Čo príde po alžbetínskej Británii?

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Čo čaká po pondelkovom pohrebe kráľovnej Alžbety II. postalžbetínsku Britániu? Čokoľvek si myslíte o inštitúcii monarchie v demokracii, Alžbetiných sedemdesiat rokov oddanej služby ako nestrannej hlavy štátu a zjednocujúcej osobnosti v Británii i mimo nej treba veľmi rešpektovať. No veľa z toho, čo predstavovala, je teraz spochybnené.

Kontinuita, bezpečie, istota

Kráľovná stála za takmer paradoxnou jednotou štyroch národov v jedinom štáte, Spojenom kráľovstve. Teraz je však dosť pravdepodobné, že Škóti opustia britskú úniu, aby sa opäť pripojili k európskej. Severné Írsko čoraz viac vidí svoju budúcnosť v spojení s Írskou republikou ako akýsi neformálny člen Európskej únie. A aj keď sa nevráti len k Anglicku a Walesu, Británia bude potrebovať zmenu ústavy.

Alžbeta II. predstavovala kontinuitu, bezpečie a istotu. Británia však dnes čelí dvojcifernej inflácii, prudko rastúcemu štátnemu dlhu, pravdepodobnej recesii a chronickým problémom s produktivitou a čelí im pod vedením neskúsenej premiérky Liz Trussovej s do veľkej miery nevyskúšaným kabinetom. Napriek Trussovej optimizmu uviedlo v nedávnom prieskume verejnej mienky 69 percent opýtaných, že Británia „upadá“.

Úspešný prerod

Kráľovná nielen zdedila, ale aj si sama získala globálnu pozornosť a rešpekt. V skutočnosti bola dlhé desaťročia pravdepodobne najslávnejšou ženou sveta. Odhaduje sa, že jej vystúpenie s Jamesom Bondom na olympijských hrách v Londýne v roku 2012 sledovala miliarda ľudí. V správe o jej smrti NASA na Twitteri napísala: „Pripojíme sa k planéte a smútime nad jej odchodom…“

Niečo z tejto mágie sa prenieslo na Spojené kráľovstvo, štát, ktorý ústavne a ikonicky stelesňovala. Po brexite je však medzinárodné postavenie a vplyv Británie na novom minime.

Alžbeta II. uľahčila prechod z impéria do Commonwealthu a pre Spojené kráľovstvo od imperiálnej veľmoci k stredne veľkej euroatlantickej mocnosti. Ale viaceré z bývalých kolónií a domínií, v ktorých bola hlavou štátu, dnes zvažujú, že upustia od služieb jej nástupcu, kráľa Karola III.

Istý odborník na Commonwealth dokonca naznačuje, že môže nastať „nával pri dverách“. Karol III. bude zároveň čeliť rastúcim výzvam, aby uznal a odčinil škody spôsobené týmto impériom.

Závažnejšia než akákoľvek potenciálna strata týchto prevažne symbolických zámorských úradov je geopolitická neistota samotnej Británie. V roku 1962 bývalý americký minister zahraničných vecí Dean Acheson zavtipkoval, že Británia „stratila impérium a zatiaľ si nenašla úlohu“.

O štyridsať rokov neskôr, v čase zlatého jubilea kráľovnej, bolo možné uveriť, že Británia konečne túto úlohu našla. Trochu v duchu dnešného francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona s jeho mottom en mȇme temps išlo o to, aby Británia bola pevne ukotvená v Európe aj v anglosfére. Mala mať špeciálny vzťah s USA, ale aj s krajinami ako Francúzsko, Nemecko a Poľsko.

Nie až taká slabá

Málokto mimo Spojeného kráľovstva si myslí, že má dnes jasnú a silnú strategickú pozíciu. Tragédiou mojej krajiny je, že musela nájsť postimperiálnu úlohu a potom ju opäť stratila. Od brexitového referenda v roku 2016 sa Downing Street číslo 10 prepracovala od nešťastnej, no stále relatívne pragmatickej konzervatívnej premiérky (Theresa Mayová) cez paródiu na Winstona Churchilla (Boris Johnson) k dnešnej paródii na Margaret Thatcherovú (Liz Trussová).

Podiel grandiózneho rozruchu sa zvýšil s tým, ako poklesol podiel realizmu založeného na faktoch. Okolo „globálnej Británie“ je veľa rečí, ale nikto nevie, čo to znamená.

Kým britské spravodajstvo o pohrebných obradoch pre Alžbetu II. obsahovalo prvok psychologického úniku zo súčasných problémov, niektoré zahraničné správy zveličovali slabosť skrytú za okázalosťou. Spojené kráľovstvo je stále krajinou, ktorá má veľké prednosti. Mnohí pozorovatelia naznačovali, že po brexite bude Británia beznádejne rozdelená medzi dva znepriatelené kmene.

Lenže národná jednota počas covidovej pandémie a teraz v smútku za kráľovnou naznačuje čosi iné. Pri pohľade na smútiace davy z tohto týždňa a na tváre nového kabinetu (žiadny zo štyroch veľkých štátnych úradov nevedie biely muž) vidíte, že Británia sa prispôsobila rozmanitosti, ktorá vyplýva z prisťahovalectva, lepšie ako väčšina ostatných európskych demokracií. Británia má skvelých vedcov a univerzity, niektoré z najlepších svetových médií (ako aj niektoré z tých najhorších), kreatívny priemysel, finančné služby i technológie.

Mohlo to byť aj horšie

Minulotýždňový bezproblémový a takmer simultánny prechod k novej hlave štátu a novej premiérke naznačuje ústavnú demokraciu v slušnej forme. Napriek niektorým špekuláciám o opaku nevidím dôvod veriť tomu, že kráľ Karol bude niečím iným ako dôstojnou a zdržanlivou hlavou štátu.

Ak Trussovej vláda niečo pokazí, čo pravdepodobne urobí, v najbližších voľbách, ktoré budú pravdepodobne v roku 2024, sa jej zbavíme. Na rozdiel od hyperpolarizovaných Spojených štátov nikto nebude vážne spochybňovať, či to boli slobodné a spravodlivé voľby. (Dokonca ani naša Monster Raving Loony Party – áno, taká strana naozaj existuje – nebude skandovať „Zastavte krádež“, nieto oháňať sa automatickými puškami.) Realizmus získa na úkor rétoriky.

Britániu po alžbetínskej dobe čakajú veľmi ťažké časy. Ale ako hovorí tá najbritskejšia z utešujúcich fráz, ktoré musela z času na čas použiť aj samotná kráľovná: mohlo to byť aj horšie.