrať s najlepšími hráčmi, akými boli vtedy Neymar či Suaréz. Potom zrazu Barcelone peniaze došli, a tak musela kupovať hráčov ako Martin Braithwaite. To bola chyba Jorgeho Messiho. Lionel si to neuvedomoval, ani mu nenapadlo, že by Barça mohla mať finančné problémy.

Aj na ihrisku to šlo s Messim trochu z kopca, už takmer vôbec nebehal, len vyčkával. Zmenila sa aj hra Barcelony, jedinou taktikou bolo posunúť loptu Leovi s tým, že on už bude vedieť, čo spraviť.

Foto – TASR/AP

Tento jav ste v knihe nazývali messipendenciou – závislosťou na Messim. No dnes už je Messi preč, prezident Laporta sa vrátil a navonok sa zdá, že si so situáciou dokázal poradiť. No na to, aby prilákal kvalitných hráčov, musel predať podiel z televíznych práv na ďalších 25 rokov. Vyzerá to, akoby hral vabank.

Jasné, že na tom stratia veľa peňazí. Samotnému Laportovi sa to však vyplatí, keďže fanúšikovia neakceptujú prehry. Inak by nemohol poskladať dobrý tím, vyhrať Ligu majstrov, porážať Real Madrid. Hovoria si, musíme vyhrávať, sme predsa Barça.

Laportu zaujíma iba dnešok, vôbec ho netrápi, čo bude o desať rokov, vtedy tam už dávno nebude. Fanúšikovia sa zase utešujú tým, že veď možno budú klub viesť už lepšie, možno sa zjaví nový Messi, spoliehajú sa na hráčov z La Masie a považujú to za dočasný problém.

Myslím si, že to nie je dobrý spôsob ako riadiť klub, prakticky sa oberajú o svoje budúce príjmy. Vezmite si prípad Frenkieho de Jonga, ktorému povedali: „Nemôžeme ti dávať celý plat, ale zaplatíme ti v budúcich sezónach.“ A teraz chcú, aby odišiel. Jasné, že ho zaujíma, čo bude s tými peniazmi, ktoré mu dlhujú. (De Jong v klube napokon zostal – pozn. red.)

V knihe ste viackrát spomenuli Xaviho Hernandéza ako budúceho trénera Barçy. Čakali ste, že sa ním stane tak skoro?

Neprekvapilo ma to, veď ho chceli už v roku 2020, no odmietol ich. Bolo jasné, že sa to raz stane, je to pre nich vec nostalgie. Súčasnosť nie je práve najlepšia, tak čo urobíme? Prinesieme späť tú žiarivú minulosť. A tak sa vrátil Dani Alves, prišiel Xavi a premýšľajú, ako získať nazad aj Messiho. Aj samotný Laporta je nostalgická postavička, v klube pôsobil v časoch, keď sa mu najviac darilo, a teraz ho zvolili znova.

Zachráni to Xavi, hoci predtým trénoval iba v Katare?

Xavi vie toho veľa o prihrávkach a pressingu, vyznáva priamy futbal, ktorý hrala Barça pred desiatimi rokmi. Ak by som si vyberal trénera pre dobre fungujúci klub, asi by som si zvolil takého, čo dokázal, že je naozaj dobrým trénerom, a nie niekoho, kto bol síce výborný hráč, no pôsobil iba v Katare. Dobrý hráč nemusí byť automaticky dobrým trénerom, je to veľké riziko. Prečo radšej nezobrali overenú osobnosť, akou je napríklad Jürgen Klopp? Lenže Barça nie je dobre fungujúci klub.

Simon Kuper

Britský spisovateľ, ktorý sa venuje predovšetkým písaniu o športe z antropologického hľadiska. Narodil sa v Ugande, no detstvo prežil v Holandsku. Na Oxfordskej a Harvardovej univerzite vyštudoval históriu a nemčinu, neskôr prednášal antropológiu na Univerzite v Leidene.

Pre noviny Observer, Guardian Financial Times písal športové stĺpčeky, je autorom niekoľko kníh o športe a zákulisí športových klubov a tímov. Vyše 20 rokov žil v Paríži, momentálne pôsobí v Madride.

Jeho najnovšia kniha Barça: Príbeh zo zákulisia najslávnejšieho futbalového klubu na svete vychádza v knižnej edícii Denníka N.

Foto – Leila Kuper

Trúfli by ste si povedať, či je Barcelona najslávnejším futbalovým klubom? 

To nie, len v Európe je väčším klubom Real Madrid. Možno s Messim boli nejakých desať rokov najpopulárnejší tím na svete a v tom čase produkovali najlepších futbalistov, ale tým najslávnejším ostáva Real.

Rozhodne však priniesli do futbalu revolúciu, ukázali, ako vytvoriť výbornú mládežnícku akadémiu. Povedal by som skôr, že Barcelona je klubom, ktorý stvoril moderný futbal.

Motto Barcelony znie „viac než klub“, vy však tvrdíte, že dnes je to už len klub ako každý iný. 

Okolo roku 2010 sme tu mali tím, ktorý vychádzal z La Masie, hral tým typickým barcelonským štýlom, reprezentoval jednotné Katalánsko a na drese mal ešte namiesto sponzora logo UNICEF. To by mohli byť tie prvky, ktoré z neho robili viac než len klub. Teraz však takým štýlom hrá veľa ďalších klubov, tiež majú skvelých hráčov a Barça sa od toho vzďaľuje.

Do akej miery sú Barça a Katalánsko synonymá?

Barça vždy reprezentovala ten pocit, že ste Kataláncom. V Holandsku alebo na Slovensku tento pocit možno zosobňuje národný tím, no Katalánsko oficiálny tím nemá, takže ak chcú dokázať, že nie sú ako zvyšok Španielska a súčasťou ich mentality je to, že sú proti Madridu, musia podporovať Barçu.

To, ako veľmi sú Barça a Katalánsko prepojené, dokazuje aj pojem burgesia – buržoázia. Ním označujete skupinu vplyvných ľudí z regiónu, ktorí majú veľký dosah aj na dianie v klube. O čo presne ide?

Je to veľmi úzky okruh ľudí. Tí istí sa angažujú v miestnej politike a zároveň riadia Barçu. Napríklad Sandro Rossell bol prezidentom klubu a teraz sa uchádza o post starostu Barcelony. Súčasný prezident Laporta bol predtým členom parlamentu, takže áno, sú to tí istí ľudia. Všetci sú Katalánci, žijú tam, robia biznis, posielajú deti do medzinárodných škôl, ich rodiny sa poznajú stovky rokov.

A jedným z nich je aj súčasný hráč Barcelony Gerard Piqué. Toho zase považujete za budúceho prezidenta klubu. 

Prezident je vždy členom burgesie a Piqué je ukážkovým príkladom. Hovorí po katalánsky, je úspešný, pochádza z tohto prostredia, takže keď sa rozhodne byť prezidentom, raz sa ním stane.

Zaujímavé je, že vedenie klubu za svoju prácu nedostáva žiaden plat…

Dokonca to funguje tak, že keď je klub v strate, títo riaditelia doň musia vložiť svoje peniaze.

Šéf Barcelony Joan Laporta s Robertom Lewandowským. Foto – TASR/AP

Ako vyzerá typický barcelonský socio – fanúšik, ktorý je členom klubu?     

Teraz nehovorím o takých tých instagramových fanúšikoch. Typický socio väčšinou žije v Katalánsku, po katalánsky aj rozpráva, patrí k strednej alebo vyššej triede a spolu s ním sú členmi klubu všetci z rodiny. Deti neraz dedia členstvo po starých rodičoch. Je to jednoducho súčasť ich života, niektorí socios ani nemusia byť fanúšikmi futbalu. Bežne sa stáva, že ich futbal vôbec nezaujíma.

Platí predstava, že náročných fanúšikov Barçy viac zaujíma predvedená hra ako výsledok zápasu?

Povedal by som, že ich zaujíma hra plus výsledok. Vyhrávať nestačí, musíte zvíťaziť nádhernou hrou.

Nazvali by ste sa fanúšikom Barcelony?

Ako novinár mám istý odstup, nereagujem tak emocionálne a vždy sa snažím nájsť nejaký zaujímavý príbeh. No stále si môžem vytvoriť puto k mestu či ľuďom. Najradšej mám však holandský futbal a mojím obľúbencom je Frenkie De Jong, takže fanúšikom Barcelony by som sa nenazval.

Holandský futbal kladie dôraz na to, aby fanúšikom priniesol radosť. Prehrali sme tri finále majstrovstiev sveta a väčšina si povie, super, boli sme trikrát vo finále. A Slovensko je ešte menšia krajina, takže keby ste sa dostali do finále, tiež by ste si vraveli, aké je to skvelé.

Kedy ste si futbal užívali najviac?

Povedal by som, že v roku 1988, vtedy som mal 18 rokov a Holandsko práve v semifinále Eura porazilo západné Nemecko. Zohnal som lístok na finálový zápas, šiel som do Mníchova a videl, ako náš tím porazil Sovietsky zväz. Keď ste mladý, prežívate to viac.

Okrem Messiho ste zažili v Barcelone aj Johana Cruyffa. Čo znamenal pre klub on?

Na vrchole bol relatívne krátko, takže pre Barçu bol dôležitejší ako muž, ktorý neskôr klub viedol. Dal mu svoj štýl, priniesol nový spôsob hry, a to veľmi útočný. Bola to zásadná zmena, keďže dovtedy zo seba Katalánci robili vždy obeť.

Keby ste mali porovnať Messiho a Johana Cruyffa v ich najlepších rokoch, ktorý z nich mal na Barcelonu väčší vplyv?  

Obaja videli všetko. Vedeli, čo sa na ihrisku udeje, ešte predtým, než sa to reálne stalo. No Cruyff bol najlepším hráčom sveta len tri-štyri roky, čo je celkom krátko, keďže fajčil a pil. Nemal síce najlepšiu strelu, ale na rozdiel od Messiho neustále dirigoval spoluhráčov, vravel im, kam sa majú presunúť a komu prihrať.

To Messi nikdy nerobil, žiadne gestá ste od neho nevideli, rozprával iba veľmi potichu. Cruyff bol skôr dirigent orchestra, hlavný rozdiel bol teda v tom, ako sa prezentovali.

Povedali ste o ňom, že po konci trénerskej kariéry prestal ísť do hĺbky a stal sa z neho ufrflaný starec.

Robil som s ním viacero rozhovorov, raz aj uňho doma v obývačke, keď bol ku koncu dosť agresívny. Zažil som tak jeho lepšie aj horšie chvíľky. Najkritickejší bol okolo roku 2000, keď Barça skutočne zažívala zlé časy. Nič nefungovalo, Cruyffovi sa nepáčilo, ako je klub vedený, a v tom mal pravdu.

Johan Cruyff. Foto – AP

Prečo ste sa rozhodli napísať o Barçe knihu?

Bol som tam začiatkom roku 2019 a získal som prístup k mnohým ľuďom v klube. Najskôr som písal len článok do novín, no boli veľmi nápomocní, takže keď som sa spýtal, či by som o Barçe mohol napísať knihu, súhlasili.

Od koho ste získavali informácie? Dostali ste sa aj k hráčom?

Za tie roky písania o klube som robil rozhovory s množstvom hráčov vrátane Rivalda, Neymara či Piquého, takže to som použil tiež. Potom prišla pandémia a bolo veľmi náročné dostať sa k hráčom. Zaujímavejšími zdrojmi však aj tak napokon boli fyzioterapeuti, klubová odborníčka na výživu a ďalší zamestnanci, s ktorými som sa rozprával.

Zažili ste pri písaní taký moment, keď ste si uvedomili, že ste mali o Barçe nesprávny obraz?

Prekvapilo ma viacero vecí, napríklad to, že hoci Messi nemá žiadnu osobnosť, je najdominantnejšou postavou celého klubu. To som najskôr nevedel pochopiť.

Tiež som si myslel, že je to super klub a funguje celkom dobre, keď zrazu prišla prehra 0:4 s Liverpoolom na Anfielde (Barcelona vypadla z Ligy majstrov, hoci prvý zápas vyhrala 3:0, pozn. red.). Vtedy si viacero ľudí v klube uvedomilo, že majú skutočne veľký problém.

Nie je v poriadku, keď väčšina z klubových riaditeľov nerozumie futbalu. Možno majú skúsenosti z biznisu, no vo vedení nie sú žiadni profesionáli. Keď aj niekto z trénerského tímu príde s návrhom, odbijú ho s tým, že rozhodujú oni. Celý svoj život žijú v Barcelone, rovnako ako všetci ich priatelia, takže ten tlak na to, aby prinášali špičkových hráčov ako Lewandowski a Raphinha, je obrovský.

Nech stretnú hocikoho, povie im: „Mali by ste kúpiť Lewandowského“. Oni si pomyslia: „Ale nemáme žiadne peniaze.“ Takto nejako vyzerá ten tlak. Napríklad taký John Henry vedie FC Liverpool a ani nemusí žiť v Británii. Vtedy je jednoduchšie udržať si odstup a ignorovať to.

Veľa hovoríme o Barcelone a Katalánsku, ale ako dopadla jej ambícia stať sa globálnym klubom?

Má globálnych fanúšikov, predáva televízne práva do celého sveta a napríklad v Japonsku má veľa priaznivcov. Lenže z nich nevie dostať peniaze, hoci mala veľmi vysoké príjmy, veď ako vôbec prvý klub za sezónu zarobila miliardu dolárov.

Čo sa teda pokazilo?

S príjmami naozaj problém nebol, nemali však žiadnu kontrolu nad výdavkami. Nepremyslene zvyšovali platy, veď o Jorgem Messim sme už hovorili. Keďže je to Barcelona, pri každom prestupe zaplatili prirážku, pretože všetci vedeli, že majú peniaze. Za Dembélého tak zaplatili dvojnásobok toho, čo pôvodne chceli.

Xavi Hernandéz. Foto – TASR/AP

Aká budúcnosť podľa vás čaká futbal? Presadí madridský prezident Fiorentino Peréz nápad so superligou? 

Futbal nemá problém s popularitou, nepotrebuje meniť svoju podstatu. Nemyslím si ani, že prejde nápad s uzavretou superligou, veď ani teraz ju už okrem Realu, Barçy a Juventusu nikto ďalší nechce. Veľké kluby majú prakticky garantované miesto v Lige majstrov a tá je v podstate tou superligou. Je trochu prístupná pre ostatné kluby, nie však úplne.

Najbližší svetový šampionát sa odohrá v Katare a na ňom je zaujímavé aj spojenie s Barcelonou. Ako je možné, že klub, ktorý si tak veľmi zakladá na tradíciách, sa dá zlákať katarskými peniazmi?

Jednoducho potrebujú peniaze, aby mali z čoho platiť hráčov. Rozprávajú síce o demokracii a nezávislosti, no napokon je to prezident, kto povie, že odniekiaľ musia zobrať peniaze, aby mohli vyhrávať. A ak vyhrávajú, potom je všetko v poriadku a prezident je populárny.

Nie je to proti katalánskym princípom?

Samozrejme, úplne sa to tým princípom prieči. Ale princípy sú vždy dôležitejšie pre ľudí, ktorí klub priamo nevedú. Cítia sa trochu nepohodlne, no zdôvodňujú si to tak, že nebyť katarských peňazí, nemohli by si dovoliť Messiho plat, takže je to vlastne v poriadku.

Momentálne žijete v Madride, premýšľali ste niekedy nad tým, že by ste sa usadili v Barcelone?

Premýšľali sme, manželka aj deti boli uchvátené mestom aj barcelonským životom. Chceli sme sa však poriadne naučiť po španielsky, a to v Barcelone nie je jednoduché, keďže všetko sa tam odohráva v katalánčine, a ja to rešpektujem. Je to veľmi kozmopolitné mesto, Madrid mi pripadá viac španielsky.

Prekvapilo ma, že množstvo z ľudí v klube má excelentnú angličtinu, ale neskôr som si uvedomil, že zo španielskych miest tam žije najviac cudzincov. Moja španielčina je dobrá akurát na to, aby som sa mohol rozprávať o futbale.

Zaujme vaša kniha aj ľudí, ktorí nesledujú futbal?

Nemusíte mať radi futbal, zaujímavý je už ten pohľad dovnútra obrovskej medzinárodnej organizácie. Ako funguje, čo robí dobre, kde zlyháva. Každý deň, ktorý som tam strávil, som niečo naučil. Je to dobrý príklad toho, ako vyzerá veľký svetový biznis. Navyše tam veľa rozprávam o nádhernom meste, akým Barcelona rozhodne je.

Nebudú fanúšikovia Barçy sklamaní, keď si prečítajú, ako to v ich obľúbenom klube škrípe?

Nemali by byť smutní, dozvedia sa veľa o najlepšom období v histórii svojho klubu, o jeho dvoch obrovských osobnostiach – Cruyffovi a Messim. Nájdu tam veľa pozitívnych vecí. A možno aj ten kolaps je už dnes zažehnaný.

Nechcete napísať knihu aj o Reale?

Nie, to by nešlo, oni nenechajú novinárov potulovať sa po klube ako Barça. Teraz akurát píšem spomienky na 20 rokov života v Paríži.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].