Putinove výmysly môžu byť ničivou zbraňou

Autor je externý spolupracovník Deníka N a politický geograf, pôsobí na Fakulte sociálnych vied UK a Metropolitnej univerzite Praha. 

Skôr než sa dostaneme k súčasnosti, dovoľte mi jednu – dúfajme, že ilustračnú – odbočku do nie zase až takej vzdialenej minulosti. Dvanásť dní po tom, čo sme sa v marci 1999 stali členom NATO, bombardovali lietadlá členov Aliancie strategické ciele vo vtedajšej Zväzovej republike Juhoslávia. Pripomeňme, že na to bol potrebný súhlas všetkých členských krajín, Česko nevynímajúc.

Prezident Václav Havel v reakcii na veľmi obľúbenú (a dodnes používanú) tézu, že NATO používa silu vždy len vtedy a tam, kde sú nejaké ropné polia, vtedy vyhlásil, že v tomto prípade sledovalo použitie sily humanitárne ciele. Razom sa z neho stal „humanitárny bombarďák“ a v očiach mnohých našich spoluobčanov spoluvinník vtedajšieho diania.

Miloš Zeman, ktorý bol vtedy premiérom, sa k rozhodnutiu svojej vlády – ktorá ako jediná prípadne niečo mohla robiť – nikdy nehlásil. V máji 2021 sa srbskému prezidentovi Vučićovi ospravedlnil „za nedostatok odvahy“.

Práve z Miloša Zemana, počas ktorého prezidentského mandátu Rusko napadlo Ukrajinu, sa stal vášnivý zástanca kremeľského pohľadu na vec a jeden z najhlasitejších a najvplyvnejších zvestovateľov ruskej „pravdy“ doma aj v Európe. Pred ruským vpádom na Ukrajinu tvrdil, že tam prebieha občianska vojna. Na samite Aliancie v septembri 2014 mal potrebu domáhať sa pred spojencami predloženia dôkazov o ruskej prítomnosti na ukrajinskom území.

Sústavne spochybňoval tvrdenia spravodajských služieb, či už išlo o kauzu Skripaľovcov, výbuch vo Vrběticiach alebo možnosť druhého ruského útoku na Ukrajinu. Keď k nemu vo februári tohto roku došlo, dal si Zeman preobliecť kabát a „štátnicky“ označil Putina za šialenca. V marci sa potom rozhodol vyhovieť návrhu udeliť ukrajinskému prezidentovi najvyššie české štátne vyznamenanie…

Bez ohľadu na realitu Zeman (a nie je v tom, samozrejme, sám) dlhý čas úspešne predkladal svoj naratív, ktorý značná časť českej verejnosti s gustom konzumovala a reprodukovala. Dlhý čas k jeho štandardnej výbave patrila kritika všetkých protiruských sankcií za anexiu Krymu a následné rozpútanie vojny na východe Ukrajiny.

Od tohtoročného 25. februára však aj na tomto fronte nastal radikálny obrat a z Miloša Zemana sa stal sankčný jastrab. Vzhľadom na to, že mu v úrade zostáva pomerne málo času, sa zrejme ďalšieho radikálneho obratu pri tejto téme už nedočkáme, čo však neznamená, že sa tak nepokúsia učiniť ostatní. Práve naopak.

Otvorene podporovať ruské požiadavky, nieto ešte vojenské aktivity sa teraz v podstate nedá. SPD alebo KSČM síce kritizujú Ukrajinu a odmietajú – v mene mieru! – jej podporu, ale na viac si zatiaľ netrúfajú. O to viac si však sľubujú od možnosti kritizovať (väčšinou ide skôr o bezhlavé napádanie) vládu za jej nedostatočnú, chybnú, nepremyslenú a slabú a ešte neviem akú ekonomickú a sociálnu politiku, ktorá dopadá na „našich“ ľudí.

Nič nestratíme, naopak, posilníme

Kritika vlády je v každej demokracii principiálne možná a správna. Mala by byť aj opodstatnená, ale v snemovni to tak vôbec nevyzerá. Jedným z dôležitých leitmotívov jej kritiky – a tu treba zdôrazniť, že sa s touto linkou môžeme stretnúť v mnohých európskych krajinách – je téza, že zatiaľ čo nás sankcie poškodzujú či priamo drvia, Rusku neškodia buď vôbec, alebo výrazne menej, alebo mu dokonca svedčia. Vzhľadom na socioekonomické problémy, pred ktorými ako spoločnosť stojíme, si práve túto naratívnu linku dovolím rozobrať. O pomoc pritom požiadam toho najpovolanejšieho – Vladimira Putina.

V rámci tzv. Východného ekonomického fóra, ktoré sa konalo v dňoch 5. – 8. septembra vo Vladivostoku, sa totiž ruský líder pustil do