Denník N

Je to umelecká žurnalistika, tvrdia ukrajinskí autori o Kronikách vojny, nenávisti a lásky

Autori projektu Saško Brama, Ľuda Batalova a Marija Jasinska. Foto - WE: Media Theater
Autori projektu Saško Brama, Ľuda Batalova a Marija Jasinska. Foto – WE: Media Theater

Festival Divadelná Nitra uvedie aj špeciálny projekt na pomedzí dokumentárneho filmu a autorského divadla.

Vojna už rezonovala aj v predchádzajúcom diele ukrajinského režiséra Saška Bramu. V roku 2015 priniesol na Slovensko predstavenie R+J, originálnu variáciu na príbeh Rómea a Júlie. „Po víťazstve Majdanu spustil Kremeľ vojenské operácie na východe Ukrajiny, čím vytvoril bábkové vlády Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Snažili sme sa o týchto udalostiach kričať čo najhlasnejšie, a tak sme urobili divadlo vo formáte rockového koncertu. Je mi smutno, že opäť hovoríme o vojne, ale náš jazyk je už iný,“ hovorí o aktuálnom projekte Kroniky vojny, nenávisti a lásky, ktoré predstaví na festivale Divadelná Nitra v nedeľu 25. septembra.

Je to tímové dielo, doku divadlo s videoprojekciami priamo z miest bojov. Autori vychádzali z vlastných skúseností dokumentaristov aj zo skúseností Ukrajincov, takže výsledok je na priesečníku osobného, ​​profesionálneho a politického. Tieto tri roviny doteraz oddeľovali, ale po 24. februári už to nejde.

Aké boli vaše prvé reakcie a akcie po vypuknutí vojny?

Saško Brama: Sú opísané v diele, ktoré budeme čítať na Divadelnej Nitre, preto vás pozývame. Vojna nás zastihla s Marijou Jasinskou v Kyjive. Ľuda Batalova pár dní predtým odišla za rodinou do Viedne. 24. februára skoro ráno sme sa zobudili na zvuky výbuchov. Strávili sme noc v kryte, pokúsili sme sa opustiť mesto, ale do Ľviva sme sa dostali až 28. februára. Ruská invázia je pre našich ľudí najväčším prevratom od druhej svetovej vojny. V tejto vojne naši ľudia zúfalo bojujú za svoje právo na život a slobodu. Preto sme sa rozhodli tieto udalosti zdokumentovať. Začali sme natáčať reportáže, ktoré boli publikované na našom kanáli na YouTube a v partnerských médiách. Neskôr, vďaka podpore našich európskych kolegov, konkrétne berlínskeho Post Theater a festivalov Divadelná Nitra a Urbäng! v Kolíne nad Rýnom, sme mali možnosť vytvoriť o tom performatívne multimediálne dielo.

Marija Jasinska: Zavolala som rodičom a povedala som – mami, začala sa vojna. Bolo 5 hodín ráno. Neverili sme, že sa to rozbehne – nemali sme zbalené žiadne pohotovostné kufre. Začala som zbierať doklady svojho syna a detské veci. Kyjiv nebol pripravený na vojnu. Niektoré protiletecké kryty neboli otvorené od čias, keď boli postavené po 2. svetovej vojne. Vyzerali ako špinavé jamy s potkanmi bez vody a svetla. Stále nechápem, prečo sa to stalo, ak úrady vedeli, že vojna určite bude. Susedia začali do pivnice domu odnášať matrace, pitnú vodu, lepenku, pohotovostné kufre. Ale v tom suteréne nebol žiadny druhý východ a bolo jasné, že každý tam jednoducho skolabuje, ak spadne bomba. Druhá vec, ktorú som urobila, bolo, že som napísala poľskému novinárovi, ktorého som poznala, a spýtala som sa, ako opustiť mesto. Do Ľviva nám cesta trvala dva dni. Moji rodičia nechceli odísť z mesta, pretože môj otec je lekár. Najprv som myslela len na záchranu svojho 6-ročného syna. Aj o tom sa budete môcť dozvedieť počas performatívneho čítania.

Ľuda Batalova: Ráno som sa zobudila a dostala som správu od sestry, ktorá zostala na Ukrajine, že mestá sú ostreľované. Neverila som vlastným očiam a začala som čítať správy. Dlho sa nemohla dovolať príbuzným – všetky telefónne linky boli preťažené. Všetci príbuzní, našťastie, žijú na západnej Ukrajine, ale aj tieto územia boli ohrozené. Snažila som sa presvedčiť sestru, aby odišla a vzala našu 80-ročnú babičku do Viedne. Ale nechcela, už vtedy sa na hraniciach dialo šialenstvo. Sestra sľúbila, že odídu, keď prvá raketa dopadne na Ľviv. No ani keď boli zasiahnuté tri elektrárne a zničený sklad ropy, nikam nešla – 10 hodín denne sedela na stanici a prijímala ľudí z východu, ktorí utekali pred vojnou. A babička povedala, že zomrie vo svojom dome. Už v prvý deň sa vo Viedni začali veľké zhromaždenia a humanitárna pomoc, ľudia reagovali veľmi pohotovo. Chcela som sa okamžite vrátiť, ale hranice boli preťažené, tak som sa pridala k dobrovoľníckemu hnutiu.

Kroniky vojny, nenávisti a lásky opisujete ako umelecký záznam drámy, ktorá sa dnes odohráva na Ukrajine. Čo od toho očakávať v porovnaní s novinárskym spravodajstvom?

Ľuda Batalova: Sme divadelný tím, nemali sme v úmysle vstúpiť na rovnakú oblasť ako novinári. Nevieme nakrúcať tak rýchlo a distribuovať svoje materiály tak široko. Pracujeme skôr ako dokumentaristi: snažíme sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Kultúra

Teraz najčítanejšie